(Sú to „skvosty“ alebo nonsens? (80.)) Ide mi viac o vec a podstatu, než o chuť stále s niekým nesúhlasiť. Pán F. Mikloško pozerá na írske referendum, ako keby šlo o koniec sveta. Mne sa zdá, že ignorovanie reality je oveľa nebezpečnejšie… Blogosféra, weby, denníky, tieto rôzne zdroje informácií prinášajú každý deň množstvo najrôznejších správ, tvrdení, výrokov, ale občas aj nezmyslov, omylov, zavádzanie, klamstvá, nepodarky. Nedá sa stíhať úplne všetko sledovať... Dnes je to zase v duchu „Oh my God“.
Vo štvrtok 4. 6. 2015 uverejnil politik a autor František Mikloško článok: „Cirkev vo svetle írskeho referenda. Treba sa prebudiť do reality“ (http://www.postoy.sk/content/cirkev-vo-svete-vo-svetle-irskeho-referenda)
Pred týždňom bol svet informovaný o tom, že írki občania sa slobodne rozhodli a odhlasovali si zásadnú zmenu v referende (ľudovom hlasovaní) – obohatenie možností pre všetkých írskych občanov – zrovnoprávnenie gay and lesbian komunity ohľadne manželstiev. Je pravdou, že slovenský jazyk a Biblia poznajú tento termín ako variant pre vzťah muža a ženy – teraz to bude aj pre homosexuálnu menšinu (ktorá tvorí 4% menšinu) v ich Ústave.
Pán Mikloško spomína štátneho sekretára „Svätej stolice“ (pardon, ja som zatiaľ videl iba drevenú stolicu, sem tam aj z plastu a kovu, ale údajne môže byť aj „svätá“), podľa ktorého je výsledok porážkou kresťanských princípov a porážkou pre ľudstvo. Hmm. Ak by sa vraždili, vydávali do otroctva, trápili rozmanitým spôsobom, to by som rozumel, ale občiansky pokrok, kedy došlo k zrovnoprávneniu malej skupiny obyvateľstva? Mali by sme otvárať šampanské, že sa dielo podarilo, a nie rumázgať.
Horšie by bolo, ak by občania v Írsku nedokázali dodržať slovo či sľub, ktorý dajú, to je nekresťanské. Alebo celospoločenský zvyk klamať, podvádzať, zavádzať, kradnúť ako straky, neplatiť spravodlivú mzdu svojim zamestnancom, chcieť po ľuďoch automaticky, aby robili takmer zadarmo a podobne – to by boli vážne porušenia kresťanských princípov – ako mnohí na Slovensku, len si spomeňme na veľké kauzy všelijakých =váhostavov= či politických strán, ale aj novodobú maxisúťaž podaktorých jedincov „ukradni, nech na teba nedôjdu a ešte sa aj vysmievaj“…
A neláska v jej všakovakých kvantitatívnych a kvalitatívnych podobách. To je to, čo by nás azda aj mohlo trápiť. Sú aj takí, ktorým je to šumy fuk.
Nepamätám si, že by za ostatných 30 rokov bol na Slovensku čo len jeden jediný človek (povedzme kresťan katolík), ktorý by urobil to, čo ZACHEJ (ak si čítal evanjeliá, tak vieš, kto to je a čo urobil), ktorý vrátil nakradnuté a kúsok navyše a urobil OBRAT tak, ako sa to od kresťana dá očakávať… Ak sa tak stalo, bolo to určite dlhé kilometre mimo môjho pobytu. Ale poznám minimálne jedného politika, ktorý nevie dodržať to slovo, ktoré dal niekomu. (Mnohí tvrdia, že ich je neúrekom).
Ale späť k článku autora článku pána Mikloška. Pridal odsudok amerického publicistu Roberta Royala, ktorý tvrdí o odkresťančení celého národa. Fíha! Pán Royal je veštec alebo pobočník akéhosi teatrálneho anjela z novodobej rozprávky? Inou vecou je množstvo previnení v ostatných odhadom 50 rokov, kde sa už odhalilo množstvo ublížení mladistvým a deťom – teraz je na Íroch, aby sa s tým zdarne vyrovnali a nedovolili opakovať tieto odporné negativity.
Pán František Mikloško opakuje po svojom bratovi, že sme tu mali akési „časy komunizmu“ – neviem, prečo obaja klamú. Mali sme tu časy socializmu, vládli síce komunisti, ale od skutočných komunistov mali ďaleko, šlo väčšinou o diktatúry a totality, áno, diali sa aj zverstvá a zločiny, ale komunizmus mal ešte len kdesi v budúcnosti nastať. Stačí si pozrieť nejakú učebnicu alebo filozofický slovník – netreba sa báť pozrieť sa aj do tých publikácií, ktoré komunisti sami šírili… Komunizmus na planéte Zem nejestvoval, ale verzií totalít či diktatúr boli na desiatky.
Dajte absolútnu moc cirkevným vrchnostiam a máte „náboženskú totalitu“ ako kopírovanú tým, ktoré už ľudstvo v rôznych podobách malo – len by pribudli výdobytky modernej doby (informačné technológie). Ale naisto by nešlo o Božiu vôľu.
Pán Mikloško spomenul abortus. Akosi zabudol dodať, že SLOBODA má aj svoju druhú stranu, ktorou je zodpovednosť – a v tomto prípade je plná obojstrannosť dávaná na občanov, to si vydobyli v priebehu dejín a návrat by bol skôr regresom. Ľahko sa zabúda na to, aké to bolo predtým…
Pán Mikloško tiež tvrdí, že „komunizmus“ (ktorý tu však nikdy nebol – zrejme myslí časy totality za socializmu) žil vo virtuálnej realite, a preto sa zrútil. Lenže, zabúda na to, že občianska spoločnosť dozrela do stavu zmeny a vybojovala si to. Možno sme mali naivné predstavy o tom, čo nás čaká, ale zmenu spôsobili všetci.
Ak autor Mikloško prirovnáva írsku časť RKC k podobnej odtrhnutosti od reality ako tomu bolo u komunistických vladárov (a ich kolaborantov) – je to jeho poetická niť – ale RKC v Írsku iba ťažili zo svojho postavenia a žiaľ, postvárali priveľa na to, čo by sa od cirkvi svätej dalo očakávať, ak by všetko fungovalo tak, ako si to Boh praje. Ich predstava s Božou bola riadne MIMO.
Pán Mikloško tvrdí, že to veriaci sa vzďaľujú od cirkvi a jej učenia – ale pri tom všetkom to boli práve takzvaní duchovní (čiže KLÉRUS), ktorí nešli v božích koľajách! A žiaľ, podobné chúťky zneužívať svoje postavenie – tomu sa deje v rôznych časoch na rôznych miestach našej krásnej planéty. Slovensko nie je žiadna výnimka.
Kde niet kontroly alebo takzvanej spätnej väzby (reflexie), tam sa dejú podobné čudesné veci, ako občas v RKC býva…
Autor F. M. opakuje známe tvrdenia, že to práve cirkev bola väčšinou ťahúňom civilizácie aj kultúry – vzdelanosť, školstvo, charita, ľudské práva. Áno, táto doba sa skončila – podľa mňa z dvoch dôvodov – jednak sa dejinne vyvinula potreba občianskej tváre spoločnosti (oddelenie cirkevnej a svetskej zložky) a nie menej dôležitá bola sprenevera základných evanjeliových rád v bežnom praktickom živote kléru… Azda si dobre informovaní spomenú, že varovania pred mamonom a pýchou sú v Biblii (najmä v „Novom zákone“) dostatočne dlho – keď klérus zabudne na svoje pravé poslanie a koná ako keby bol MAJITEĽ či držiteľ akýchsi výhradných práv na všetko – potom to končí všelijako – mali by sme byť vďační Duchu svätému, že vedie aj cirkevníkov inam a hoci je láskavo trpezlivý, koriguje vývoj tak, že nie všetci s tým súhlasia, ak si navykli na bonusy či benefity…
Autor F. M. tvrdí, že kresťanstvo, cirkev musí nájsť nové posolstvo, nový prístup, aby priniesla „Radostnú zvesť“ – a to je omyl: mali by sa vrátiť ku koreňom a žitiu evanjelia, inak sa vráti v nejakej inej podobe to, čo sme tu už mali. Prípadne po obnove mocenských chúťok v inej forme. Ak to preženiem a nahrubo poviem – hierarchia by sa mala vrátiť do polohy servisu alias služobnice – ako to bolo naznačené práve v „Novom zákone“ – ona je tu na pomoc, doslova službu, a nie vládnutie v starých podobách…
Nepochopil som, prečo aj špičky duchovnej elity ako keby podceňovali Ducha svätého, že ON si riadi cirkev nie iba skrz hierarchiu, ale má osobný, vrúcny a silný vplyv na každého jedinca, ktorý je na to slobodne ochotný odpovedať – áno, riskujem, že ma vyhlásia za heretika, lenže ten, kto má za sebou kresťanský vývoj, pozorne študuje Písmo sväté a zakúša od detstva vzťah s Bohom (Duchom svätým), nemôže byť prekvapený a nevidí v tom nič revolučné a ani heretické.
Autor článku F. M. znova zdôrazňuje iba vieru, ako keby išlo o akúsi obdobu islamistických pravidiel na stovkách strán a len rada duchovných v akomsi mudžahedínskom zoskupení musí určovať, čo je a čo nie je v súlade, koho treba trestať a koho povyšovať, odmeňovať…
Možno som naivný, ale viera je iba štartovací okamih – veď vieme, že v Písme svätom je slovo o nádeji, viere a láske, ale nič nemá tú cenu, ak nejde o lásku. Áno, je to pojem veľmi široký a ľudská reč je často nedokonalá, aby vyjadrila plnosť toho, o čom je tu reč. Len mi akosi prekáža, že sa staromilsky zdôrazňuje pojem viera – ale o láske buďme radšej ticho, veď – čo ak by niekto prišiel na to, že ak ju nežiješ, tak si iba táraj, prďús a to tretie si už nespomínam (gágaj?)…
