John Locke, popri Jánovi Amosovi Komenskom, Jeanovi Jacquesovi Rousseauovi a ďalším, isto patrí medzi významné osobnosti sedemnásteho a osemnásteho storočia, s priamou účasťou na snahe o vyvrátenie mocenských pozícií feudálnej aristokracie a položenie základov novodobej pedagogiky. Možno aj preto, lebo John Locke sa v moderných kultúrnych dejinách Európy neuplatňuje výlučne ako pedagogický mysliteľ. Popri svojej rozsiahlej rozmanitej praktickej činnosti, ktorú rozvíjal ako univerzitný učiteľ, lekár, vychovávateľ, diplomat, politik a aj ekonóm, prispieval svojou tvorivou prácou ku vzniku významného myšlienkového prúdu, ktorý prešiel sedemnástym a osemnástym storočím takmer po všetkých európskych krajinách a je pomenovaný termínom „osvietenstvo".
Detstvo a štúdiá
Narodil sa 29. augusta 1632 vo Wringtone (Somerset) v západnom Anglicku ako starší z dvoch synov Johna Lockea (1606 - 1661) a Agnes Keene (1597 - 1654).
Karol I. bol zanieteným zástancom absolutistickej formy vlády a jedenásť rokov sa pokúšal vládnuť sám, bez zasahovania parlamentu. Karol I. sa stal kráľom v roku 1625. v roku 1642 vypukla občianska vojna a v roku 1649 bol kráľ Karol I. popravený, to malo za následok zmenu politických pomerov v celej krajine. Tie potom aj naďalej zostávali nestabilné.
Po smrti kráľa Karola I. anglický parlament zrušil monarchiu a ustanovil republiku: Commonwealth of England. Politické nezrovnalosti stále pretrvávali. K roztržkám dochádzalo najmä medzi parlamentom, armádou a diktátorským Lordom Protectorom - Oliverom Cromwelom. Občianska vojna v Anglicku trvala do roku 1660, kedy sa na trón dostal syn Karola I., a to Karol II.
Spolu s bratom Thomasom zažíval detstvo neďaleko Bristolu, na majetkoch starého otca Nicholasa, ktorý obchodoval s tkaninami. Jeho otec pracoval na zmierovacom súde a zároveň sa živil ako správca vo vplyvnej rodine Pophamovcov. Práve vďaka dobrým stykom s Pophamovcami mohol pre svojho syna, Johna Lockea, zabezpečiť miesto na Westminsterskej škole v Londýne. Nastúpil tu v roku 1647 na štúdium starovekých jazykov (hebrejčina), ale so školou nebol príliš spokojný.
V máji roku 1652 bol poslaný na prestížnu Christ Church College v Oxforde.
Ani tunajšie „kurikulum" a zastaralé scholastické metódy sa mu príliš nepozdávali. Začal sa sústreďovať na čítanie modernej literatúry a filozofie (napríklad - René Descartes).
V roku 1654 mu boli publikované jeho prvé dve práce, básne Musarum Oxoniensium Elaiophoria.
Štúdium dokončil v roku 1658 (bakalársky titul 1656).
Hoci nemal celkom jasnú predstavu o svojej budúcnosti, začal sa zaujímať o medicínu, od ktorej postupne prešiel k prírodnej filozofii. Prejavoval tiež živý záujem o modernú mechanickú filozofiu, osobne sa zoznámil s viacerými vedcami (napríklad Robert Hooke).
V roku 1660 sa John Locke stretol s Robertom Boylom, slávnym chemikom a zakladateľom Kráľovskej spoločnosti. Robert Boyle mal vlastné laboratórium a sústredil okolo seba mladých vedcov, aby sa venovali novej metóde experimentu. John Locke sa stal aktívnym členom tejto skupiny a s Boyleom sa stali blízkymi priateľmi.
Lockeovo postavenie v Oxforde sa zatiaľ vyvíjalo pozitívnym smerom.
V roku 1659 sa stal postgraduálnym študentom, v roku 1661 asistentom gréčtiny, v roku 1663 asistentom rétoriky a v roku 1664 získal miesto v morálnej filozofii.
Ako učiteľ mal tiež viesť hodiny, venované teórii prirodzeného práva. Jeho vlastné dišputácie, ktoré si na tieto hodiny pripravil, boli neskôr publikované pod názvom „Eseje o prirodzenom práve".
V Oxforde však bolo zvykom, že väčšinu univerzitných učiteľov tvorili duchovní (myslí sa tým: klerici). Aj na Lockea začali vyvíjať nátlak, aby vstúpil do Cirkvi. On sa však nepodriaďoval a onedlho sa vydal na cesty.
V roku 1665 sa stal tajomníkom v diplomatickej misii k brandenburgskému kurfirstovi. Misia síce zostala bez úspechu, ale Lockeovi sa táto cesta zapáčila a do zahraničia sa vydal ešte niekoľkokrát.
Po návrate do Oxfordu sa začal znovu venovať medicíne, lenže licenciu na vykonávanie praxe získal až v roku 1675. Napriek tomu sa medicína jeho riadnou profesiou nikdy nestala.
V roku 1664 zomrel jeho brat Thomas Locke. John Locke s ním pravdepodobne neudržiaval bližšie vzťahy, ale vyplatil mu dedičstvo jeho vdove. John Locke sám nebol nikdy ženatý a ani nezanechal žiadne deti. Aj keď sa tešil ženskej spoločnosti a priateľstvu, žiaden jeho vzťah sa nerozvinul do vážnejšej známosti.
Londýn 1667 - 1675
Lockeov život výrazne ovplyvnilo stretnutie s lordom Ashleyom (neskorší gróf zo Shaftesbury a aj lord kancelár) v roku 1666. Onedlho sa presťahoval k nemu do Exeter House, v centre Londýna, a stal sa jeho tajomníkom i lekárom.
Pod vplyvom Ashleyho a aj udalostí vtedajšej doby sa interesuje tiež o spoločenské dianie.
Začal sa aktívne zúčastňovať na politike. Bol vymenovaný za tajomníka Komisie snemovne lordov a pomohol tiež vypracovať jej novú ústavu. Pri práci u Shaftesburyho mal navyše možnosť príležitostne sa venovať aj medicíne, viedol dokonca operáciu cysty, ktorá zachránila Shaftesburymu život.
Práve počas pobytu u Shaftesburyho začal John Locke pracovať na svojich ďalších dielach - v roku 1667 „Esej o tolerancii", v roku 1668 „Niekoľko úvah o znížení úrokov a zvýšení hodnoty peňazí". V roku 1671 rozpracováva slávnu „Rozpravu o ľudskom rozume".
Keď Ashleyho povýšili na lorda kancelára Anglicka (1672), stal sa John Locke jeho tajomníkom. Táto funkcia mu bola prospešná aj pri formulovaní myšlienok o obchode a ekonomike.
Francúzsko, návrat domov, Holandsko
Pre zdravotné problémy a priveľký pracovný stres sa John Locke v roku 1675 rozhodol usadiť na nejaký čas vo Francúzsku, rok pobýval priamo v Paríži.
Do Anglicka sa John Locke vrátil po štyroch rokoch, a to v roku 1679. V krajine sa práve odohrávali politické konflikty medzi katolíckym kráľom a protestantským parlamentom. Vodcom opozície bol práve jeho dobrý známy, gróf Shaftesbury. Organizoval dokonca aj akcie na podporu vojvodu z Monmouthu (kráľov syn - protestant v exile).
Nie je celkom jednoznačné, či a ako sa do týchto akcií zaplietol aj John Locke, ktorý sa síce zdržiaval v Oxforde, ale zachovali sa správy o tom, že jeho správanie sa bolo priveľmi tajnostkárske. Shaftesbury bol napokon uväznený a ušiel do Holandska, kde v roku 1683 aj zomrel. Ešte toho istého roku sa do Amsterodamu sťahuje aj John Locke. Našiel tu ďalšieho dobrého priateľa, liberálneho teológa Philippa van Limborcha. Nasledujúci rok bol John Locke na kráľov rozkaz pre blízku spoluprácu so Shaftesburym vylúčený z Christ Church College.
Po neúspešnom povstaní vojvodu z Monmouthu navyše kráľ Jakub II. požiadal Holandsko o jeho vydanie. John Locke preto na istý čas odišiel do ilegality pod vymysleným menom doktor van Linden.
Počas pobytu v Holandsku mal však dostatok času na písanie. Napísal tu, pôvodne ako listy priateľovi: „Niekoľko myšlienok o vzdelávaní".
Anonymne uverejnil „Prvý list o tolerancii" (1689). John Locke ešte stále pracoval aj na svojej „Rozprave o ľudskom rozume" a v roku 1688 bol uverejnený výťah z tejto práce v Bibliothéque Universelle ( čo bol súdobý literárny časopis).
Návrat do Londýna
John Locke zotrval v Holandsku päť rokov, za ten čas mu „nová" krajina prirástla k srdcu.
Do Londýna sa opäť vrátil spolu s princeznou Máriou, po ukončení revolúcie Viliama Oranžského proti Jurajovi II., a to vo februári 1689.
V Londýne sa mu začalo dariť a čoskoro sa stal slávnym.
Krátko po jeho návrate bol uverejnený „List o tolerancii". Konečne bolo publikované aj jeho najslávnejšie dielo „Rozprava o ľudskom rozume" (1689).
Opäť sa aktívne angažoval v politike, odmietol miesto veľvyslanca (najmä z časových dôvodov) a začal vykonávať post odvolacieho komisára.
Z Londýna musel pre zdravotné dôvody odísť, tentoraz do Oates, Essex. Strávil tu v blízkosti svojich priateľov, sira Francisa a Lady Mashamovej, väčšinu času od roku 1691. Lady Mashamová, jeho blízka priateľka, ho spolu so svojou rodinou prijala vo svojom dome a opatrovala ho až do jeho smrti.
Aj napriek zriedkavejším návštevám Londýna si udržal živý záujem o dianie v politike, bol intelektuálnym vodcom strany Whigovcov.
Znovu sa tiež začal venovať ekonomike. Patril medzi zakladajúcich akcionárov Anglickej banky aj klubu College, ktorý vyvíjal snahu zabrániť poškodzovaniu peňazí.
Svoje ekonomické názory opísal v práci „Krátke postrehy o tlačených novinách" (1695).
V roku 1696 bol vymenovaný za hlavného komisára pre obchod a plantáže, túto funkciu zastával veľmi horlivo. Neprestal sa však venovať ani filozofickej práci. V roku 1693 publikoval „Niekoľko myšlienok o vzdelávaní", o rok neskôr vyšla druhá verzia Rozpravy.
V otázkach náboženstva zastával jednoduchšiu verziu kresťanstva, túto svoju predstavu načrtol v práci „Rozumnosť kresťanstva" (1695). Práca sa však stretla s dosť negatívnym ohlasom a John Locke bol obvinený z toho, že je „unitár". Na svoju obhajobu píše ďalšiu prácu s príznačným názvom - „Obhajoba rozumnosti kresťanstva".
V nasledujúcich rokoch napíše ešte niekoľko listov a úvah s náboženskou tematikou, ako odpovede biskupovi z Worcesteru, ktorý Lockeove myšlienky razantne odmietal.
( ... pre rozsiahlosť : POKRACOVANIE ... )
