„Santo padre Francisco", „servus servorum Dei" (sluha sluhov Božích), „biskup rímsky, nástupca kniežaťa apoštolov, primas taliansky, arcibiskup a metropolita rímskej cirkevnej provincie, suverén štátu mesta Vatikán", drahý Jorge Mario Bergoglio!
Obraciam sa na Vás s relatívne jednoduchou záležitosťou.
Ešte ako malé dieťa som sa na katechizme učil, že človek, ktorý je v ťažkom hriechu (alebo v ťažkých hriechoch) - má šancu zachrániť svoju večnú dušu, ale musí si spytovať svedomie, oľutovať hriechy a - najprv - kým sa dá a ako je to v jeho silách a možnostiach, má ísť a napraviť to, čo spáchal. Nebolo to úplne presne povedané, či to „musí" byť tesne pred spoveďou, alebo to vykoná človek hneď (krátko?) po spovedi, keď je posilnený sviatosťou zmierenia t.j. Duchom svätým - ide a v primeranom čase a s primeranými možnosťami - alebo odprosí nejakého človeka, ktorému ten-ktorý človek ublížil, alebo napraví ako Zachej nejakú škodu konkrétnym poškodeným, alebo napraví ujmu aspoň primeranými prostriedkami a podobne. Samozrejme, sú prípady, keď niekto už nežije, alebo sa k nemu nedostaneme, alebo je nejaká neprekonateľná prekážka - ale až vtedy, keď je skutočne nemožné zrealizovať tú nápravu - až potom sa môže dotyčný bývalý hriešnik podujať alebo na náhradný milosrdný úkon (dar, pomoc a podobne)...
Keď som nedávno čítal životopis Pátra Pia (stigmatizovaného) - tak tam sa tento postup vyskytol - poslal spovedajúceho sa, nech ide a dá čosi do poriadku a až potom sa má vrátiť... takže sa mi to predsa len nezdalo, nie je to moja chiméra...
Ale - „Santo padre Francisco", - čo ak tu máme vysokého cirkevného hodnostára, emeritného arcibiskupa, ktorý pred 25 rokmi spáchal ťažký hriech a ktovie, koľko iných počas tých 25 rokov (rôznym ľuďom) - a ani ho nenapadne sa kajať?
Čo ak tento človek pohorší, znechutí tisícky a tisícky tiež veriacich spolubratov a Vy ste mu - či už nevedomky alebo nepriamo sprostredkovane - „držali chrbát"? Ešte inak: namiesto toho, aby ste ho riešili, keďže sa nemienil kajať - dokonca sa na narodeninovej akcii vyhlasoval za niekoho, kto má čisté svedomie - ešte ste odmietli omilostiť nevinného nástupcu?
Ja chápem, máte toho veľa a nie je v silách jedného človeka, aby si sám všetko overoval, čo Vám predkladajú...
Onen emeritný arcibiskup môže kedykoľvek zomrieť - a jeho duša je zaťažená ťažkým hriechom, ktorý si odmieta uznať. Čosi sa mi marí, že ak niekto niečo nedá do poriadku - tak všetky tie prijímania a všetko dianie - je stále pod ťarchou a vinou - napriek všetkému však si zaslúži, aby sa jeho duša zachránila.
„Santo padre Francisco", pomôžte, nech neumrie bez nápravy či pomoci. Vy ste možno jediný, kto by mu teraz mohol vnuknúť, nech si ostatné veci života dá do poriadku...
Dúfam, že by ste v tomto ohľade mohli urobiť rozhodujúci krok.
Nech je zvelebené meno Pána Ježiša Krista
s hlbokou a pokornou úctou Ján
PS: som človek, ktorému onen emeritný arcibiskup z TT spôsobil prenasledovanie od ŠtB v rokoch 1988 a 1989, problém s pracovným uplatnením sa („To ste vy, ten bohoslovec!"), neskrývané kontrolovanie pošty štátnou bezpečnosťou a odmietol mi akúkoľvek pomoc vo veci kňazského povolania. Čo urobil iným ľuďom, to trochu tuším, niečo sa mihlo našim malým Slovenskom v médiách a to, čo urobil svojmu nástupcovi, o tom ste určite dobre informovaný.
XXX
krátky úryvok z katechézy, ktorá zaznela 20. novembra 2013 vo Vatikáne:
Prv však, ako Ježiš učiní gesto dýchnutia a darovania Ducha, ukazuje im svoje rany na rukách a na boku. Ony predstavujú cenu našej spásy. Duch Svätý nám prináša odpustenie „prechádzajúc cez" Ježišove rany. Tie rany si chcel zachovať. Aj v tejto chvíli, v nebi, ukazuje Otcovi rany, ktorými nás vykúpil. Silou týchto rán sú naše hriechy odpustené. Takto Ježiš vydal život za náš pokoj, za našu radosť, za milosť pre našu dušu, za opustenie našich hriechov. Je to ozaj nádherné, keď hľadíme na Ježiša takýmto spôsobom.
Prejdime k druhému prvku: Ježiš udeľuje apoštolom moc odpúšťať hriechy. Ako je to? Je totiž trochu náročné pochopiť, ako môže človek odpúšťať hriechy. Cirkev je držiteľkou moci kľúčov: aby tak odomykala či zamykala, odpúšťala hriechy. Boh odpúšťa každému človeku vo svojom zvrchovanom milosrdenstve; on sám však chcel, aby tí, ktorí patria Kristovi a jeho Cirkvi, prijímali odpustenie hriechov prostredníctvom služobníkov spoločenstva. Cez apoštolskú službu (ministérium) ku mne prichádza Božie milosrdenstvo, moje viny sú odpustené a je mi darovaná radosť. Ježiš nás touto cestou volá prežívať zmierenie aj v rozmere cirkevnom, komunitnom. A to je veľmi pekné. Cirkev, ktorá je svätá a zároveň potrebuje pokánie, sprevádza našu cestu obrátenia po celý život. Cirkev nie je vládkyňou nad mocou kľúčov; nie je paňou, ale služobníčkou vysluhovania milosrdenstva a raduje sa zakaždým, keď môže tento Boží dar ponúknuť.
Mnoho ľudí dnes možno nechápe cirkevný rozmer odpustenia, pretože stále prevláda individualizmus, subjektivizmus a pociťujeme to aj my, kresťania. Isteže, Boh odpúšťa každému kajúcemu hriešnikovi osobne, avšak kresťan je spojený s Kristom a Kristus je zjednotený s Cirkvou. Pre nás kresťanov je to dar navyše a zároveň aj záväzok navyše: pokorne kráčať touto cestou vysluhovania zo strany Cirkvi. Toto potrebujeme doceniť! Je to dar a je to zároveň starostlivosť, ochrana a istota, že Boh mi odpustil. Idem za bratom kňazom a poviem: „Otče, dopustil som sa takejto veci...". - „Avšak ja ti odpúšťam. Je to Boh, kto odpúšťa." A ja som si istý, že v tej chvíli mi Boh odpustil. A toto je nádherné! Znamená to mať istotu v tom, čo hovoríme stále: „Boh vždy odpúšťa! Nikdy sa neunaví v odpúšťaní!" My sa nemáme unaviť v tom, že ideme prosiť o odpustenie. „Otče, ja sa však hanbím povedať svoje hriechy." - „Pozri, naše mamy a ženy u nás hovorievali, že je lepšie raz sa začervenať ako tisíckrát zožltnúť!" Raz sa zapýriš, odpustia sa ti hriechy a ideš ďalej...
ZDROJ: http://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20131120035
