Trampoty hendikepovaného občana I.

Písmo: A- | A+

Milí priatelia predstavujem vám nový nedeľný seriál Trampoty hendikepovaného občana. V tomto vtipne ladenom príbehu Vám v bežnom dni predstavím jednotlivé úkony. Želám Vám príjemné čítanie. Teším sa na pripomienky a odozvu

Milí priatelia predstavujem vám nový nedeľný seriál Trampoty hendikepovaného občana. V tomto vtipne ladenom príbehu Vám v bežnom dni predstavím jednotlivé úkony. Na konci príbehu Vám pridám celý dokument aj s riešeniami. Želám Vám príjemné čítanie. Teším sa na pripomienky a odozvu

Možno sa zdá, že v Meste Spišská Nová Ves žijem normálnym a bežným životom. V čase normálnosti som mohol ísť von, mohol som sa stretnúť s priateľmi a zabaviť sa. Jednoducho ako normálny zdravý človek plný entuziazmu a pozitívnej energie. Som pomerne mladý dvadsaťtri ročný muž, ktorý chce objavovať svet. Chce chodiť na futbal, zájsť na výlety, objavovať nové krajiny, spoznávať ľudí proste a jednoducho žiť.

Tento úvod sa môže zdať patetický. Má to však svoje opodstatnenie. Od malička mám vo svojom živote niečo s čím sa nezaobídem, teda invalidný vozík.

Priznávam, občas to nemám ľahké, občas sa sám seba pýtam, prečo ja ? Potom si však uvedomím, že má dobrú myseľ a že bojovať treba. Za bežného dňa mimo koronakrízy som zvykol ísť vonku, niekedy aj autobusom. Človek sa teší, že je po náročnom týždni v škole konečne na čerstvom vzduchu. Nadšenie ho zrazu prejde, keď vidí, ako sa k nemu blíži, stará rozheganá karosa s vysokými schodmi. Je rozhodnuté, opäť musím ísť pešo. Aj keď ísť by som to nenazval, skôr sa nechať tlačiť.

Počas tej prechádzky sa cítim ako svetoznáma celebrita. Je nutné však dodať, že väčšinou cez zimu. Väčšina ľudí na mňa hľadí ako na Gretu Thunberg, Nevšimnú si, že môj doprovod nevládze pretlačiť vozík cez sneh. Už neplatí to príslovie, pozametaj si pred vlastným prahom. Ako milovník astronómie poviem, že tí okolo svietia ale iba zdanlivo, stačí fúknuť a zhasnú.

Vraciam sa z prechádzky a na budove stanice si všimnem plagát Juraja Hnilicu. Mladý chalan s gitarou píšúci vlastné texty. Poviem si idem. Vtom mi zrak padne na miesto konania. Čajovňa Alchýmka, v pivničných priestoroch. Ach, zasa som došiel. Podobne je to aj s divadlom, mramorové schody, na ktorých sa v zime šmýka. Problém dvihnúť ma po schodoch majú aj kulisári.

A čo z toho vychádza ? Že aj my hendikepovaní, teda aspoň väčšina z nás chce kultúrne žiť a zabudnúť tak na svoj hendikep aspoň na chvíľočku.

Skryť Zatvoriť reklamu