Štát
Teóriou štátu a systémom rozdelenia moci v štáte sa John Locke v diele Two Treatises of Government , 1689 (Dve pojednania o vláde). Celým dielom sa ťahá podstata princípu prirodzeného práva. Verzia tejto myšlienky je obsiahnutá v pasáži Lockeovho Druhého pojednania o vláde: „Všetci ľudia sú od prirodzeností rovní. Rovnosť, v ktorej všetci ľudia vzhľadom k právomoci alebo k panstvu jedného nad druhým. Toto je rovné pravidlo, keď každý má svoju prirodzenú slobodu a nie je podrobený vôli alebo autorite kohokoľvek iného". Odsúdil tak Descartesove učenie o vrodených ideách a etickú neopodstatnenosť. Obhajoval náboženskú znášanlivosť. V pojatí štátu vychádzal z myšlienky spoločenskej zmluvy a prirodzeného práva. Pokúsil sa zdôvodniť konštitučnú formu vlády. Panovník je povinný rešpektovať právo ľudí na slobodu a ochranu a zákony dodržovať, nie ich vyhlasovať. Inak mu ľud môže „zmluvu" vypovedať (teda panovníka zvrhnúť).
Pedagogické názory Johna Lockea
Názory na výchovu John Locke rozpracoval v spisoch Dve pojednania o vláde, Pojednanie o ľudskom rozume a najmä Úvahy o výchove, z ktorého v tejto seminárnej práci prednostne čerpám. Úvahy o výchove spolu s Dvoma pojednaniami o vláde a Pojednaním o ľudskom rozume, tvoria základ jeho vedeckého diela.
12.1. Pedagogické dielo Johna Lockea všeobecne
Najprv v skratke diela významné z hľadiska teórie výchovy a následne na to podrobnejšie Lockeove najvýznamnejšie pedagogické dielo, Úvahy o výchove.
a/ Úvahy o výchove
Hlavné princípy Lockeovej výchovnej teórie sú zakotvené v spise Úvahy o výchove. Toto dielo vzniklo na základe korešpondencie a písomných otázok priateľa E. Clarkea, ako by mal najlepšie vychovávať svojho syna, a preto sú rozptýlené do množstva listov, posielaných od roku 1684 do roku 1691.
b/ Dve pojednania o vláde
Niektoré princípy Lockeovej výchovnej teórie sú v tomto jeho diele zakotvené v druhej kapitole Prvej knihy: O otcovskej a kráľovskej moci. Tu sa na základe výrokov z Biblie zastáva neobmedzenej vlády kráľov (ako potomkov Adama - otca ľudského pokolenia), a túto neobmedzenú moc danú Bohom prenáša v patriarchálnom chápaní aj do života rodiny, a následne tak do výchovy detí.
V šiestej kapitole Druhej knihy: O otcovskej moci, rozvíja túto spomínanú teóriu neobmedzenej vlády otca v rodine. Moc, ktorú majú rodičia nad svojimi deťmi, vyplýva z povinností starať sa o svoje deti, ktorú voči deťom rodičia majú pred Bohom. Ako protiváhu tak Boží zákon podľa Johna Lockea nariaďuje deťom poslušnosť a úctu k rodičom. Tieto fakty chápe John Locke ako prirodzené právo, dané Bohom.
c/ Pojednanie o ľudskom rozume
12.2. Lockeho chápanie pojmu výchova
Locke chápe výchovu ako minimálny zásah, ktorý sa môže do značnej miery zmeniť a ovplyvniť osobnosť človeka. Ako sa vyjadruje: „výchovou sa vytvárajú tie veľké rozdiely medzi ľuďmi..".
Len nepatrnú časť z toho považuje za vrodené a génmi dané. Hneď úvodom tejto práce Locke hovorí o harmonickom súlade tela a ducha, opierajúc sa o myšlienku antickej kalokagathie: „Zdravý duch v zdravom tele, to je stručné a výstižné vyjadrenie podstavy šťastia na tomto svete. Kto má obe tieto veci, len sotva si môže priať o málo viac. .. Šťastie alebo bieda človeka sú väčšinou jeho vlastným dielom. Koho nevedie múdro vlastné myslenie, ten nikdy nepôjde správnou cestou. A kto má slabé telo, nikdy nebude schopný po nej ďaleko dôjsť." (Brťková, 1995, 56 s)
Ako sme sa vyjadrili na začiatku kapitoly, Locke pripisuje výchove majoritný podiel na formovaní osobnosti v detskom veku: „...myslím, že môžem povedať, že zo všetkých ľudí, s ktorými sa stretávame, deväť desatín sa stalo tým, čím sú - dobrými alebo zlými, úspešnými alebo neužitočnými - svojou výchovou. Tá vytvára veľké rozdiely medzi ľuďmi."
Locke je teda presvedčený, že charakter a osobnosť človeka sa takmer výhradne formuje prostredníctvom vplyvu sociálneho prostredia na dieťa. Podceňuje tak vplyv vrodených predpokladov. Na druhej strane, veľmi blízko k pravde je s tvrdením, že „nepatrné alebo skoro nepostrehnuteľné dojmy v našom útlom detstve majú veľmi významné a trvalé následky."
12.3. Dielo Úvahy o výchove
V tomto diele pojednáva autor najprv o pojme výchova a o jeho vlastnom chápaní tohto pojmu. Výchovu rozdeľuje do niekoľkých kategórií.
Vo svojom výchovnom systéme venuje Locke značnú pozornosť aj sebavýchove a sebavzdelávaniu, rozpracovaním telesnej a pracovnej výchovy. Locke poukazuje na dôležitosť výchovy, pozdvihuje ju na záležitosť zodpovednú a vážnu. V súvislosti s tým apeluje na rodičov, aby urobili všetko pre zaistenie dobrej výchovy svojim deťom. Výchovné pôsobenie na deti Locke delí na výchovu: telesnú, mravnú, domácu, rozumovú a pracovnú. Nemalý dosah na utváranie kvalitnej osobnosti gentlemana pripisuje taktiež cestovaniu.
12.3-1. Telesná výchova
Telesná výchova by sa mala zamerať na rozvinutie fyzicky zdatného ducha. V tomto smere je veľakrát porušovaná prílišným rozmaznávaním zo strany rodičov a vychovávateľov. Rodičia by mali preto podporovať pobyt dieťaťa na čerstvom vzduchu, dbať na primeranú stravu, vhodné šaty, mali by dieťa pravidelne otužovať, kúpať v studenej vode a nevystavovať dieťa zbytočne teplému prostrediu.
12.3-2. Mravná výchova
Hlavný dôraz kladie Locke na mravnú výchovu, ktorá má slúžiť na upevňovanie hodnôt, ako sú osobná sloboda a uchovanie majetku. Pokladá za dôležité, aby bol mladý gentleman vedený ajk niektorému remeslu.
Locke zdôrazňuje, že je potrebné rozvíjať výchovu už od najútlejšej mladosti a je potrebné v nej pokračovať s ohľadom na vekové zvláštnosti až do dospelosti. Ku škole sa Locke stavia výrazne odmietavo. Bojí sa, že by v škole utrpel morálny profil jeho chovanca tak vplyvom morálky spolužiakov, tak aj malou účinnosťou výchovného pôsobenia učiteľa, ktorý má v triede na starosti veľké množstvo žiakov a používa tvrdé donucovacie prostriedky. Hlavnou Lockeovou zásluhou v oblasti mravnej výchovy je vytvorenie jej nového poňatia, v ktorom prekonal starú, nábožensky ponímanú mravnosť, založenú na vrodených náboženských ideách. Jeho pojatie predstavuje značný pokrok aj oproti Komenskému. Táto časť diela, kde sa Locke venuje mravnej výchove a jej zásadám, je rozdelená na dvadsaťjeden častí, podľa konkrétneho problému. Najväčší priestor venoval zásadám utvárania ducha, trestov, odmien, požiadavkám na dieťa, na vystupovanie detí, rozoberá prednosti domácej výchovy a chyby, za ktoré sa deti nemajú trestať.
Ďalej, vyzdvihuje potrebu domáceho učiteľa, ktorý musí: „...chrániť svojho zverenca pred vplyvom zlých príkladov, najmä pred najnebezpečnejšími z nich - príkladov služobníctva." O domácom učiteľovi sa Locke vyjadruje ako o profesii, ktorá vyžaduje určité osobnostné predpoklady, ako uvážlivosť, vyrovnanosť, či citlivosť. Locke ďalej upozorňuje, že takéto vlastnosti, skompletizované v jednej osobnosti, sú veľmi vzácne, a preto píše: „Pokiaľ ide o náklady, myslím, že peniaze, ktoré vynaložíme na svoje deti, sú najlepšie uložené. Preto nemôžeme vydržiavanie vychovávateľa považovať za drahé, i keby bolo sebanákladnejšie". Táto myšlienka hovorí sama za seba o dôležitosti vzdelania a kvalitnej výchovy.
V rámci mravnej výchovy sa Locke ďalej zaoberá dôverou medzi deťmi a rodičmi, rozdielmi medzi deťmi, potlačovaním zlej vôle dieťaťa a jeho ďalším výchovným usmerňovaním. Upozorňuje na demokratické prvky výchovy: „...deti majú radi voľnosť, a preto by mali byť vedené tak, aby sa necítili obmedzované." Zároveň však berie do úvahy nutnosť potlačovať „zlú vôľu" dieťaťa. Dieťa pokladá za tvora, od podstaty panovačného, so silno zakorenenou potrebou ovládať druhých. Locke sa pri tomto tvrdení odvoláva na správanie dieťaťa hneď po narodení: „...vidíme, že detí skoro hneď po narodení (a určite dávno pred tým, než vedia rozprávať), kričia, vzdorujú, mračia sa a prejavujú nespokojnosť, len aby presadili svoju vôľu."
Ďalším prejavom takéhoto egocentrického správania je podľa Lockea snaha o vlastnenie hmotných vecí, lebo, ako Locke vraví: „...majú radosť z moci, ktorú im vlastníctvo zdanlivo prináša a na základe tak získaného práva by chceli so svojim vlastníctvom zaobchádzať podľa svojho uváženia."
Aj v nasledujúcich podkapitolách svojej pedagogickej práce, Locke ukazuje na prejavy správania, ktoré považuje za nežiaduce: „Plač je vada, ktorá by sa deťom nemala trpieť. Nielen pre nepríjemný a nevhodný zvuk, ktorý naplňuje dom, ale pre významnejšie dôvody...". Locke má týmto na mysli prejav úsilia po vláde nad dospelými, odporu a svojhlavosti. Zároveň však argumentuje proti telesným trestom tým, že použitie takýchto trestov len robí deti „horšími", prchkými a neschopnými kontrolovať svoje negatívne emócie.
Ďalej sa Locke v časti o mravnosti zamýšľa nad strachom a odvahou detí. Hovorí o cieli vychovať odvážneho gentlemana, ochotného podstúpiť nebezpečenstvo a čeliť zlu. Pravú statočnosť Locke chápe ako schopnosť sebaovládania, sebazaprenia a bezprostredného konania svojej povinnosti. Tieto vlastnosti sa podľa Lockea dajú dosiahnuť prostredníctvom ochrany detí pred všetkými druhmi strachu. Neodporúča preto deti zbytočne strašiť historkami, alebo zámerným vytváraním situácií, vyvolávajúcich strach a odpor.
Locke si dobre uvedomuje aj sklon detí ku krutosti. Zo svojich pozorovaní vychádza pri opisovaní situácií, kedy sa deti k sebe navzájom správajú agresívne, snažia sa násilím zmocniť cudzej hračky, alebo úmyselne trápia zvieratá. Locke preto varuje pred návykom na takéto správanie a z toho vychádzajúcim nebezpečenstvom utvorenia necitlivej osobnosti. Preto by sa „...deti mali učiť nič neničiť a nekaziť, iba ak by to slúžilo k uchovaniu, alebo dosiahnutiu niečoho ušľachtilejšieho." Miesto tejto agresivity a panovačnosti nad sluhami, by malo byť deťom vštiepené jemné a zdvorilé „správanie voči ľuďom nižších stavov".
V pätnástej podkapitole časti o mravnej výchove svojho pojednania O výchove, sa venuje potrebe rozvoja prirodzenej detskej zvedavosti. Upozorňuje rodičov a vychovávateľov, aby neodmietali žiadny dopyt dieťaťa a aby prípadné otázky, ktoré dieťa pokladá - neboli týmito ľuďmi, ktorí naňho majú vplyv - podceňované a zosmiešňované. Radí, aby si dospelí všimli, kam dieťa vo svojej otázke smeruje a akými slovami otázku vyjadruje. Veľkú dôležitosť Locke prikladá odpovedi, ktorá dieťa dovedie v poznaní „zase o krok ďalej". Pri odpovedi na otázku dieťaťa by vychovávatelia mali súčasne pôsobiť na sebavedomie dieťaťa využívaním pochvál, využiť tak „márnosť dieťaťa na jeho prospech".
Hračky Locke vkladá do rúk domáceho učiteľa, (alebo inej dospelej osoby zodpovednej za výchovu chlapca), ktorý rozhoduje o tom, kedy a s čím sa dieťa bude hrať. Tým sa podľa Lockea dosiahne, že dieťa sa naučí rozumne a primerane využívať veci, neničiť ich a nestrácať. Dieťa by malo mať len skromnú zásobu hračiek, ktoré „nevedú k ľahkovážnosti, bezstarostnosti, plytvaniu a márnotratnosti" - a tieto hračky by sa mu nemali vymieňať, ani prikupovať nové. Za cieľ tak sleduje vycvičenie gentlemana na skromnosť a hospodárnosť.
Na záver kapitoly O výchove, sa John Locke venuje vedeniu k ušľachtilosti a šľachetným mravom, k rozvahe a múdrosti, a potrebe odnaučiť dieťa od prirodzenej danosti klamať: „Keď po prvýkrát zistíme, že dieťa klame, mali by sme sa nad tým skôr pozastaviť ako nad niečím zlým a nepatričným, než trestať ako za nejaký poklesok".
12.3-3. Rozumová výchova
Vo vzťahu rodičia - učiteľ, kritizuje Locke rozšírenú predstavu, že výchova a vzdelávanie dieťaťa spočíva výlučne na ramenách učiteľa, a aj to len do tej miery, aby naučil deti grécky a francúzsky jazyk. Rodičia podľa neho „žijú v neustálom strachu pred učiteľovou metlou, na ktorú sa pozerajú ako na jediný nástroj výchovy." Locke vyzdvihuje dôležitosť gramotnosti, ovládania jazykov a rôznych vedomostí. Ale dôležitosť tejto rozumovej výchovy kladie až za výchovu mravnú: „Vedomosti sú potrebné, ale až na druhom mieste, len ako podriadené vážnejším kvalitám. Hľadajte niekoho, kto bude vedieť uvážene rozvíjať mravy chlapca."
Rozumová výchova a vyučovanie - nekladie ich medzi najdôležitejšie zložky, ale tiež jej neodopiera jej význam. Dôležitejšie, než samotný proces je nájsť vhodného pedagóga, ktorý by zároveň rozvíjal chlapcove mravy. Veľkou dispozíciou takého učiteľa, je jeho prirodzená autorita a upútanie a udržanie žiakovej pozornosti. Okrem toho by mal žiak dostať základný všeobecný prehľad učiva. Poznať dobre materinský, latinský a francúzsky jazyk a ovládať sedem slobodných umení.
Odporúča taktiež štúdium histórie a filozofie, lebo „V histórii vládne časový sled, vo filozofickom bádaní prírodné zákony, ktoré pri každom postupe spočívajú na tom, že pokračujeme od miesta, na ktorom práve sme, k tomu, ktoré s nám susedí a je mu najbližšie. Rovnako tak myseľ postupuje od poznatku, ktorý už dosiahla, k tomu, ktorý je najbližšie a súvisí s ním, a tak až k cieľu, ktorý si ustanovila, najkratšími krokmi, na ktoré je možné vec rozložiť."
Tento proces analýzy aplikuje Locke priamo na spôsob práce učiteľa so žiakom. Pokladá za užitočné, keď učiteľ žiaka privykne dobre rozlišovať jednotlivé celky informácií, „...to znamená, mať presne odlíšené pojmy všade, kde môže myseľ nájsť nejaký reálny rozdiel."
Popri vedomostiach, ktoré je možné nadobudnúť štúdiom kníh, vyčleňuje Locke zručnosti: Sedem slobodných umení (Septem artes liberales). Pre tieto je tiež potrebné jednak vyhradiť čas, ale tiež nájsť učiteľa.
Dôležitosť tanca vo výchove chlapca - gentlemana, spočíva v tom, že prostredníctvom neho žiak nadobúda schopnosť vystupovania a sebadôveru. S vyučovaním tanca by sa však malo počkať do tej doby, keď na to bude chlapec fyzicky schopný a bude „mať zodpovedajúce sily".
Ďalším slobodným umením je hudba. Vedením ku nej, sa u žiaka dosiahne trpezlivosť a bude vedený ku hospodáreniu s časom a silami. V súvislosti s týmto, Locke si už uvedomuje nutnosť fyzickej a psychickej práce, ako aj samotného odpočinku.
V spoločenských kruhoch, a v dobe Johna Lockea sa ovládanie meča a jazda na koni, považovali za spoločensky nevyhnutné zručnosti, ktorých ignorancia mohla mladého gentlemana ohroziť na spoločenskom postavení a vážnosti. S týmto faktom teda Locke počíta a konštatuje, že jazda na koni je hojne využívaná a cvičená práve vo veľkých mestách, ako symbol pohodlia a nadbytku. Šerm Locke považuje za zdraviu prospešné cvičenie, zároveň však varuje pred jeho nebezpečnosťou. Nie je zástancom týchto dvoch umení aj z dôvodu, že existujú aj nutnejšie a v živote častejšie využívané zručnosti. Keďže ale si uvedomuje ich nutnosť v príprave gentlemana, nestavia sa ku nim príliš odmietavo.
12.3-4. Pracovná výchova
Pracovná výchova sa zameriava na prevádzkovanie remesla. Týmto si mladý gentleman osvojuje obratnosť a zručnosť v záhradníctve, poľnohospodárstve, či v práci s drevom. Vyzdvihuje nevyhnutnosť podchytiť už najranejší detský sklon k činnosti a ten usmerňovať k takým činnostiam, ktoré budú dieťaťu užitočné. Na hre detí - najmä dievčat vyšších stavov - poukazuje Locke na prirodzenú potrebu človeka vykonávať neustále činnosť; či už užitočnú, alebo neužitočnú. Podľa neho ľudia, ktorí sa nezaoberajú žiadnymi, alebo len minimom činností, sa neunavia a tak nezažijú pocit osvieženia. Nutnosť odpočívať a regenerovať sily v namáhaných častiach tela považuje za nevyhnutné.
12.3-5. Cestovanie
Posledným úsekom výchovy - ktorý nasleduje po absolvovaní telesnej, mravnej, rozumovej a pracovnej výchovy - je cestovanie, ktoré vedie k získaniu znalostí cudzieho jazyka, k rozvinutiu všeobecného prehľadu a „múdrosti". Tiež podporuje komunikáciu a jednanie s cudzincami a prináša poznanie novej kultúry a povahy ľudí.
12.3-6. Zhrnutie Lockeovho pedagogického diela a jeho prínosu
Ako vyplýva z hlavnej myšlienky diela Úvahy o výchove, cieľ výchovy nespočíva v samotnej výchove človeka ako takého, ale výrazne vo výchove predstaviteľa vysokej, vedúcej vrstvy spoločnosti, ktorá sa vytvorila v Anglicku behom 17. storočia, teda vo výchove „gentlemana", reprezentanta strednej vrstvy vtedajšej anglickej buržoázie. Spis bol teda zamýšľaný iba pre príslušníkov tej vrstvy, ku ktorej patril aj sám Locke, výchova má v duchu potrieb, názorov, ale aj predsudkov tejto vrstvy pripraviť ich synov na to, aby dokázali prezieravo a s rozhľadom riadiť svoje záležitosti.
Na záver svojho diela O výchove, sa John Locke vyjadruje, že tu iba načrtol niektoré otázky a pripomína, že ide o všeobecné názory a úvahy, kde nieje možné použiť na všetky deti rovnakú metódu. Preto je nutné nájsť pre svoje dieťa tú najlepšiu cestu a tieto úvahy brať iba ako dobrú radu.
Záver
Dielo Johna Lockea chápme ako dokument pedagogického myslenia sedemnásteho storočia, ale aj ako zbierku jeho osobných pedagogických názorov. V celom jeho diele, a predovšetkým v spise Úvahy o výchove, podal napriek svojmu zameraniu a triednym obmedzeniam, víziu výchovného systému, ktorý - napriek tomu, že nebol celkovo koncipovaný ako konkrétny reformný projekt (ako tomu bolo napríklad u J. A. Komenského) - zohral významnú úlohu vo vývoji výchovy a pedagogiky.
V dobe, kedy sa v Anglicku buržoázia práve prebojovávala k moci, sa vidí Lockeove pedagogické dielo ako významný počin v snahe o prekonanie prežitkov feudálnych výchovných tradícií tak v cieľoch, ale aj v obsahu a prostriedkoch výchovy a vzdelávania.
Zároveň priniesol rad myšlienok, ktoré sa stali na dlhú dobu východiskom pre pedagogickú teóriu aj výchovnú prax. To vyplýva z toho, že Locke vyslovil mnoho všeobecných, nie príliš konkrétnych myšlienok. Najmä potrebu humanizovať výchovu dieťaťa tým, že je vedené k ušľachtilosti myslenia a správania, formuluje ako požiadavku vzťahujúcu sa na všetkých ľudí, a podrobnejšie nerozoberá konkrétnejšie prostriedky, využité k dosiahnutiu tohto cieľu.
Použitá literatúra:
FROLOV, I. T. : Filozofický slovník. 3.vyd. Bratislava : Nakladateľstvo Pravda, 1982. 544 s.
LASSAHN, Rudolf : Úvod do pedagogiky. Prel. Peter Ondrejkovič. 1.vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1992. 179 s. Prekl.z nem.orig. Einfuhrung in die Pädagogik. ISBN 80-08-01827-5
BRŤKOVÁ, Milada : Kapitoly z dejín pefagogiky. 2.vyd. Bratislava : Univerzita Komenského Bratislava, 1995. 148 s. ISBN 80-223-0861-7
SROGOŇ, Tomáš CACH, Josef MÁTEJ, Jozef : Dejiny školstva a pedagogiky. 2.vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1986. 440 s.
THOMSON, Garret : Locke. Prekl. Marián Zouhar, 1.vyd. Bratislava : PT. 2004. 111 s. ISBN 80-889-127-33
