Spoločenský nespoločensky život
Ako som spomínal v prvej časti, som mladý človek a rád sa stretávam s ľuďmi. V dobe bez pandémie som rád zašiel na pivo. Ak však chcem ísť na večeru alebo zmrzku opäť sa stretnem s problémom
Bolo to v lete, chcel som si dať kávu a koláčik. Mal som elektrický vozík. Ten je trošku nemotornejší a tak neprekoná väčší schod. Podľa platnej normy by mali mať všetky terasy nájazdovú rampu a nie vždy to tak aj je. Tešil som sa, že sa uprostred leta schladím a zajazdím ulicami nášho mesta. Sklamanie nastalo, keď som uvidel terasu cukrárne. Bola bez nájazdovej rampy. Zmrzlinu a koláč som musel jesť na lavičke. Písal sa rok 2018. Situácia sa ani po troch rokoch nezmenila. Ani po prísľube majiteľa. Možno postačí zbiť do seba štyri dosky a oprieť ich o terasu.
Nasledujúci deň som sa vybral s kamarátom na pizzu. Fungujem tak, že po jedle si musím odbehnúť. Ak prídem dnu tak sa nedostanem cez dvere toalety. Možno by som aj prešiel ale, kto pri stavbe budovy myslí na to, že raz tu môže byť reštaurácia a tuto pôjde vozíčkar ? Poviem pravdu, šírka dverí musí byť pre vozíčkara 90 a viac centimetrov.
Musím byť kúzelník, aby som na sebe nedal nič znať. Za normálnych okolností by sa dala využiť mestská bezbariérová toaleta. Je do nej totiž schod a pani upratovačka si na nej uloží vedrá a metly. Som ochotný zaplatiť aj tých 50 centov za jej využitie.
Aj my hendikepovaní chceme spoločensky žiť. Žiť ako normálni, bežní ľudia. Aj stretnutie s priateľmi alebo rodinou nás dokáže vytrhnúť zo stereotypov každého dňa. Tiež nám zlepší náladu a má blahodárny účinok na naše fyzické a mentálne zdravie. Aj banálne posedenie nám môže zlepšiť život. Skúsme sa zamyslieť a špeciálne prevádzkovatelia gastroprevádzok, že aj zdravotne znevýhodnení ľudia chcú tráviť čas v spoločnosti zlepšiť vám ekonomickú a sebe spoločenskú kondíciu . PS. Raz možno budete v telke lebo máte bezbariérovú toaletu ako prví v Spišskej Novej Vsi
