Posledné roky
John Locke nezostal v Essexe spoločensky izolovaný, prijímal tu množstvo slávnych i menej slávnych návštevníkov.
Patrili k nim aj Isaac Newton, John Dryden a Molyneux.
Jeho zdravotný stav sa však opäť zhoršil, mal problémy s dýchaním, pre ktoré bol dokonca pripútaný ku kreslu. Pravdepodobne z týchto dôvodov roku 1700 rezignoval na všetky svoje miesta v Londýne. Ďalej sa venoval už len písaniu komentára k listom svätého Pavla (uverejnený až posmrtne v roku 1705).
V apríli roku 1704 spísal svoju poslednú vôľu a v septembri sa prihlásil k autorstvu prác, ktoré publikoval anonymne.
John Locke zomrel 28. októbra 1704. Svoje osobné listiny a polovicu majetku zanechal mladému právnikovi Petrovi Kingovi, na ktorého niekoľko rokov dohliadal, a ktorý sa neskôr stal lordom kancelárom Anglicka. Druhú polovicu svojho majetku odkázal lady Mashamovej.
Vplyv na ďalšie generácie
John Locke zanechal rozsiahly filozofický odkaz pre mysliteľov a politikov osemnásteho storočia, najmä v liberálnej línii.
Jeho diela malo hlboký vplyv aj na Voltairea, svojou teóriou spoločenskej zmluvy ovplyvnil Hamiltona, Madisona i Jeffersona.
Jeho spisy boli priamo využité pri formulácii „Vyhlásenia nezávislosti" a americkej ústavy. Epistemologická teória, ktorú navrhol John Locke, bola rozoberaná a kritizovaná ďalšími generáciami filozofov (napr. Berkeley).
V devätnástom a dvadsiatom storočí, najmä vďaka rozvoju analytickej filozofie a filozofie jazyka (Russel, Wittgenstein), bola napokon úplne vyvrátená, no stále je považovaná za dôležitý „základný" kameň novovekej filozofie.
Myšlienka, podľa ktorej sami ľudia musia zmeniť jestvujúce spoločenské zriadenie, ak sa v ňom osobnosť nemôže náležite rozvíjať, mala veľký význam pre zdôvodnenie buržoáznej revolúcie roku 1688.
Dielo
Vypracoval základy novej teórie poznania, vychádzajúcej zo skúsenosti (empírie). Proti dovtedy v praxi používanému stredovekému obsahu vzdelávania postavil požiadavku reálneho vzdelávania a vypracoval systém telesnej a mravnej výchovy.
1654 -1664 - Essays on the Law of Nature (Pojednanie o prirodzenom zákone)
1667 - Essay concerning toleration (Dopis o Tolerancii)
1687 - Essay concerning Human Understanding (Esej o ľudskom rozume)
1690 - Two Treatises of Government (Dve pojednania o vláde)
1693 - Some Thoughts Concerning Education (Niekoľko myšlienok o výchove)
1695 - The Reasonableness of Chrisitanity as delivered in the Scriptures (Rozumnosť kresťanstva)
- Prvý list o tolerancii (1689)
- Druhý list o tolerancii (1690)
- Tretí list o tolerancii (1692)
- Esej o ľudskom rozume (1689)
- Otázky pojednávajúce prirodzené právo (1664)
- O procese porozumenia (1706)
- Komentár a poznámky k epištole sv. Pavla (1707)
Filozofické názory
John Locke vyrástol v revolučnom anglickom prostredí, ale už v pokojnejšej dobe. Bol teda menej útočný než Bacon a Hobbes. Politické zmätky jeho krajiny nútili často pobývať za hranicami Anglicka. Bol vzdelaný v jazykoch a helenistickej literatúre a novovekej filozofii. Medzi jeho súčasníkmi boli Newton, Boyle, Sydenham, Huygens. Práve títo ľudia ovplyvnili názory Johna Lockea vo veľkej miere. Keby som mal zhrnúť profesijné a filozofické smerovanie Johna Lockea, bol: filozof, psychológ, pedagóg, teoretik štátu a práva, empirik a senzualista. Pokračoval v diele Francisa Bacona a Thomasa Hobbesa.
John Locke sa podobne, ako jeho doboví kolegovia - myslitelia, riadil základným presvedčením, že pánom myšlienky je praktický účel: „...našou úlohou nie je poznať všetky veci, ale tie, ktoré sa týkajú nášho správania..." Z toho vyplýva, že obmedzenosť vedenia Lockea netrápila. Za dôležité pokladal materiálny blahobyt. Venujme sa teraz teórii poznania, teórii ľudského rozumu. Z hľadiska štúdia pedagogických názorov Johna Lockea je pre nás oblasť poznávania veľmi dôležitá.
Ľudský rozum
John Locke sa vo veľkej miere zaoberal náukou o poznaní. Svoje zásady náuky o poznaní John Locke predkladá v diele Essay Concerning Human Understanding, 1689 (Esej o ľudskom rozume). Táto rozsiahla esej je plodom jeho celoživotného filozofického záujmu. Týmto dielom položil filozofické základy novovekej západnej prírodovedy. Jadrom tohto Lockeovho diela je kritika francúzskeho filozofa a matematika Reného Descartesa (1596 - 1650) a jeho karteziánskej teórie vrodených ideí. V čom tkvela podstata nezrovnalosti medzi Lockeom a Descartesom; Kým Descartes, zakladateľ moderného racionalizmu, dospel k záveru, že zmysly sú vnútorne nespoľahlivé pri rozpoznávaní reality fyzikálneho sveta, Locke sa na druhej strane snaží dokázať, že žiadne vrodené idey neexistujú. Ľudskú dušu chápe John Locke teda ako „tabula rasa". Celá prvá časť tohto diela má byť toho dôkazom. Až skúsenosť, ktorej zdrojmi sú zmyslové vnemy a reflexie, na túto čistú dosku zapisuje všetky naše poznatky a dáva nám jednoduché idey, myšlienky. Práve prostredníctvom tohto diela, prekonáva John Locke absolútny empirizmus a zaviedol schopnosť chápania, porozumenia. Vďaka tejto koncepcii chápania ľudského myslenia, môžeme vytvárať idey, myšlienky. Čiže rozmýšľať, posudzovať, hodnotiť.
Idea
Človek vytvára idey, myšlienky na základe jednoduchého vzorca: od ideí jednoduchých ku zložitým. Tak John Locke rozlišuje tri, navzájom na seba nadväzujúce typy ideí:
1.Idea substancií (v mysli reprezentuje skutočnosti / predstavy o sebe ako telese alebo duchovnej bytosti),
2.idea módov (odpovedajúca vlastnostiam ako počet, krása) a
3. idea relácií (udáva vzťahy príčiny a účinku)
V porovnaní s Platónom, je pre Lockea pomer ideí a skutočnosti obrátený: Pre Platóna bol východiskom idey myslený obsah vecou; Hľadal, čo je statočnosť, cnosť, zbožnosť; ich poslednou podstatou sú idey. Idey sú dokonalými vzormi, skutočnosť však je len nedokonalým obrazom ideí. U Lockea však zmyslovo daná skutočnosť je posledným faktom, jej nedokonalým obrazom je idea alebo predstava. Od doby Lockea preto majú v sebe idey niečo atomistické, materialistické; sú to elementy „poznania " .
V diele Esej o ľudskom rozume Locke bližšie pojednáva o tzv. „módoch" ideí. Tieto vykresľuje paralelne so zmyslami. Hneď na prvom móde idey si ukážeme, že jeho chápanie ideí v tomto zmysle sa takmer nelíši od nášho chápania asociácií vyvolaných zmyslovým vnemom :
„(Módy pohybu) - „kĺzať sa", „gúľať sa", tancovať", „skákať" a mnoho ďalších takých slov, ktoré by mohli byť menované, sú slová, ktoré - ako ich započuje ten, ktorý rozumie danému jazyku - vyvolávajú hneď v mysli zreteľné idey, ktoré sú všetky iba rôznymi obmenami pohybu. ..."
Na úroveň tejto kategórie vnemov (módov ideí) John Locke dáva nasledovné: módy zvukov, módy farieb a módy chuti. Ako v tejto kapitole ďalej uvádza:
„...Niektoré jednoduché módy nemajú mená. Prečo niektoré módy majú mená a iné nie. Dôvod, prečo to tak je, je - ako predpokladám - tento: veľký záujem ľudí sa týka vzájomných vzťahov medzi ľuďmi; poznanie ľudí, ich konaní a ich označovaní pri vzájomnom styku bolo teda krajne naliehavé. Práve preto vytvorili týmto zložitým ideám mená, aby mohli o to jednoduchšie zaznamenávať veci, s ktorými denne prichádzali do styku, a aby o nich mohli ľahšie viesť rozhovory, bez nadmernej rozvláčnosti a hľadaní výrazových prostriedkov; a tiež aby mohli byť o to jednoduchšie a rýchlejšie pochopené tie záležitosti, o ktorých mali nepretržito podávať a prijímať informácie."
Z tohto hľadiska zložitosti rozdeľuje idey na dve hlavné skupiny:
1. Jednoduché idey - najjednoduchšie elementy, základné dáta nášho vedomia, Pocity a vnemy získané zmyslovou skúsenosťou.
2. Zložené idey - Tie vznikajú v procese aktivity nášho vedomia, ktorá spočíva najmä v združovaní ideí podľa podobnosti, priestorovej či časovej priľahlosti, ako aj v abstrakcii, pri ktorej zložená idea vzniká na základe spoločného znaku viacerých ideí. Zložené idey vznikajú v dôsledku kombinačných aktivít nášho rozumu, pričom rozum k obsahu pôvodných ideí nič nepridáva. Rozum len usporadúva a zovšeobecňuje pôvodný empirický materiál do podoby pojmov.
John Locke rozlišuje tri druhy zložených ideí:
Módy -počet, priestor, trvanie atď.
Substancia - boh, duch, teleso
Vzťahy - pojmové dvojice - identita a rôznosť, príčina a účinok, priestor a čas
John Locke skúma aj otázku, do akej miery obsah našich ideí verne odráža vlastnosti, kvality vonkajšieho sveta a nakoľko je závislý od vlastností nášho vedomia. John Locke rozdeľuje kvality na primárne a sekundárne. Primárne sú také kvality, ktoré sú adekvátnym odrazom vonkajšieho sveta v našom vedomí. Teleso ich má stále, aj vo chvíli keď ho práve nevnímame (napr. tvar, hmotnosť, objem telies). Sekundárne kvality nevyjadrujú objektívny stav vecí, ale sú výsledkom schopnosti našich zmyslov vnímať ich.
Poznanie sa tak podľa Johna Lockea završuje až vďaka rozumovej aktivite schopnej odhaľovať dôkazy, vyvodzovať oprávnené závery, ale iba na základe vnemov fyzikálnej reality, ktorá nás obklopuje a ktorou chápeme zmysly. Locke neuznáva, že by rozum sám o sebe mohol niečo vytvoriť. Pokladá ho za nepopísaný papier - tabula rasa, ktorý so sebou neprináša žiadne predpoklady na nové informácie, inovácie. Podľa tejto teórie ľudský rozum operuje len s údajmi, ktoré v priebehu svojej existencie zhromaždil a prakticky neobmedzeným radom ich kombinuje. To spôsobuje zdanlivý vznik nových myšlienok a vecí. V skutočnosti sa však jedná o kombináciu viacerých už existujúcich faktov.
( ... pre rozsiahlosť POKRACOVANIE ... )
