Priznávam sa, že svet video–blogov som objavil úplnou náhodou. To, čo vytvárajú blogeri tu na blogosfére, robia v obrazovo-zvukovej podobe YouTuberi a majú od tisícok po milióny fanúšikov, ktorí netrpezlivo čakajú na ich ďalšie dielka. A že často ide o skvelé artefakty, nie je nijako prekvapivé.
Aby som nebol hneď zle pochopený – tak, ako v každej inej oblasti tvorivej činnosti, aj tu sa nájdu »zvratky« či odpad, ale v oveľa väčšom meradle „slušný priemer“ a veru dosť kvalitnej „produkcie“…
V žiadnom prípade by som nerobil sarkastické odsudky na adresu jednotlivých YouTuberov – pretože nie je žiadne »žúžo« len tak sa postaviť pred obrovské publikum, ktoré veľmi ľahko odhalí, či máš na to talent, alebo ťa pošlú do zabudnutia.
Ja som sa – zatiaľ – orientoval v oblasti zábavy, humoru, ale aj bežného denníkového vydávania video-blogov, a to v anglickom jazyku, nakoľko v rámci sveta je to najrozšírenejší jazyk… (Zaiste, existujú aj menšinové jazyky, dokonca túto sféru využívajú aj rôzne politické strany, politici – BA AJ – džihádisti si vo svojej morbidite posielajú alebo vymieňajú »tie svoje«…
Zvláštnosťou je, že prvým mojím videným video-blogom bol odhadom desaťminútové video v čase, keď u nás vrcholila kampaň k REFERENDU a istý nemenovaný autor vysvetľoval „svetu“, ako ho riaditeľ strednej »kresťanskej« školy chce vylúčiť pre verejné priznanie sa k LGBT komunite (!) – hoci United States of America sa hrdí najvyspelejším prístupom k ľudským právam…
Najširšie publikum autorov video-blogov sa regrutuje z množiny pubertiakov a vysokoškolákov – čo je, samozrejme, dosť pochopiteľné… Ale aj tí, ktorí sú presýtení komerčným vysielaním komerčných televízií, si radi zájdu do tejto širokej oblasti, ktorá je tak pestrá a bohato produkovaná tisíckami autorov z celého sveta, najviac z USA, Austrálie, Veľkej Británie, Kanady, Nového Zélandu (to pre jazykovú príbuznosť)…
Upozorňujem, že nikoho nenavádzam, nikoho nelanárim, nie som skrytým agentom, vnucovanie mi je takisto cudzie – tiež si uvedomujem – že každý z nás sme originálom, takže sa nám páči niečo iné a jednotný vkus by bol skôr na škodu…
Ale.
Je to podobné ako s Charlie Hebdo – sme slobodní a nikto nás nenúti niečo sledovať, čo nechceme, vieme si rozkázať, koľko času tomu budeme venovať (dávame si vopred stanovené časové limity!) – hneď, ako sa nám niečo nepáči, môžeme (aj musíme či chceme) TO opustiť, zastaviť, zrušiť – a nájsť si iné, alebo si ideme ľahnúť spať, aby sme na druhý deň vládali…
Za seba sa pokojne priznám, že táto primeraná zábava je pre mňa nenásilná – ba dozviem sa čosi, na čo by som inak nikdy neprišiel – iba jeden príklad z mnohých – jedno takéto mini-dielko (video-blog) ukazovalo, ako sa young-man zbavoval ochlpenia na nohách - - - nie, nenazval by som to voyerstvom v pravom slova zmysle – v mojej mysli som AKO KEBY cítil tie strhávané chĺpky a aj TÚ BOLESŤ (!!!) – a poviem vám – NIKDY! Takže, napriek zdaniu morbidity – pozitívny efekt.
Aj teraz, ako som písal o tom, som cítil imaginárnu bolesť…
Títo video-blogeri – presnejšie sa im hovorí YouTuberi – majú určité neoficiálne celosvetové súťaže – ktoré video má najväčšiu sledovanosť, ktoré video má najviac »lajkov«, prípadne najviac diskusných príspevkov a podobne…
A tiež majú svoje VidCon-y – raz za rok sa zídu v niektorom svetovom centre tí najlepší autori (tento rok to bolo v Anaheime, predtým v Singapoore alebo v Austrálii) – doslova sa to podobá odovzdávaniu Oscarov v LA…
Za to krátke obdobie, čo to sporadicky sledujem, som si všimol, že sú dve hviezdy z rady video-blogerov, a to Tyler Oakley z USA a Caspar Lee z Veľkej Británie (ten je aj filmovým hercom, z Londýna) – ten pred pár dňami dosiahol neuveriteľnú métu v štýle Guinessových rekordov – prekročil pomyselnú hranicu 5 000 000 pravidelných odberateľov (to závisí od slobodnej voľby možných záujemcov o zhliadnutie)… Na chrbát im dýchajú Gracefa, Marcus Butler, Zoela, JackGap atd…
Áno, som už »starý dedo« a kdekomu môžem byť na posmech – ale to je mi fuk – v živote som sa tak z chuti nenasmial, a to ma len tak kdečo nerozosmeje (pardón, naša politická scéna je plná humorných prvkov) – jedna z mnohých kategórií tejto sféry sú rôzne súťaže dvoch – povedzme – pripravia si otázky z nejakej oblasti a do desiatich sekúnd musí odpovedať najmenej štyri mená (rôzne – mená hudobných skupín, mená politikov, mená čohokoľvek) – alebo si dávajú „chytáky“, hlavolamy (rubikony)…
Alebo ochutnávajú niektoré potraviny so zaviazanými očami (z každého druhu sú minimálne štyri rozdielne produkty – sladkosti, krémy, tekutiny, chleba, žuvačky a podobne)… Alebo sa stretne Američan s Austrálčanom a hádajú si slangové výrazy, internetové skratky a podobne…
Niektorí autori sa venujú cestovaniu a ukazujú skratky zo svojich ciest po svete – a ide o najrôznejšie destinácie – čo tiež nie je až tak stratený čas – plus k tomu treba pridať ich dôvtip, humor, mladícku odvahu a originálny pohľad…
Takmer na záver by som rád spomenul aj „podmnožinu“ tejto sféry, a to sú speváci a speváčky – my tu isto iste dobre poznáme Superstar a X-factor – ale na video-blogoch sa uchytili aj mnohí tí, ktorí síce pochádzali zo skromných alebo chudobných pomerov, ale cez svoje video-blogy sa ukázali svetu, doslova dokázali svoj spevácko-hudobný talent a následne sa dostali k veľkým hudobným spoločnostiam a svetovej sláve… Uvedomujem si však, že to, čo som videl, bola iba špička z ľadovca – ale ani menej úspešní si tým rozhodne neublížili (minimálne sa včas zastavili)…
A úplný záver? Táto obrovská sféra video-blogov je spojená aj s biznisom – totiž, tí, ktorí sa uplatnia či presadia, môžu čakať aj finančný efekt, pretože hlavný poskytovateľ lepí všakovakú reklamu k všetkým videám a nejakou tou odrobinkou si mnohí môžu finančne prilepšiť ako čiastočnú „mzdu“ (odmenu)… Tí, ktorí sa narodili v anglicky hovoriacich krajinách, majú rozhodne výhodu.
Opakujem, kto si vie rozkázať a dokáže sa kontrolovať, si aj takto spestrí jednu z možností dobrej zábavy (nepriamo sa samo-vzdeláva) – ak to niekto nedokáže, mal by sa tejto oblasti vídeí vyhýbať ako čert svätenej vode, lebo závislosti rôznych druhov môžu kdekoho ohlúpnuť, okradnúť ho o čas aj o energiu. Ale to je relatívne dobre známe – nie?
1. PS: Niektoré piesne zhliadlo od jedného milióna po 38 miliónov (a taký Freddie Mercury aj stovky miliónov, lenže, to je už MEGA-star z =nebíčka=)…
2. PS: Niektorí autori video-blogov sú už po dvoch troch dňoch zhliadnutí od 300 000 po 500 000 – čo by v iných druhoch „nosičov“ bolo nemysliteľné…
3. PS: Väčšina z týchto tvorcov sa prezentujú na Twitteri, Instagrame, Facebooku, svojich weboch (okrem YouTube)…
4. PS: Američan Tyler Oakley sa prepracoval do zábavného vysielania TV, čo je kariéra, ktorej by Pročko bol takým naším slovenským predobrazom – ale početne sa to nedá vôbec porovnávať…
5. PS: Ak by som mal aspoň o tridsať rokov menej a narodil sa ako americký autor, zaiste by som si trúfal na takúto tvorivú činnosť – ale nežijeme v „KEBY BOLO KEBY“ – sorry, my friends… Good night!
BONUS: pripájam video od Tyler Oakley – takmer 8 miliónov zhliadnutí – a ak ste vnútri otvorení čistej detskej radosti, isto vás to aspoň jemne rozveselí – nič podobné som nikdy za viac ako 50 rokov nevidel – a hoci som „starec“, neraz som sa smial ako... (Ak nie ste mŕtvi, azda sa vám to tiež podarí)............
Great! Fabulously! Amazing!
