Ako sa mali v Prahe brigádnici

Skončili sme školu, prázdniny sa začali a naša partia kamarátov sa rozhodla, že si pôjde trošku zarobiť do Čiech. Všetko začalo dobrodružne ako piesne Johnnyho Casha. Kamaráti už boli dávno v sľúbenej Prahe, zatiaľ čo ja som čakal na pohovor. Pohovor na vysokú školu. Páni tak to ale bolo. Na otázky “prečo ste si vybral práve našu školu” a iné som sa viac-menej pripravil, ako som si pripravil sako. Ale na odpoveď : ak sa dostanete na našu školu, budete sa musieť ostrihať a z uší vybrať tie pliešky”, na to nie. A to ma žena v komisii upokojovala, že nesúdia ľudí podľa výzoru... Aspoň to sako ich potešilo.
Tak, pohovor som mal za sebou a vo vrecku lístok: Cieľ Praha. Tešil som sa na internát alias kolej, na internátnu stravu a na internátny život s mojou “smečkou”. Robotu nám mal vybaviť kamarát ktorý pred dvomi rokmi pracoval u jedného známeho. Maloval obchodný dom, jedol kurčatá a užíval si každých 150 Czk/hod. Takú cenu sme si radi všetci predstavovali, ale oni vtedy boli dvaja, a teraz sme boli šiesti. Takže čísielko sa zmenilo na 80Czk/hod. Začať pracovať sme mali až o týždeň. Ten sme si aj pekne užili. Prišiel Deň P, deň pracovný. Pracovali sme na stavbe. To bola radosť vidieť vysokoškolákov pri miešačke, flexke, horáku...No ja som si prácu užil necelé tri dni. Zakončila to asi 30 kilová dlaždica, ktorá mi spadla na prst...Z nezarobených peňazí som si dovolil spraviť rentgén, dať ruku do sadry a ešte raz pozdraviť doktora ktorý tvrdil, že to nemám vôbec zlomené. Čo iné mi ostávalo, ako si zbaliť jednou rukou veci a ísť domov?
Doma. Mesiac doma s rukou v sadre zavretý medzi štyrmi stenami. Nudil som sa ako pes na dedine. Čakal som len kým mi dajú dolu sadru.
Tak to prišlo, moja ruka bez sadry a vo vrecku druhý lístok, cieľ Praha. Prsty som vedel sotva ohnúť, a môj zlozvyk pukania prstov, ktorý som robil podvedome zvyšoval na bolesti.
Poviem vám, tá druhá časť v Prahe...no, mal som radšej ostať doma... Po príchode na internát ma nechceli ubytovať. Prvá otázka : “Ste Slovák”? , druhá: “A ste z Košíc?“. “neubytujeme vás, prosíme opustite priestor internátov”. Chápal by som to, keby pred odchodom z internátu som neohlásil, že sa tam hodlám vrátiť. No im to bolo akosi jedno. Po vysvetlení od kamarátov ktorí tam bývali, som sa ani nečudoval. Nejaký slovenský študent sa opil, začal liezť po balkónoch, skončil na siedmom poschodí, medzi tým stihol vyhodiť cez zavreté okno stoličku, porozbíjať s hasiacim prístrojom sklenené plastové zábradlie a svoju izbu premeniť na plnú peria z posteľného prádla. A tak sa rozhodli hádzať každého Slováka do jedného vreca. Po pol hodine neodbytného prehovárania , diskutovania, argumentov, polemizovania sa podarilo vrece roztrhnúť. Mal som radosť z pocitu, že neostanem spať pod pražskou lavičkou medzi striekačkami. 
Naša zbierka pivových fliaš na balkóne dosiahla číslo 249 a mimo toho medzi vybaľovaním som sa stihol dozvedieť, že páni, u ktorých sa pracuje sú momentálne na dovolenke. Vybavili nám však robotu u inej firmy. Firma vlastnila aspoň polku ubytovní v Prahe. My sme ich mali sťahovať. Kamaráti vraveli, že u tejto firmy sa pracuje oveľa lepšie, a čo je hlavné vyplácajú toľko, koľko si aj odpracujeme. To u tej druhej firmy by bola len utopistická myšlienka. A tak som začal pracovať. Ľudia boli milí a dokonca vyplácali reálne hodnoty! No problém nastal, keď sa druhá firma vrátila. Boli sme šiesti a ani jeden z nás sa k nej vrátiť nechcel. Prečo nepovedať, že s prácou končíme? Hm, ako to povedať, páni z tejto firmy robili aj inú prácu ako vozenie sa v čiernych mercedesoch a iné aktivity o ktorých sme radšej nechceli vedieť. Tak na začiatok si zobrali “naspäť” len dvoch. Po treťom dni nám však volal jeden, že ten druhý si preťal žily. Pri tých podmiekach akými sa “firma” riadila sme sa ani nedivili. Takže ďaľší úraz prispel k rozhodnutiu, že vo “firme” prestaneme pracovať. Po dlhom odhodlaní sme sa rozdhodli odoslať sms, v ktorej bol dôvod ukončenia práce vo firme. Po sms-ke prisiel telefonát, s telefonátom krik, s krikom vyhrážky a s nimi strach. Rozhovor v skratke obsahoval, vlastne vysvetloval to, že sa rozhodnú oni kedy ukončíme pracovný pomer u nich, a nie my. A ešte jeden dôležitejší bod – nech sa neopovážime ísť pracovať k tej druhej firme.
A tak...áno, začali sme pracovať pre tú druhú firmu. Najskôr sme im vysvetlili čo sa udialo. Prekvapení neboli. Poznali ich metódy a vedeli čo sú zač, lebo ich sklad sa nachádzal v areáli, v ktorom mala “firma” sídlo. Rozhodli, že nám dajú “strážneho anjela” – ochranku. Ochrana mala spočívať v jednom pánovi, ktorý mal s nami jazdiť všade počas pracovnej doby. Časom sme sa o ňom dozvedeli, že bol nejakých tých 7 rokov vo väzení, odkial má ktorú jazvu a prečo nezastavovať na semaforoch. A tak dvaja slovenskí brigádnici, v cudzom meste, s ochranou vykladali, nakladali, sťahovali a nespali...
Zazvonil telefón. Pribehli sme k nemu a pohladom na seba, akoby sme prosili nech to zdvihne ten druhý. „Prosím? ....Ahoj Mami. Áno, všetko je v poriadku, v práci je fajn.“
Jeden z lepších telefonátov, taký “nenásilný”.
A tak už dobrý týždeň sme chodili do našej fajnovej roboty a pritom cítili ako sa balón nafukuje a čakali kedy praskne.
A praskol. Krásny slnečný deň, a my si to režeme kamiónom do skladu. Stalo sa to čo sme nechceli, “firma” nás videla. Strach si vyžiadal studený pot a my sme mysleli na najhoršie. Ochrankár s kľudom ubezpečoval, že je to už dávno za vodou. Prstom na kamión naznačil, že nás čaká práca. A tak sme začali vykladať. Prvú várku sme vyložili pomerne rýchlo. Pri tej druhej zaškrípali nejaké kolesá... Kamión nám prekážal vo výhľade, no netrvalo dlho a obávané tváre boli k videniu. Nestihol som ani žmurknúť a už letela jedna rana venovaná kamarátovi. Ten letel tiež. Skončil medzi skriňami, kde dostal ešte pár pohladení. Keď sa prestal hýbať, štastie sa malo usmiať na mňa. Prišiel ku mne, a povedal niečo v tom zmysle, že ja som si už u nich zlomil ruku, takže ma nechá na pokoji....
Odišli. 
No predtým nám ešte stihli vysvetliť, že ak do zajtra neodídeme, tak neodídeme...už vôbec.
Človeku by sa v takej chvíli, zišiel strážny anjel. A ten náš? Bol na záchode... “Ty vole, co sa tady stalo. Já se šel jenom vysrat?!”. Vyťiahol si gate, niečo vybral z kufra a chcel aby sme nasadli do auta. “Jdeme za nimi”. Ale na nás to už bolo veľa. Nehceli sme riešiť žiadne veci. Videli sme a cítili akí sú. A to nám stačilo. 
Cestu sme si radšej namierili do kancelárie tej druhej firmy. Oznámili sme im, že u nich končíme. Chceli vedieť dôvod. A tak sme im ho dali. Začali ďalšie telefonáty a ďalšie ubezpečovania. Ale to by už bola druhá bosá noha na hadovy. Naštastie to nejako pochopili, dali nám cash, my sme si ho dali do vrecka a trielili preč z toho miesta. Večer sme sa dozvedeli, že firma s nimi ukončila pracovný vzťah a “vyhostila” ich z areálu.
To všetko kôli dvom brigádnikom.
Tak. Mali sme ešte necelý deň na prechádzku po Prahe. Prvú vec ktorú sme šli vybaviť, bol lístok domov. Posledné dve miesta. Deň zbehol, dvere autobusu sa zatvárajú a Johnny Cash(I walk the line) si to dáva v mojich slúchatkách.