Pater noster qui es in cælis,
sanctificetur nomen tuum.
Adveniat regnum tuum.
Fiat voluntas tua
sicut in cælo, et in Terra.
Panem nostrum quotidianum da nobis hodie,
et dimitte nobis debita nostra,
sicut et nos dimittimus debitoribus nostris.
Et ne nos inducas in tentationem
sed libera nos a malo.
Amen.
V slovenskom znení - Modlitba Pána: „Otče náš“
Otče náš, ktorý si na nebesiach,
posväť sa meno tvoje,
príď kráľovstvo tvoje,
buď vôľa tvoja ako v nebi, tak aj na Zemi.
Chlieb náš každodenný daj nám dnes
a odpusť nám naše viny,
ako aj my odpúšťame svojim vinníkom,
a neuveď nás do pokušenia,
ale zbav nás zlého. Amen.
((Lebo Tvoje je kráľovstvo aj moc aj sláva na veky vekov, Amen))
+
A teraz k veci.
»Otče náš« alias „Modlitba Pána“ (myslí sa tým Pán Ježiš Kristus, ktorý nie je nejakým iným Bohom, než sám Boh Otec/Stvoriteľ – ako nám to podsúva svet démonickej totalitnej ideológie islam – lebo ak by boli dvaja či traja »bohovia«, tak ani jeden z nich by nebol »bohom«... Omyl islamistov, že kresťania veria v polyteizmus, je nádherným dôkazom, že sami slúžia Temnote, veď nepochopili tak jednoduché tajomstvo, v tom sú si podobní s padlým diablom) je unikátna modlitba.
Unikátnosť modlitby »Otče náš«, ktorá je zaznamenaná v 2 evanjeliách (nájdeme v Novej zmluve, biblii) - - - v šiestej kapitole Matúša a v jedenástej kapitole Lukáša - - - je práve v tom, že ju vyriekol sám Boh.
Pri čítaní rôznych zdrojov informácií ohľadne tohto čudného kroku pána Bergoglia som našiel 2 verzie, čo vlastne pápež navrhuje, a to »nenechaj nás podľahnúť pokušeniu« a »nedovoľ, aby sme podľahli pokušeniu«, lenže druhá verzia je doslovný preklad z češtiny a prvú verziu uvádza denník Sme, kde citovali hovorcu KBS, takže nešlo o omyl.
Lenže – ak ide o Jorge Maria Bergoglia, od istého času si hodno dávať pozor na to, čo tvrdí, navrhuje, hovorí, prehlasuje, presadzuje... Prečo? Jorge Mario Bergoglio totiž vypustil zo svojich úst nasledovné: „Naozajstný islam a správne čítanie Koránu vylučuje akúkoľvek formu násilia," tvrdil pápež František v roku 2013. O rok neskôr, t.j. v roku 2014, vyhlásil, že „islam je náboženstvo mieru, ktoré je kompatibilné s dodržiavaním ľudských práv a s mierovým spolužitím." (Poznámka autora: islam je totalitná ideológia – dôkazy sú zo skutkov počas 1385 rokov vyznávačov Koránu + Mohameda + islamu, ktoré sa nedajú skryť či anulovať. A to, čo sa deje dnes vo svete, je iba špičkou ľadovca).
Neverím, že by jezuita Bergoglio, syn Maria Jose Bergoglia a Reginy Marie Sivoriovej, absolútne nič nevedel o Koráne, že by nečítal čo len kúsok z tohto démonického výtvoru – a ak by aj nečítal samotný Korán, tak by mohol v priebehu prežitých desaťročí čo to prečítať od znalcov a je v podstate jedno, či kresťanských alebo ostatných. Ako mohol Jorge Mario takto verejne klamať? Korán vyzýva svojich vyznávačov k likvidácii inovercov a jednoznačne hovorí o zabití, tak aké náboženstvo mieru?! Démon Alah vyžaduje od svojich, aby vraždili – ak sme dôslední – pravý a nefalšovaný Boh nie je odkázaný na to, aby šli vyznávači vraždiť odporcov či odpadlíkov – ak by Boh chcel, pozabíjal by si ich sám – ALE takto napísané či vyslovené to vyznieva ešte absurdnejšie.
Mám taký pocit či podozrenie, že pán Bergoglio - a nie je sám (veru, aj mnohí prezidenti, diktátori, politici) – je v súlade s výrokom: „Aké šťastie pre vládcov, že ľudia nerozmýšľajú.“ (Adolf Hitler) Ak teda vo všeobecnosti ľudia nerozmýšľajú a ako taká mega »masa« sa nechajú viesť sťa ovce na pašu, potom aj pán Bergoglio si môže dovoliť „v záujme vyššieho cieľa“ (???) tančeky okolo slov, pojmov, významov...
Porovnajme si »neuveď nás do pokušenia« s Jorgeho náprotivkom »nenechaj nás podľahnúť pokušeniu«. VRAJ to súčasné je náznakom, že by azda Pán Boh mohol uviesť do pokušenia.
Za akých podmienok by mohol Pán Boh uviesť do pokušenia? Kameňom úrazu bude ASI samotný jazyk „človeka“ (ľudstva), lebo ľudská reč je vysoko náchylná na omylnosť alebo nezrozumiteľnosť – podľa biológov VRAJ delfín je vysoko inteligentný tvor a dorozumievajú sa medzi sebou elektrickými signálmi, ktoré sa šíria vodou omnoho spolahlivejšie, než ľudské zvuky reči vo vzduchu a aj počítačoví odborníci by dali za pravdu o výhodnosti elektricky formovaných impulzov pre jasné dorozumievanie...
A či nie je problém so samotným pojmom »pokušenie«? Keďže diabol (satan, zlý duch, démon, čert) využíva »pokušenie« na zvádzanie, na vyvolanie odbojníctva či odpadlíctva, na oponentúru voči Bohu, na pomstu a tak podobne – tak sme si my, ľudia, odvykli myslieť komplexnejšie – prečo by za istých špeciálnych okolností nemohol uviesť Boh človeka do pokušenia?
Akosi sa rado zabúda na to, že človek je obdarený slobodou, ktorá je však spojená „pupočnou šnúrou“ so zodpovednosťou. V Starom zákone (Starej zmluve) je pár príkladov, kedy boli niektorí jedinci vystavení skúškam, kde mali osvedčiť svoju vernosť Bohu, napríklad Jób, Abrahám, Daniel, Mojžiš... aj v evanjeliách a v Skutkoch apoštolov je zapísané mnohé v zmysle skúšok viery alebo skúšok vernosti v láske...
Ak si jemne pamätám, Slovensko navštívila pri vydaní jej knihy pani Lorna Byrneová (kresťanská mystička z Írska, ktorá od detstva komunikuje s anjelmi) a v krátkom interview spomenula, že Boh presne adresovanými a primeranými skúškami vystavuje OBČAS každého jedného človeka na tejto planéte a nie je to nič neobvyklé, hoci sa tomu nevenuje žiadna agentúra, neziskovka, ba ani žiadna akadémia vied to neskúma... Dávalo by to logiku – nie umelé a nezmyselné skúšky v zmysle puberťáckych výčinov, ktoré si navzájom robia unudení tínedžeri, prípadne sem tam dlho sediaci väzni, ktorí si možno krátia dlhé chvíľky atď.
V istom komunikačnom duchu by sme mohli vyjadriť, že sme vystavení pokušeniu a takisto si pamätám, že ktorýsi z rehoľníkov, ktorý bol považovaný za svätca, vyjadril super-lásku výrokom: „Nech by som bol hoci aj v pekle – ak tam budeš so mnou Ty, Pane, aj tak budem šťastný...“ – ide zdanlivo o nezmysel, ale až pri uznaní možností poetiky jazyka – dá sa prijať aj zdanlivá nelogičnosť.
Tiež mi prišlo na um, že tým, o čo sa snaží pán Bergoglio, vlastne sleduje úplne čosi iné. Vo svojom živote som sa občas stretol s dvoma protichodnými extrémami. Podaktorí ľudkovia sa odvolávali na nárokovateľnosť a zásluhovosť, ktorá pramenila v samotnom akte spásy, ktorej zdrojom bol život + smrť + zmŕtvychvstanie Pána Ježiša Krista. Takže sa našli takí, ktorí si mysleli, že nemusia nič (urobiť, vykonať, pohnúť sebou). Oni sú spasení, lebo všetko už vykonal Pán Ježiš Kristus a nech sa deje čo chce, oni vôbec nič nemusia, však všetko to zariadil ON. Je jasné, že by bol omyl, ak by sa niekto spoliehal výhradne a jedine na svoje skutky a svoje zásluhy, ktoré z aktivity má – a nakoľko nikto nie je dokonalý a vskutku sa to ani nedá, zrejme by sme mali uvítať radu samotného Ducha svätého – Boh daroval človeku slobodu, takže nemieni donútiť jedinca, aby sa obrátil, ale zároveň vychádza v ústrety človeku a je ochotný okamžite pri prvom momente reagovať na chcenie dotyčného – ba ešte viac! Prostredníctvom ostatných ľudí, ktorí sú takisto nositelia slobodného rozhodovania, môže cez ich lásku, cez ich skutky a či ich pôsobenie – ovplyvniť AJ toho, ktorý sa sťaby „zadrel“ (zmrazil? zablokoval?)...
Tiež mi to pripomína známu provokačnú otázku, čo bolo skôr – vajce či sliepka? Zabúda sa, že Boh mohol stvoriť tak, že v okamihu nastal ten reálny stav, v ktorom máme toľko pochybností. Takže aj rébus s dopustením či nedopustením „pokušenia“ je len našou nechápavosťou. K rozkolu cirkvi pred 500 rokmi došlo tiež pre nedorozumenia v komunikácii – či je dôležitá viera v spásnu milosť alebo skutky alebo čo vlastne – ale rozuzlenie je ľahšie – ak si kladne odpovedal na božiu milosť, následne sa aj zharmonizuje súlad, čo konať, čo hovoriť, úloha myslenia, prípadne aj váha „nekonania“... Takže nie bitky vodcov náboženských hnutí, kto má lepšiu náuku, ale radšej načúvať Duchovi svätému, ktorý si našiel cestu do tvojho srdca, ak si sa slobodne rozhodol...
Ale vráťme sa k pánovi Bergogliovi. Mne to fakt zaváňa snahou prispôsobiť si „modlitbu Pána“ na naše prízemné ľudské chúťky. Ak to preženiem, tak by som to pretlmočil ako: »Bože, nech Ti ani len nenapadne uvažovať nad tým, že by si nás hoci aj v maličkostiach išiel skúšať – vari sme my železo, ktoré sa kuje, alebo zlato, ktoré sa vystavuje ohňu?!«
Alebo aj – azda nás dobre nepoznáš, keď si sa rozhodol podrobiť nás vyskúšaniu (pokušenie ako forma skúšky)?! Ale neblázni, Pane!
Jorge Mario má sestru Mariu Elenu, má aj sestru Martu Reginu, má brata Alberta, má brata Oskara Adriana – ale aj my sme jeho bratia a sestry vo viere, ak vo vnútri svojej duše načúvame Božiemu Slovu, ak sa snažíme žiť či uskutočňovať LÁSKU... Ale kto ho vie, či nie sme na iných frekvenciách?! To, čo stvára v ostatných rokoch pán Bergoglio, je ako keby vyčíňanie dvojitého agenta v béčkovom filme Hollywoodu Made in USA...
Ale prečo teda Jorge Mario tak často podlieha pokušeniu kade tade vyjadrovať celosvetovo, že VRAJ náš Boh a islamistický Alah je jedna a tá istá bytosť? ((Toto vyšlo z inej idey – ak máme nejakého Boha, tak môže byť len jeden jediný – ale pozmeniť to či posunúť to TAK, že politicky vyjdem v ústrety vyznávačom démonického pa-boha Alaha s prirovnaním k nášmu Bohu, VRAJ že je identický s Alahom?! Nemôžeš milovať aj Boha a aj diabla, nemôžeš slúžiť aj nebu a aj peklám – to je zapísané rovnako v evanjeliách a tie azda pán Jorge Mario už stihol čítať? Nie?! Že by fungovalo to, ak čosi počúvam furt a furt, tak to prestanem vnímať?))
V evanjeliu podľa Lukáša sa Pán Ježiš Kristus vyjadruje celkom zreteľne: „Kto nie je so mnou, je proti mne, kto nezhromažďuje so mnou, rozhadzuje.“
Tak prečo potom pán Bergoglio životne ohrozuje minimálne odhadom päťsto miliónov kresťanov Európy a privoláva vyznávačov totalitnej ideológie, ktorí zhodou okolností veria v démonického Alaha? Vari si myslí, že vyznávači totalitnej ideológie, ktorí načúvajú démonickému Alahovi, aby zabíjali (likvidovali) nemohamedánov – že by nechali na pokoji mierumilovných, bežných, obyčajných kresťanov, ale aj tých, ktorí sa nikam nezaraďujú?! Zlaté oči! Ha ha ha...
Skúšal som si predstaviť extrémne možnosti – čo by tak podporovalo kroky, ktoré vedie pán Jorge Mario?
Niekto vnikol do skladiska, kde sú vzácne veci. Nie je tam žiadny alarm, nie je tam strážnik, nie je tam kamera. Ten dotyčný jedinec je slobodný a zároveň zodpovedný, hoci by sa k tomu nehlásil. Nikto ho neudá, nikto ho nechytí. Také nádherné pokušenie – myslieť si, že je to v poriadku. Že sa nič nestalo, veď nie je dôkaz. Je to vlastne úplne v poriadku. Veď bez súdu niet odsúdenia. Niet žiadneho svedka. Úchvatné pokušenie! A tak skvelé, že nebolí.
Alebo biskup na hrade, ktorý prijme prosebníka, ktorého poslal sám Pán Boh. Prosebník dlho odolával výzvam Boha, aby zašiel za vznešeným biskupom, lebo veď ho dobre pozná... A teraz je tam, povie všetko, čo mu Boh povedal. Čo urobí pán biskup? Nuž vyhodí ho svinským krokom vyhadzovom preč. Však právo je na jeho strane. Aj logika mu drukuje. Načo by sa mal pán biskup vnoriť meditáciou do svojho vnútra (svojej duše)?! Ešte to tak! To pokušenie – ešte šťastie, že nikto to nepočuje, nikto to nevidí...
Dve sestry. Jedna je šikovná a skúsená a aktívna a darí sa jej, druhá sestra na čo siahne, to jej nejde, nedarí sa, jej neschopnosťou si narobí všelijaké dlhy a tá šikovná sestra navrhne nešikovnej sestre, že ona vyplatí jej dlhy, ale urobí tak za podiel na dedičstve (ale to, čo vyplatila šikovná sestra, bolo iba 20 % z celkovej tržnej hodnoty). Po čase, keď zomrela ich matka, šikovnejšia zo sestier povedala – zmizni, právo je na mojej strane, mňa nezaujíma, či budeš bezdomovkyňou, zákony sú už také... To ty si na vine, že si tak dopadla! (Nádherné pokušenie, ktoré nič nestojí. Sestra vynaložila 20 % a netrápilo ju, že kvázi ukradla pro-zákonne niečo, čo jej nepatrilo). Ja som tvoja šikovná sestra, ktorá som využila znenie svetských zákonov... A Boh mi určite odpustí, ak vojdem do spovedelnice, kňaz dá rozhrešenie, ja sa vyslovím, že je mi to ľúto a všetci budú spokojní. Že ty sa na mňa hneváš, neschopná moja sestrička, to je tvoj problém. Nebojíš sa, že konáš proti Bohu? ... ... ...
To pokušenie namýšľať si, že sme OK, že nám nikto nič nemôže, že je to v poriadku, že nie sme na vine, nič sme zlé neurobili, veď nie sú žiadne dôkazy... No nie je to fantastické?!
A ja sa ticho pýtam – ak by Boh nebol Bohom, zrejme by celý svet už dávno musel anulovať. Američania natočili polo-komédiu o tom, ako akýsi smrteľník dočasne zastupoval Boha – nuž, humoristický náboj ako býk – máme šťastie, že nikto taký nerobil Boha čo len jednu jedinú sekundu.
A pán Bergoglio žije v šťastno-smutnom domnení, že jeho likvidačné kroky voči Cirkvi nebude nikto komentovať, že on má právo aj nárok stvárať čokoľvek a kedykoľvek. Perfektné pokušenie byť zároveň s čertovskými rožkami a zároveň imitovať svätožiaru nad hlavou...
Verzia »nenechaj nás podľahnúť pokušeniu« má v sebe zakomponované – podľahol som? Ale veď to je Tvoja vina, ak si ma nechal podľahnúť. Tak čo by si mi mohol vyčítať? Mimochodom – ak budete pri generálnej prehliadke svojho života po ukončení tohto pozemského, tak to budete vy sami, kto bude napokon súdiť, a nie Boh! Že to nemá logiku? A kto vám povedal, že logika vonkajška má prednosť pred logikou vášho vnútra?
+
+
+
Koniec článku
+
Don't worry, be happy!
+
+
+
BONUS – mimo článok (čiže čosi navyše, prídavok)
»Otče náš«
Je zrejme málo ľudí, ktorí sa snažia uvedomiť si, čo vskutku bytostne chcú, keď vyslovujú modlitbu »Otče náš« (a je jedno, či nahlas alebo v mysli). Ešte menej ľudí je takých, ktorí reálne vedia, čo je zmyslom viet, ktoré pri modlitbe vyslovujú. Mnohí ľudia síce sami seba berú akože vážne, ale iní ich ani pri najlepšej vôli vážne brať nemôžu alebo nechcú. Kto je skutočne úprimný, musí si pravdivo priznať, že nielen »Otče náš«, ale celý svoj život prežil rovnakým spôsobom - povrchne, a že nie je schopný hlbokej idey.
Začiatok modlitby »Otče náš« je už oddávna precítený nesprávne, a to rozličnými spôsobmi. Ľudia, ktorí sa snažia brať túto modlitbu naozaj vážne, t.j. pristupovať k nej s istým „dobrým úmyslom“, cítia v sebe po prvých slovách istý pocit bezpečia a duševného upokojenia, ktorý u nich prevláda ešte aj niekoľko chvíľ po modlitbe. To vysvetľuje 2 veci: po prvé, že modliaci sa vydrží zachovať si vážnosť len počas prvých slov, ktoré v ňom vyvolajú tento pocit; ba po druhé, práve vyvolanie tohto pocitu potvrdzuje, ako veľmi je vzdialený od plného pochopenia toho, čo hovorí počas tejto modlitby! Ak by pochopil »správny zmysel« a pravý význam slov, museli by v ňom vyvolať celkom iné cítenie, než pocit príjemného bezpečia.
Pyšnejší ľudia vidia v slove „Otec" potvrdenie toho, že oni pochádzajú priamo od Boha, že sa teda pri vhodnom vývoji sami napokon stanú božskými; ale už teraz bezpodmienečne nosia v sebe niečo božské. A takýchto omylov je medzi ľuďmi, čo sa týka tejto vety, pomerne veľa.
Väčšina »típkov« však prvú vetu v modlitbe »Otče náš« považuje jednoducho za oslovenie, zvolanie, o tom ani nie je vraj nutné premýšľať. A podľa toho sa aj bezmyšlienkovite odriekava, hoci práve v tomto „zvolaní“ by mala byť obsiahnutá hlboká vrúcnosť, akej ľudská duša môže byť vtedy schopná.
Prvá veta modlitby »Otče náš« má vyjadrovať niečo úplne iné, než je zaužívané. Pán Ježiš Kristus vložil do tých slov zároveň aj vysvetlenie, akým spôsobom má ľudská duša pristúpiť k modlitbe, ako smie alebo »musí« predstúpiť pred Boha, ak má byť jej modlitba vypočutá. Hovorí presne, aký má byť stav čistého citu v tom okamihu, keď chce svoju prosbu položiť k stupňom „Božieho trónu“.
Tak sa celá modlitba delí na 3 mini časti. 1. časť je odovzdaním sa, zverením sa duše svojmu Bohu. Otvorí sa, obrazne povedané, rozprestrie sa pred ním, a skôr ako príde so svojou prosbou, predloží najskôr dôkaz svojho vlastného čistého chcenia.
Pán Ježiš Kristus tým chce jasne ukázať, aké cítenie smie tvoriť základ pre priblíženie sa k Bohu! Preto to znie ako veľký, posvätný sľub, ak na začiatku stoja slová: „OTČE NÁŠ, KTORÝ SI NA NEBESIACH!"
Pamätajme, že modlitba nie je to isté, čo prosba! Inak by totiž neexistovala ďakovná modlitba, ktorá by neobsahovala prosbu. Modliť sa neznamená „iba“ prosiť. Už v tom bol »Otče náš« doteraz nesprávne ponímaný; kvôli neblahému zvyku človeka nepredstupovať pred Boha nikdy, ak od neho zároveň niečo neočakáva, či dokonca „nepožaduje“. A človek pri modlitbe skutočne väčšinou niečo očakáva, to nemôže poprieť! Aj keď je to hoci len hmlistý pocit, že sa mu raz dostane miesta „tam hore“.
Žiaľ, človek nepozná tú jasavú vďaku v radostnom vychutnávaní vedomého bytia, ktoré mu Boh poskytol, zároveň požadujúc a právom očakávajúc ľudské spolupôsobenie vo veľkom stvorení v prospech svojho okolia. A človek ani len netuší, že práve to v sebe skrýva jeho skutočné blaho, pokrok, ba aj vzostup. Na takomto Bohom chcenom základe spočíva modlitba »Otče náš«! Inak by ju Syn Boží, ktorý chcel len blaho ľudí, spočívajúce v správnom plnení Božej vôle, nemohol dať.
»Otče náš« teda vonkoncom nie je výhradne IBA modlitbou prosebnou, ale veľkým, všeobsiahlym sľubom človeka, ktorý sa kladie Bohu k nohám. Pán Ježiš Kristus ju dal svojim učeníkom, ktorí boli vtedy pripravení žiť v čistom uctievaní Boha, svojím životom Mu slúžiť a v tejto službe ctiť a plniť Jeho svätú vôľu.
Človek by si mal dobre rozmyslieť, či sa vôbec smie odvážiť túto modlitbu používať a vyslovovať ju, mal by si vážne preskúmať, či v jej používaní sa azda nepokúša svojho Boha oklamať! Úvodné vety dôrazne napomínajú, že každý jednotlivec sa má preskúmať, či je skutočne taký, ako v modlitbe hovorí a či predstupuje pred Boží trón bez falše, bez klamu!
Ak však v sebe prežijete prvé 3 vety modlitby, potom Vás povedú pred stupne Božieho trónu. Sú cestou k nemu, ak ich duša prežije! Žiadna iná tam nevedie. Ak však neprežijete tieto vety, nemôže tam dôjsť ani žiadna z vašich následných prosieb. Má to byť pokorné, a predsa radostné zvolanie, keď sa odvážite povedať: „Otče náš, ktorý si na nebesiach!"
V tomto zvolaní spočíva vaše úprimné ubezpečenie: „Tebe, Bože, dávam všetky otcovské práva nado mnou a chcem sa im s úprimnou pokorou úplne podrobiť! Tiež uznávam Tvoju všemúdrosť, Bože, vo všetkom, čo prináša Tvoja prozreteľnosť a prosím, aby si so mnou zaobchádzal tak, ako zaobchádza otec so svojimi deťmi. Tu som, Pane, aby som Ťa počúval a aby som Ti bol plne poslušný!"
Druhá veta „POSVÄŤ SA MENO TVOJE!" je uistením modliacej sa duše, aké vážne je pre ňu všetko, o čom sa odvažuje hovoriť Bohu, že pri každom slove a myšlienke je plná citu, že Božie meno nezneužíva svojou povrchnosťou. Pretože meno Božie jej je na to príliš sväté!
Uvedomme si, my, ktorí sa modlíme, čo tým sľubujeme! Ak chceme byť voči sebe celkom úprimní, potom musíme uznať, že sme doteraz v tomto „klamali Bohu do tváre“, veď pri modlitbe sme neboli nikdy takí vážni, ako to Pán Ježiš Kristus týmito slovami stanovil za predpoklad či podmienku.
Tretia veta „PRÍĎ KRÁĽOVSTVO TVOJE!" opäť nie je žiadnou „iba-prosbou“, ale ďalším sľubom! Je to prejav odhodlania ľudskej duše k tomu, že sa pričiní, aby na Zemi bolo tak, ako v Božom kráľovstve! Preto slová „Príď kráľovstvo Tvoje!" znamenajú: my, ľudia, chceme tu na Zemi pôsobiť a správať sa tak, aby sa Tvoja dokonalá ríša mohla rozprestierať až sem, aby všetko žilo v Tvojej svätej vôli, aby sme dokonale plnili Tvoje zákony stvorenia; aby sa dialo tak, ako sa deje v Tvojom kráľovstve duchovnej ríše, kde sídlia zrelí duchovia, oslobodení od všetkej viny, žijúci len v službe Bohu. Pretože dobro vzniká len bezvýhradným plnením Božej vôle; vďaka dokonalosti, ktorá v nej spočíva. Je to teda ubezpečenie, že človek chce byť takým, aby sa aj Zem prostredníctvom ľudskej duše stala kráľovstvom, kde sa plní Božia vôľa!
Toto ubezpečenie je nasledujúcou vetou ešte umocnené: „BUĎ VÔĽA TVOJA AKO V NEBI TAK AJ NA ZEMI!" To nie je len prejavenie ochoty celkom sa podrobiť Božej vôli, ale spočíva v tom aj sľub so všetkou horlivosťou usilovať o jej poznanie. Toto úsilie musí teda predchádzať podrobeniu sa jej; pretože pokiaľ Božiu vôľu človek správne nepozná, nemôže sa ňou svojím cítením, myslením, rozprávaním a konaním riadiť!
Aká je to od človeka neslýchaná a trestuhodná ľahkomyseľnosť, ak znovu a znovu takto ubezpečuje svojho Boha, zatiaľ čo v skutočnosti sa vôbec nestará o to, aká je vlastne Božia vôľa, nemeniteľne a pevne zakotvená vo stvorení. Človek potom klame každým slovom modlitby, keď sa ju opovažuje vyslovovať! Stojí tak pred Bohom ako pokrytec! Na staré viny hromadí stále nové a nové, a napokon sa cíti ešte poľutovaniahodný, keď sa pod ich bremenom na onom svete jemno-hmotne zrúti.
Až keď sú tieto vety ľudskou dušou ako prvá podmienka splnené, môže potom hovoriť ďalej: „CHLIEB NÁŠ KAŽDODENNÝ DAJ NÁM DNES!" To znamená toľko ako: „Keď som splnil to, čo som sľuboval, potom nechaj nad mojím pozemským pôsobením spočinúť Tvoje požehnanie, aby mi pri obstarávaní hmotných potrieb zostával čas žiť podľa Tvojej vôle!"
„A ODPUSŤ NÁM NAŠE VINY AKO AJ MY ODPÚŠŤAME NAŠIM VINNÍKOM!" V tom spočíva poznanie nemenného, spravodlivého duchovného zákona spätného pôsobenia, ktorým sa prejavuje Božia vôľa. Zároveň je to aj prejav uistenia, že mu človek úplne dôveruje; pretože prosba o odpustenie je podmienečne založená na predchádzajúcom splnení ľudskej duše, teda na odpustení krivdy, ktorú jej spôsobili blížni (v evanjeliách je aj presne napísané, čo musí urobiť vinník, aby mu bolo odpustené, že nejde o automatické mazanie, a to bez toho, aby čokoľvek musel urobiť vinník).
Kto je však toho schopný, kto svojim blížnym už všetko odpustil, ten je taktiež v sebe natoľko očistený, že sám úmyselne nekoná bezprávie! Tým je aj pred Bohom zbavený všetkej viny, lebo tam platí ako bezprávie len to, čo je konané so zlým úmyslom. V tom spočíva veľký rozdiel v porovnaní so všetkými ľudskými zákonmi a pozemskými postojmi.
Aj v tejto vete je teda základom opäť prísľub ľudskej duše voči Bohu; je v nej prejav jej ozajstného chcenia, a tiež dúfania dostať na to potrebnú silu, ktorej sa jej v modlitbe vďaka zahĺbeniu a uvedomeniu si seba samej aj dostane - podľa zákona spätného pôsobenia.
„A NEUVEĎ NÁS DO POKUŠENIA!" Je nesprávne, ak by človek pochopil tieto slová tak, že ho Boh schválne pokúša (to len človek ako nedokonalý tvor by bol schopný takých schválností). V tomto prípade ide len o chybné vnímanie. „Nenechaj nás vykročiť nesprávnou cestou. Nedopusť, aby sme hľadali nesprávne, nenechaj nás strácať čas a premárňovať ho nesprávnym konaním! Ale zabráň nám v tom, ak je to možné..."
Tento význam musí človek vycítiť už aj z nasledujúcej nadväzujúcej časti vety: „ALE ZBAV NÁS OD ZLÉHO!" To „ale" poukazuje dostatočne zreteľne na spolupatričnosť. Zmysel je totožný so slovami: „Nechaj nás spoznať zlo za každú cenu, aj za cenu utrpenia. Svojím zákonom zvratného pôsobenia nás k tomu urob schopnými pri každej chybe." V poznaní spočíva spása pre tých, ktorí majú k tomu dobrú vôľu!
Tým končí druhá časť, rozhovor s Bohom. Tretiu časť tvorí záver: „LEBO TVOJE JE KRÁĽOVSTVO AJ MOC AJ SLÁVA NA VEKY! AMEN!" Je to jasavé vyznanie, že sa duša cíti byť pod ochranou všemohúcnosti Božej, keď splnila všetko, čo kladie ako sľub v modlitbe Bohu k nohám.
Táto modlitba, ktorej je zdrojom Pán Ježiš Kristus, má teda 2 časti. Priblíženie sa k Bohu, a rozhovor. Neskôr bolo k tomu pripojené jasavé vyznanie, že vieme o pomoci, ktorej sa nám dostane pre všetko, čo rozhovor obsahuje, a že dostaneme silu k splneniu toho, čo duša svojmu Bohu sľúbila. A splnenie musí potom vyniesť dušu nahor, do kráľovstva Božieho, do krajiny večnej radosti a Svetla!
Tým sa »Otče náš« stáva, ak je skutočne prežitý, oporou k vzostupu do duchovnej ríše! Človek by nemal zabúdať, že v modlitbe má vlastne len získať silu, aby sám mohol realizovať to, o čo prosí!
+
+
Lk 18, 1-8::
Podobenstvo o sudcovi a vdove. – 1 Rozpovedal im podobenstvo, ako sa treba stále modliť a neochabovať: 2 „V istom meste bol sudca, ktorý sa Boha nebál aj ľudí sa nehanbil. 3 Bola v tom meste aj vdova, ktorá k nemu chodila s prosbou: »Obráň ma pred mojím protivníkom.« 4 Ale on dlho nechcel. No potom si povedal: »Hoci sa Boha nebojím a ľudí sa nehanbím, 5 obránim tú vdovu, keď ma tak unúva, aby napokon neprišla a neudrela ma po tvári.«“ 6 A Pán povedal: „Počúvajte, čo hovorí nespravodlivý sudca! 7 A Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom aj nocou, a bude k nim nevšímavý? 8 Hovorím vám: Zaraz ich obráni. Ale nájde Syn človeka vieru na Zemi, keď príde?“
+
+
Slovo „neustále“ sa nezdravo a neúmerne nadužíva, a to aj v takých prípadoch, kde úplne postačuje slovo „stále“ – je tu zrejme snaha vyjadriť myšlienku, že niečo je „bez prestania“ alebo je niečo „sústavne“ (zdôraznenie opakovania a „stálosť“ by bola pre dotyčného primalá) alebo je niečo pravidelne sa opakujúce. Používateľom tohto výrazu sa zrejme máli napísať „iba“ stále, chcú nápadnejšie a naliehavejšie opísať, že je to stále, tak to znegujú a píšu „neustále“ (čo na tom, že je to ideová absurdnosť t.j. myšlienkový nonsens?!). Popiera to prostú logiku – veď niečo je stále alebo nie je stále (vylúčenie tretej možnosti). Ideálne by bolo, aby nahradili slovo „neustále“ výrazom „sústavne“ (a v podobe prídavného mena „sústavné“), prípadne náhradou „niečo je permanentné“... Hrôzou na Slovensku je, že moderátori vo verejnoprávnej RTVS, ale aj mnohí naši politici, umelci, podnikatelia a podobne – deň čo deň používajú túto abnormálnu verziu, takže jazykovedci a milovníci spisovného jazyka sa môžu pokojne aj roztrhať a „mor slova »neustále«“ sa bude šíriť spoločnosťou.
† †
REPETE: Čiarka sa musí písať pred spojeniami – a preto, a teda, a tak, a predsa, a jednako, a to, a pritom:
Slavomíra sa vôbec nečesala, a predsa bola sympatická v očiach Roberta. Chodili sme denne poctivo so synom na tie tréningy, a predsa sa nestal profesionálnym športovcom miestneho klubu.
Pricestovalo ich jedenásť, a to ich malo byť najmenej dvadsaťdva. Jozef Gergeliak odmietol pomôcť, a to napriek svojmu slobodnému sľubu vo veľmi vážnej veci, ktorý dal pred Bohom pri plnom vedomí.
Vždy sme boli originálni, a tak sme zrealizovali väčšinu z nášho plánu. Športovci nášho krajského mesta boli leniví, a tak sme prestali chodiť na futbalové zápasy.
Naložili nám veľa povinností, a teda sme nikdy nestíhali zábavu v miestnom kine.
Pribehli sme do cieľa v predstihu, a preto pokorne čakáme na ostatných bežcov. Emeritný arcibiskup Svätopluk z Trnavy dobrovoľne spolupracoval s ŠtB, a preto jeho tvrdenie o „nevinnosti“ nikdy neobstojí. Cieľom Fica bol Fico, a preto nikdy neprišiel o veľa.
POZOR: Čiarka sa musí písať pred spojeniami – a preto, a teda, a tak, a predsa, a jednako, a to, a pritom (občas na to zabúdame, ak sa dá, majme to niekde takzvane po ruke, ak by nám pamäť vypadla)…
† †
Ak máme slová samozrejme, pochopiteľne, prirodzene, našťastie (to sú „častice“), používame ich pri subjektívnom hodnotení akýchkoľvek skutočností, musíme ich vyčleňovať čiarkami. (POZOR: toto platí aj o ekvivalentoch – niektorí z tvorcov, blogerov, autorov, novinárov, komentátorov… radi používajú obdobné skvosty, pretože – ak správne trafíme kvantitu aj kvalitu – osvieži to tak obsah, tak čítanosť, ale aj udrží pozornosť možných čitateľov).
Keď tieto slová použijeme na začiatku vety, píšeme za nimi čiarku (a nepúšťame adrenalín do krvného obehu, čo si to tí jazykovedci zase vymýšľajú).
Príklad:
Pochopiteľne, včera sme vďaka krásnemu počasiu hrali futbal na ihrisku.
Samozrejme, niečo predali a za peniaze nakúpili zásoby do kuchyne.
Ak sa tieto slová (častice) nachádzajú v strede vety, musíme písať čiarku aj PRED aj ZA nimi.
Príklad:
Košice som poznal veľmi dobre, a tak som sa, pochopiteľne, ujal sprevádzania našich hostí.
A potom, našťastie, začalo svietiť nádherné Slnko.
V tom okamihu sa manželia bozkali, prirodzene, odvrátil som sa a usmieval som sa od ucha k uchu ešte pol dňa po tom.
Nechal som ho, aby mi klamal naďalej, samozrejme, nebudem nikdy automaticky likvidovať možný vývoj tým, že by som okamžite strieľal a sekal.
+
+
Keď raz Boh
prekvapil Adama a Evu
takto im povedal
Prosím vás pokračujte
a mňa si nevšímajte
Robte si akoby som nejestvoval.
(autor: Jacques Prévert, báseň zo zbierky Paberky)
+
+
Pravdu nemožno zdiskreditovať. Pravda je pravdou. Pravdu nemožno dokázať ani vyvrátiť. Pravda jednoducho je.
+
„Všetko, čo sa týka druhých, môžete robiť iba s ich súhlasom.“
(N. D. WALSCH: Rozhovory s bohom)
+
George Orwell: „Čím viac sa spoločnosť vzďaľuje od pravdy, tým viac nenávidí tých, ktorí ju hovoria“.
+
Mk 7, 14-23: 14 Nato znovu povolal k sebe zástup a hovoril: Čujte ma všetci a rozumejte! 15 Nič nevchádza zvonku do človeka, čo by ho mohlo poškvrniť, ale čo z človeka vychádza, to poškvrňuje človeka. 16 [Ak má niekto uši na počúvanie, nech počuje.] 17 Keď potom odišiel od zástupu do domu, spýtali sa Ho učeníci: Čo je to za podobenstvo? 18 Povedal im: Či aj vy ste takí nerozumní? Či nechápete, že nič nemôže poškvrniť človeka, čo zvonku vchádza do neho? 19 Lebo nevchádza mu do srdca, ale do brucha a odtiaľ vychádza do stoky; a tým vyhlásil každý pokrm za čistý. 20 Potom doložil: Čo vychádza z človeka, poškvrňuje človeka. 21 Lebo z vnútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, 22 cudzoložstvá, lakomstvá, zloby, podvod, rozkošníctvo, zlostný pohľad, rúhanie, pýcha, pochabosť. 23 Všetko toto zlo vychádza z vnútra a poškvrňuje človeka. ((Ďalší dôkaz, že totalitná ideológia islam je »podvod Temnoty«! Bravčové mäso nie je proti ničomu, šlo iba o svojvoľný výmysel tvorcov totalitnej ideológie.))
+
+
Niekoľko dôležitých citátov z Koránu proti „neveriacim“ (t.j. proti ne-mohamedánom, veriaci v iné sú podľa nich neveriaci, hoci Alah je ireálny a pravý skutočný Boh nemá s totalitnou ideológiou islam nič spoločné):
8:17 Nie ste to vy, kto ich zabili, ale Alah ich zabil; a nevrhal si ty, keď si vrhal, ale bol to Alah, kto vrhal, aby vyskúšal veriacich skúškou dobrou, od Neho prichádzajúcou, veď Alah počujúci je, vševedúci! ((„Nádherný“ dôkaz, že ide o produkt Temnoty, lebo Boh už »zjavil« svoju vôľu v „Nezabiješ!“ Náprotivok vidíme tu v Koráne.))
2: 191 Zabíjajte ich všade, kde ich dostihnete, a vyžeňte ich z miest, odkiaľ oni vás vyhnali, veď zvádzanie od viery je horšie ako zabitie. Avšak nebojujte s nimi blízko Mešity posvätnej, kým oni s vami tu nezačnú bojovať. Ak však vás tam napadnú, zabite ich - taká je odmena neveriacich!
9: 5 A až uplynú posvätné mesiace, potom zabíjajte modloslužobníkov, kdekoľvek ich nájdete, zajmite ich, strážte ich a chystajte proti nim všemožné nástrahy! Ak sa však kajúcne obrátia, budú dodržiavať modlitbu a dávať almužnu, nechajte ich ísť cestou ich, veď Alah je veru odpúšťajúci, súcitný.
8:39 Bojujte teda proti nim, aby už nebolo pokušenia k odpadlíctvu a aby všetko náboženstvo bolo len Alahovo. Ak však prestanú, potom Alah jasne vidí všetko, čo robia.
5:73 A sú veru neveriaci tí, ktorí vyhlasujú: „boh je tretí z trojice" - zatiaľ čo nie je božstva okrem Alaha jediného. A ak s tým neprestanú, čo hovoria, veru sa dotkne tých, ktorí z nich sú neveriaci, trest bolestný!
2: 217 Dopytujú sa ťa na posvätný mesiac a na bojovanie v jeho priebehu. Povedz: „Bojovať v ňom je hriech ťažký, avšak odvracať od chodníka Alahovho, neveriť v Neho a v Mešitu posvätnú a vyháňať obyvateľov ich z nej je ešte ťažší hriech pred Alahom; zvádzať od viery je horšie ako zabíjať. Neveriaci neprestanú proti vám bojovať, kým vás neodvrátia od náboženstva vášho, ak budú toho schopní. Pre tých z vás, kto od náboženstva svojho odpadnú a ako neveriaci zomrú, márne bude ich konanie na tomto aj onom svete - tí ohňa obyvateľmi sa stanú a nesmrteľní v ňom budú. ((Ďalší z dôkazov, ktorý svedčí proti Temnote – pekelné sily sa snažia brojiť proti skutočnému pravému Bohu, ak chcú naklamať ľudstvu či Človeku, že »zvádzať od viery je horšie ako zabíjať«. Nie. Násilím, vraždením, zotročovaním, nútením do neslobodného absolútneho podriadenia sa, likvidovaním atď. sa ešte nič pro-Božieho nedosiahlo! Človek nie je otrok a Boh je „prameňom“ tak bytia ako aj slobody.))
+
+
+
Poznámka: ak by mi chcel niekto napísať, použite e-mail adresu: vilcek . jan @ gmail . com – bez medzier, pochopiteľne. (prosím, ak môžeš darovať trpiacemu na lieky a liečbu: iban code SK3711000000008019075586)
+
