Osoby na invalidnom vozíku by mali byť súčasťou spoločnosti. K spoločenskému životu patria aj kultúrne podujatia. Práve kultúra ich môže robiť šťastnejšími. Vtedy nemusia myslieť na svoje trápenia a postihnutie.
V našom meste však radšej vozíčkár na takéto podujatie nejde. Dôvodom je fakt, že musí platiť za lístok plnú sumu. Z môjho pohľadu je to nepochopiteľné, pretože sedí na vlastnom vozíku a nie na stoličke. Zúčastnil som sa na podujatiach v iných mestách a nikde som neplatil a ak, tak len polovičnú sumu. Je pravdou, že vozík zaberie miesto, ale aj osoba na ňom chce predsa kultúrne žiť.
Do nášho mesta mála zavítať veľká hudobná osobnosť. Na tento koncert som chcel ísť. Zaujímalo ma či budem musieť platiť opäť plnú sumu. Odpoveď znela áno. Neprekvapila ma, pretože s týmto problémom sa v našom meste sa stretávam už dlhú dobu. Myslím si, že chyba je v samotnom kultúrnom centre. Za povinnosťou platiť vstupné pre zdravotne znevýhodnené osoby je pre nich len vidina zárobku.
Týmto článkom by som chcel upozorniť na to, že aj vozíčkari chcú byť vnímaní ako ľudia. Aj oni chcú byť súčasťou diania v našom meste. Stačilo by len trocha ľudskosti a logického myslenia, pretože záujemcovia o podujatie pôjdu radšej do iného mesta. Prečo iné mestá vedia ústretovo dať zľavu alebo možnosť ísť zadarmo na akékoľvek podujatie, ale naše nie ? Pre mňa je to nepochopiteľné. Snáď si to niekto raz uvedomí.
