Som presvedčený, že Boh má značne rozkošatený (rozkokošený? alebo sa mi iba zadraplo nePoslušné slovíčko?) zmysel pre humor.
Dokonca mám taký dojem, že inak by sa to ani nedalo.
Jednoducho musí mať tak košatý zmysel pre humor, inak by sa nemohol pozerať na to, čo robíme my ľudia so životom. S vlastným životom, s rodinným životom, so spoločenským životom, so životom živočíšnych druhov, ale aj celo-planetárnym...
Samozrejme si nepredstavujem Boha ako dajakého starého Uja (dobrý deň, pán prezident, to nebolo o vás...), ktorý sa smeje na akomsi obláčiku (a ani na MAXI - cyklóne, ktorý práve smeruje nad United States od America)...
Niet ničoho, čo by On nevytvoril, tak prečo by sa nemohol smiať?
Vari budeme čakať, až kým to nepovie pán akademik na teologickej fakulte? Alebo, až kým to odsúhlasí biskupská synoda? Alebo dáme o tom hlasovať? Referendum na prvý krát? Prípadne posuniem petíciu do obehu?
Určite sa smeje. A z chuti...
A ja viem veľmi dobre, prečo.
Teda - viem, prečo sa On smeje.
Pán vie, že - napriek všetkému - to napokon všetko dobre dopadne...
Ak by sme prirovnali celé to rošambo ku hre - tak jednoducho, my doslova nemôžeme prehrať. To nie sú majstrovstvá v hokeji so Šatanom či bez Šatana...
Nemôžeme vlastne nič pokaziť.
Plán vôbec neráta s takou variantou.
Nie je možné, aby sme sa nedostali do toho Cieľa, ktorý sledujeme.
Naším cieľom je totiž samotný Boh.
A ako už niekde zaznelo a my všetci sme to už počuli - Boh je tak veľký, je tak neprehliadnuteľný, že by sme mohli minúť len vtedy, ak by sme naozaj chceli prehliadnuť.
A veru, aj sa niektorí boja.
Majú strach, že čosi pobabrú a následne sa k Bohu nedostanú...
Dalo by sa povedať, že majú podozrenie, že do neba sa nedostanú.
Áno, niektorí ľudia sa tak boja, až si urobili sebe a svojím blízkym aj blížnym - doslova peklo zo života...
A sú tak vynaliezaví vo vynachádzaní nových a nových zábran, blokov a chrastia - až by im stratégovia starého Ríma mohli závidieť!
Ten strach, o ktorom je reč, tak ten spôsobil, okrem iného, že to tu na Zemi miestami pripadá ako na potápajúcej sa lodi...
Jasné, nikto by mi neuveril, že nebo, v ktorom sa raz (skôr alebo neskôr) stretneme všetci, som navštívil aj dnes - a ani ma nenapadne vám to tu dokazovať - ale pozdravujú vás - a Boh je fakt nesmierne láskavý a milosrdný, o tom nemajte pochybnosti - a aj On vás zdraví...
Ale možno vy sa nikam neponáhľate.
Ešte je tu toľko roboty!
Tvorivej práce...
Alebo vás lákajú rôzne lákadlá? A ľakajú ľakadlá?
Máme my, my všetci - možnosť - skoncovať s biedou a hladom, chorobami a núdzou... ale aj vytvoriť toľko všakovakých noviniek, ktoré uľahčia, skrášlia a rozveselia ostatných...
Ale jediný bod, v čom to väzí - je - rozhodnúť sa a ísť tvoriť...
Alebo radšej budete znášať takpovediac trestanecký šat inštitúcií, podrobíte sa všeobecnej mienke o jedinej možnej Realite, od ktorej, ak by ste sa odchýlili, tak vám niet ani rady a ani pomoci? Čakáte, kým to SamoSato?
Alebo ste v exkluzívnom klube a vykašlete sa na to... len či ste na správnej strane pomyselného stola alebo pyramídy...
A čo som to chcel? Pardón, nie som členom klubu, takže sa s vami lúčim... a bežím zase do Lásky... Takže: do Videnia
Dobrorečte Pánovi, všetky jeho zástupy, jeho služobníci, čo jeho vôľu plníte.
Dobrorečte Pánovi, všetky jeho diela, všade, kde On panuje. Dobroreč, duša moja, Pánovi
