Reedukačné centrá sú na okraji záujmu spoločnosti, ktorá sem odkladá deti ktoré sa spravidla nedarí zvládnuť v domácom či školskom prostredí, ktorých správanie sa dlhodobo vymyká norme, deti ktoré už predtým opakovane dostali možnosť zmeniť svoje správanie, prešli cez pokusy rodičov, starých rodičov, učiteľov, výchovných poradcov, pedagogicko- psychologické poradne, psychológov, niektorý i psychiatrov. Napriek krásnym slovám o humanite, právach detí sú tieto zariadenia podfinancované, umiestnené často v nevyhovujúcich objektoch, pedagógovia sú demotivovaní a nezriedka vyhorení práve vplyvom na jednej strane nízkeho ohodnotenia a na strane druhej vysokých požiadaviek na psychickú odolnosť, pedagogickú odbornosť. Dôsledkom toho je, že o prácu v reedukačných centrách je malý záujem a musia byť prijímaní zamestnanci bez elementárnych pedagogických zručností a osobnostných predpokladov pre prácu s problémovými deťmi. Dlhodobo nie je centrálne riešená diferenciácia zariadení, ktorá je jednou zo základný podmienok fungovania celého systému reedukácie alebo prevýchovy, je síce uvedená v zákone no nejestvuje centrálne riadenie reedukačných centier ktoré sú v zriaďovateľskej pôsobnosti krajských školských úradov napriek tomu že deti v nich sú z celého Slovenska. Iba z centra je možné vytvoriť a riadiť efektívny systém diferencovanej starostlivosti. Preto sa deti z rôznym stupňom poškodenia ocitajú v jednom zariadení bez reálnej možnosti presunu medzi jednotlivými zariadeniami na základe svojho správania čo je jeden zo základných nedostatkov „nesystému" ktorý demotivuje deti ale i zamestnancov v zariadeniach . Napriek tomu všetkému sa vo všetkých reedukačných centrách s deťmi v rámci daných možností intenzívne pracuje a to že sa vyskytujú problémy je úplne prirodzené. Ak si niekto myslí že iba tým že je dieťa umiestnené do reedukačného centra sa obratom zmení tak to tak nie je. Nikto nemá čarovný prútik ktorým by deti menil, zmena je výsledkom každodennej mravčej práce, nadväzovania a rozvíjaniu vzťahu, otvárania sa dieťaťa vplyvu pedagóga a rozhodne to nie je priamočiara cesta kde na jednej strane vstúpi problémové dieťa a na druhej strane vychádza vychovaný človek. Úspešnosť je veľmi individuálna, závisí od osobnosti dieťaťa i pedagógov ale i vplyvov užšieho i širšieho sociálneho prostredia a mnohých ďalších faktorov a bohužiaľ sú i deti u ktorých sa snaženie minie účinku a zmeny v správaní, hodnotovej orientácii nenastanú. V reedukačnom centre v Hlohovci bojujeme zo všetkými už spomenutými problémami a hľadáme možnosti ich riešenia . Snažíme sa vytvárať pozitívnu prosociálnu atmosféru, hľadáme možnosti pozitívnej motivácie pre deti, snažíme sa vytvárať a formovať vzájomné vzťahy pedagógov a detí zo zameraním na pozitívne prijatie dieťaťa pedagógom so všetkými nedostatkami a prejavmi a naopak o prijatie pedagóga dieťaťom nielen ako autority no i ako pozitívneho vzoru a opory. Samozrejme že nie vždy dieťa prijme nami ponúkané možnosti a riešenia, niekedy sa postaví do opozície, odmieta ponúkané riešenia, ide svojou cestou. Prejavuje sa to i negativizmom, pasivitou, verbálnou i fyzickou agresivitou, odmietaním a útekmi . V prípadoch kedy správanie dieťaťa napriek upozorneniam ohrozuje ostatných alebo samého seba používame opatrenia v rámci disciplinárneho poriadku /bodovanie, odňatie výhod/ a v prípade ak v tomto správaní pokračuje i umiestnenie v ochrannej miestnosti. Snažíme sa najmä o vyvážený systém práv a povinností. Dôraz ktorý sa v súčasnosti kladie najmä na práva bez zdôraznenia povinností je jedným z deštruktívnych vplyvov ktorý deti skôr poškodzuje. Je veľmi páčivé a lacné hovoriť neustále o právach dieťaťa a je zvláštne že o nich hovoria najmä ľudia ktorí problematiku výchovy poznajú iba z akademického prostredia prípadne ju nepoznajú vôbec alebo túto problematiku využívajú v politike. Na to aby mohol niekto hodnotiť prácu v tom ktorom centre je potrebné osobne si vyskúšať prácu s deťmi v pozícii bežného pedagóga a určite by po takejto skúsenosti neboli vynášané súdy také radikálne. Vo výchove /i prevýchove/ ide vždy o interakciu medzi vychovávateľom a vychovávaným ktorá nadobúda také rôznorodé podoby aké sú rôznorodé intereagujúce osobnosti do interakcie vstupujúce. Preto v jednom prípade sa niektorá metóda osvedčí, v inom zlyhá. My sa vždy snažíme hľadať spôsob ako sa z dieťaťom zblížiť, vytvoriť vzťah a v rámci neho výchovne pôsobiť. No ako v každej ľudskej činnosti ani tu sa nedá dosiahnuť stopercentná úspešnosť a napriek vynaloženému úsiliu dieťa neprijme ponúkané možnosti a ide si svojou, často však nesprávnou cestou. A ako v každej ľudskej činnosti i tu je stále čo zlepšovať, učiť sa , hľadať nové prístupy a metódy. Naša práca je často hodnotená tendenčne na základe faktov vytrhnutých zo súvislostí, hodnotia ju ľudia ktorý problematiku reedukačných centier nepoznajú alebo poznajú iba teoreticky. Naše snaženie je vedené vždy najmä prospechom dieťaťa a snahou o zmenu jeho postojov, správania a konania..
V prípade prechodu reedukačných centier pod rezort sociálnych vecí by bolo potrebné komunikovať najmä s pracovníkmi centier, utvoriť si reálny obraz o ich fungovaní a nie iba mediálne ich pranierovať pri neznalosti elementárnych poznatkov o práci so psychosociálne narušenými deťmi. Vaše snaženie nie je sprevádzané záujmom o ľudí pracujúcich v týchto zariadeniach, skôr z Vašich postojov vyplýva nezáujem o nich ba priam pohŕdanie. Atmosféra v týchto zariadeniach je i bez takýchto negatívnych vplyvov dosť zložitá, práca s deťmi je náročná a vyčerpávajúca bez primeraného ohodnotenia a ich zneisťovanie k dobrej atmosfére rozhodne neprispieva. Z našeho pohľadu sa, pani Nicholsonová, Vaše postoje javia ako tendenčné, nepodložené a deštruktívne. Neviem akým spôsobom chcete riešiť vzdelávanie detí pretože v súčasnosti je pri každom centre zriadená i škola a tieto deti vo veľkej väčšine nie je možné vzdelávať v bežných školách, preto že práve v školskom prostredí zlyhávali a preto vyžadujú špecifický prístup a podmienky ktoré v bežnej škole nie je možné vytvoriť. Navyše väčšina našich detí pôsobí na kolektív deštruktívne a ich začlenenie do kolektívu v bežnej škole by prinieslo obrovské množstvo problémov. Zároveň ich nie je možné nevzdelávať, pretože by sa tým podstatne zmenšili ich šance na uplatnenie v budúcnosti a zároveň i motivácia k zotrvaniu v centre. Neviem akých odborníkov máte na mysli ktorý majú z deťmi pracovať namiesto tých „celkom nevhodných ľudí „ ktorý tam pracujú teraz, no ak myslíte takých ako pracujú v detských domovoch, kde často jedinou kvalifikáciou je záujem z deťmi pracovať, často ako východisko z núdze, tak odbornosť našich zamestnancov je prinajmenšom rovnaká ak nie lepšia. Prirodzene i u nás pracujú, ako so sa už vyššie zmienil i ľudia bez niektorých predpokladov na túto prácu a viem si predstaviť ideálnejších pedagógov no musíme vychádzať z reality a uvedomiť si neatraktívnosť práce v našich zariadeniach a malé možnosti na získanie všestranne pripravených a osobnostne vhodných pracovníkov. Samozrejme že prechod by mohol priniesť i pozitíva no z doterajšieho diania máme skôr dojem že ide iba o spolitizovanú problematiku ktorá má napĺňať iba osobné ambície niektorých ľudí.
Poukazujete na to v že v detských domovoch nie sú problémy ako v reedukačných centrách čo je nepravda, my máme dosť detí práve z detských domovov u ktorých domov zlyhal, v detských domovoch rovnako existuje šikana a dejú sa tam „nevhodné veci" na ktoré poukazujete u nás, jednoducho pre všetky zariadenia podobného charakteru sú vlastné určité druhy problémov s ktorými musia potýkať a ktoré sa nedajú vyriešiť administratívnymi opatreniami.
