Podľa toho, čo píšeš hneď v úvode, je zrejmé: bol si pokrstený ešte ako malé dieťa, t.j. ako nespočetne veľa iných ľudí, ktorí sa však nevyhli tomu, že sa museli v čase dospievania rozhodnúť – doslova dorásť do slobody prijať alebo neprijať vieru svojich otcov a mám, prijať alebo neprijať všetko to, čo sa okolo akéhokoľvek náboženstva prirodzene vyskytuje či súvisí.
Ak by som chcel byť super stručný, tak poviem „Fajn, rozhodol si sa, urobil si to pri plnom vedomí a v plnosti svojej slobody. Takže v pohode.“
Ale to by sme boli príliš rýchli.
Píšeš: „Začal som si všímať nedostatky, protichodné tvrdenia a veci, ktoré odporovali tomu, čo som počul v škole alebo našiel v knihách.“
Predpokladám, že to bol prirodzený vývoj Tvojej mysle. Jednak je tu ľudský jazyk a komunikácia, ktorá je nedokonalá, jednak je tu istý vývoj poznania a názorov. Po tejto stránke je to tiež niečo, čo je úplne normálne.
Včera som si pozrel „Pod lampou“ Štefana Hríba v STV 2, kde mal hostí dvoch fyzikov a bavili sa tam o kvantovej fyzike a o rôznych súvislostiach. Kto mal tú česť to vidieť a zažiť, musel byť prítomný toho, ako sa poznanie a vedomosti fyzikov v priebehu vekov posúvali a ešte aj dnes v tom majú menší či väčší guláš. A čím viac vedia, tým viac zisťujú, čo ešte nevedia a že je toho dosť, čo bude možné alebo nutné spoznávať...
Tak prečo by malo byť niečo hladké a jednoduché vo veciach ducha, Boha, Písma svätého, náboženstiev ako takých – o veciach bytia a vôbec v súvislostiach?
Píšeš: „Myslel som si, že človek ako on sa predsa nemôže mýliť...“
Nuž hej, nikto z ľudí nie je neomylný.
Ten váš kňaz bol rovnako omylný ako ktokoľvek iný z ľudí – ešte šťastie, že mal zmysel pre humor, aj keď, aj s humorom treba vedieť, kedy kde a ako, ba aj komu...
Ďalej píšeš: „Hnevalo ma, že sa niekto snaží hovoriť iným ľuďom ako majú žiť, voliť a koho majú mať radi.“
To je dobré zistenie. To sú totiž tak intímne záležitosti, ktoré musia byť vo výsadnom práve ktoréhokoľvek jedinca. Ak niekto prekračuje svoje kompetencie a nanucuje komusi svoje predstavy, dosiahne väčšinou opak. Je rozdiel poradiť, predstaviť alternatívy, poskytnúť informácie, poznatky, vedomosti – a najlepšie by bolo ísť komusi príkladom – a úplne nevhodné je nútiť, navádzať, zavádzať, manipulovať...
Z čoho vychádzam?
Ak niekto uskutočňuje vo svojom vzťahu s iným človekom sebecké dôvody - zneužíva alebo manipuluje, vlastní alebo je vlastnený, zraňuje alebo chce byť zraňovaný, závisí od niekoho alebo uvedie do závislosti - a podobne - pácha cudzoložstvo v tom vzťahu s iným človekom – a je jedno, či je to priateľstvo, kolegialita, partnerstvo, manželstvo. Rozhodujúci je ten fakt, že sa deje uskutočňovanie sebectva v spomenutých vzťahoch... A to nie je O.K. Opakom je, ak sa v ktoromkoľvek vzťahu s iným človekom slobodne pristupuje s nefalšovaným úmyslom lásky, pre univerzálne blaho, aby som bol zdieľaný a aj sám zdieľal, aby som miloval a aj bol milovaný, dával a aj dostával, poznával a aj bol poznávaný – za účelom získavania väčšej znalosti seba samého, druhého jedinca (či aj ďalších), dokonca aj Boha (ktorý je Láska a Bytie, ale je aj cesta, pravda a život), aby som bol lepším človekom, užitočnejším, produktívnejším, konajúcim zo skutočnej lásky. A toto potom nemôže byť ani cudzoložné a ani smilné.
Píšeš: „Otec mi často spomínal ako mali komunisti načítanú Bibliu, aby poznali jej slabé stránky.“
Áno, nie všetci komunisti boli nevzdelaní hlupáci. Ale vychádzali so zámerom „ja mám pravdu a ako dokážem, že ONI sa mýlia?“ A Biblia samotná? Koľko je teológov, ktorí sa zaoberajú Bibliou celý život, sú profesormi, prednášajú, zúčastňujú sa intelektuálnych dišpút, ale sú zároveň dostatočne pokorní a uznajú, že ani oni neovládajú celú problematiku, lebo sa to nedá. A ak by tvrdili, že hej, tak sú jemne pod rúškom pýchy, ktorá by mohla niesť svojho nositeľa ako nosí matka svoje malé dieťa v náručí...
Tak čo potom tí komunisti? Zažil som na vlastnej koži – mali sme učiteľa dejepisu, ktorý obetoval fúru času, aby študentov zmiatol, ale s odstupom času mi ho je iba ľúto. Bez podtónu odsudzovania. On v tom žil, on tomu veril, takže, aj keď sa vyhlasoval za ateistu, bol iba inou verziou veriaceho...
K Richardovi Dawkinsovi sa odmietam vyjadrovať. Jednak som písal apologetické články tu na blogu, ale po poznaní márnosti či zbytočnosti, som to stiahol zo svojho blogu. Uznávam, že Dawkins je sčítaný a intelektuálne umný človek, ale to by bolo na väčší rozsah. O Dawkinsovi som sa dozvedel od pani Pietruchovej tu na blogosfére. Aby som to uzavrel jednou vetou – pripomína mi to skôr spory fyzikov éry Newtona, ktorí by sa sporili s fyzikmi kvantovej fyziky a pridali by sa ešte Albert Einstein s Richardom Phillipsom Feynmanom – debata a zábava len pre nich a hŕstku podobných „fanatikov“ (nie v hanlivom slova zmysle, skôr o zanietení, ako keď sa stretnú hráči amerického futbalu na pôde anglickej kráľovnej)...
Píšeš: „Koho nadchne príbeh o horiacom kre viac ako fotky z Hubblovho satelitu?“
Chápem Ťa viac ako si vieš predstaviť. To obdobie vzdoru či odporu, snaha pochopiť nami pozorovaný vesmír, krásu stvorenia, myšlienok, kníh, poznania atď. a podobne – skúsil som si to, zažil som čosi podobné – pamätám si, ako som musel vyzerať v očiach knižničných pracovníčok knižnice – ako YETI, čo sa posadí pri kaviarenský stolík a objedná si päť kníh na týždeň (a to vtedy neexistoval internet, gúglovanie, wikipedia, smartfóny a veci súvisiace)...
Dnes som trochu ďalej, ale toto nemá byť o tom, kto ďalej dociká, či kto bol na vyššej hore, alebo čosi rovnako nezmyselné.
Veda a viera, prípadne veda a náboženstvo, to sa vôbec nevylučuje. Každá táto oblasť má svoje pole pôsobenia, svoje spôsoby či nástroje... Po správnosti sa dopĺňajú. Vedu hodno užívať tam, kde ide o veci poznania toho, čo sa vedou dá poznať, viera či náboženstvo sú zase pre naše duchovné potreby. Ale chápem, samotným tvrdením sa to nevyrieši.
Ide skôr o postoj.
Teraz mi dovoľte použiť myšlienku pána Neale Donald Walscha z Rozhovorov s bohom:
„…myseľ funguje na jednej z troch úrovní – logickej, intuitívnej a citovej – a niekedy na všetkých troch úrovniach zároveň, čo môže viesť k vnútorným konfliktom.
Citová úroveň zahŕňa 5 ďalších úrovní: zármutok, zlosť, závisť, strach a lásku.
Zármutok je prirodzená emócia. Je to tá časť tvojho Ja, ktorá ti dovoľuje s niekým sa rozlúčiť, hoci sa lúčiť nechceš. Táto emócia ti dovoľuje vyjadriť zármutok nad nejakou stratou. Môže to byť strata milovaného človeka, alebo strata kontaktnej šošovky.
Zármutku sa zbavíš tým, že ho vyjadríš. Ľudia, ktorým v detstve nikto nebránil prejaviť zármutok, keď ich niečo trápilo, majú k tejto emócii zdravý vzťah, a preto obvykle zármutok rýchlo prekonajú.
Naopak, ľudia, ktorým v detstve zakazovali plakať, robí plač ťažkosti. Koniec koncov im to bolo po celý život zakazované. Preto svoj zármutok potlačujú.
Trvale potlačovaný zármutok sa časom stane chronickou depresiou, a to je veľmi neprirodzená emócia.
Z depresie ľudia zabíjajú. V dôsledku depresie začínajú vojny, rúcajú sa národy.
Hnev je prirodzená emócia. Je to nástroj, ktorý vám umožňuje niečo odmietnuť. Táto emócia však nemusí byť škodlivá druhým.
Ľudia, ktorým v detstve nikto nebránil vyjadriť hnev, majú k tejto emócii veľmi zdravý postoj a veľmi rýchlo ju prekonajú.
Ľudia, ktorým v detstve hovorili, že nie je správne prejavovať hnev, majú ťažkosti sa s touto emóciou vyrovnať.
Trvale potlačovaný hnev sa časom stane zúrivosťou, čo je veľmi neprirodzená emócia.
Zo zúrivosti ľudia zabíjajú. V dôsledku zúrivosti začínajú vojny, rúcajú sa národy.
Závisť je prirodzená emócia. Je to emócia, vďaka ktorej sa päťročné dieťa snaží dosiahnuť na kľučku, na ktorú jeho starší súrodenec hravo dosiahne. Závisť je prirodzená emócia, vďaka ktorej sa snažíte, kým čosi dosiahnete. Závisť je veľmi zdravá, veľmi prirodzená emócia. Ľudia, ktorým v detstve nikto nebránil vyjadriť závisť, nečiní ťažkosti sa s touto emóciou vyrovnať.
Trvale potlačovaná závisť sa časom stane žiarlivosťou, čo je veľmi neprirodzená emócia.
Zo žiarlivosti ľudia zabíjajú. V dôsledku žiarlivosti začínajú vojny, rúcajú sa národy.
Strach je prirodzená emócia. Každé dieťa má od narodenia strach z dvoch vecí: z pádu a z hlasitého zvuku. Strach zo všetkého ostatného je iba reakcia, ktorú sa deti naučia od svojich rodičov. Funkciou strachu je vypestovať v dieťati opatrnosť. Opatrnosť je nástroj, ktorý nás udržuje na žive. Opatrnosť je dôsledkom lásky. Láska je Ja.
Ľudia, ktorým v detstve hovorili, že nie je správne prejavovať strach, majú ťažkosti sa s touto emóciou vyrovnať.
Trvale potlačovaný strach sa časom stane panickým strachom, čo je veľmi neprirodzená emócia.
Z panického strachu ľudia zabíjajú. V dôsledku panického strachu začínajú vojny a rúcajú sa národy.
Láska je prirodzená emócia. Ak je dieťaťu dovolené vyjadrovať a prijímať bezpodmienečnú lásku, dieťa nič iné nevyžaduje. Lebo radosť z lásky je svojou vlastnou odmenou. Naopak, podmienečná láska a pravidlami obmedzená láska sa stane veľmi neprirodzenou emóciou.
Ľudia, ktorým nebolo v detstve dovolené vyjadrovať lásku, majú ťažkosti sa s touto emóciou vyrovnať.
Trvalo potlačovaná láska sa časom stane chamtivosťou, čo je veľmi neprirodzená emócia.
Z chamtivosti ľudia zabíjajú. V dôsledku chamtivosti vznikajú vojny, rúcajú sa národy.
Takže, ak sú prirodzené emócie potlačované, produkujú neprirodzené reakcie. A väčšina ľudí svoje prirodzené emócie potlačuje. A pritom tieto emócie sú vaši priatelia. Sú to vaše dary. Sú to božie nástroje, ktoré vám umožňujú žiť bohatým životom. Tieto nástroje dostane každý pri narodení. Majú vám pomôcť zvládnuť život.“ (N. D. WALSCH: Rozhovory s bohom)
*
Píšeš, že Ti chýba premostenie, ktoré by dokázalo, že Pán Ježiš Kristus je tým, za koho sa považoval v tej dobe, keď žil, že je tým, čím skutočne je a v koho veria jeho nasledovníci, kresťania.
To tvrdenie, že „boh prišiel na Zem zachrániť ľudí pred tým, čo im urobí, ak sa nenechajú zachrániť...“ Vyvolalo to vo mne jemný úsmev. Boh je Zdrojom nielen lásky, bytia, života, existencie a pravdy, ale aj absolútnou slobodou. Jemu by nechýbali ľudia, ak by sa slobodne rozhodli byť mimo, ale zároveň slobodne miluje a urobil pre to absolútne maximum. To slovné spojenie „čo im urobí, ak sa nenechajú zachrániť“, je nezmysel. Existujú isté univerzálne pravidlá hry, ktoré sú v súlade s bytím a existujúcim stvorením, takže to, čo by sa stalo so stvorením, by bolo prirodzeným a automatickým účinkom slobodnej vôle tvorov, a nie odplata akéhosi zákerného „Najvyššieho“, ako to môže iba človek formulovať či vykonštruovať.
Ale obávam sa, že niet dostatok miesta a času, aby som Ťa o tom tu presvedčil. Múdrosť totiž môže byť skrytá aj pred najinteligentnejšími a najsčítanejšími... A aj tu musí byť uplatnená sloboda...
Na úplný záver: mal som to šťastie, že som zažil tzv. zážitok prahu smrti. Je to termín, ktorý priniesol Raymond Moody v knihe Život po živote. Ale to nie je popudom k tomu, aby som šiel od domu k domu a apoštolsky presviedčal iných ľudí, aby zmenili svoj život – respektíve – aby to bolo jediným argumentom. Je to čosi ako súkromný zázrak a dokázať sa nedá. Pre mňa to však stačí. Na druhej strane nemožno želať ostatným „zažite smrť aj vy, aby ste sa mohli zmeniť“.
Najlepším dôkazom pravdivosti by bola myšlienka istého konvertitu, ktorý sa obrátil na vieru k bohu po tom, čo videl, ako je prehnitá cirkev, ako je v mnohých oblastiach neporiadok, nedostatok, nepodarky, korupcia, podvody... atď... ako sa azda sám diabol so všetkými kreatúrami snaží podlomiť Božie úmysly, snaženia – lenže tichým pôsobením Ducha svätého a život jednoduchých bežných veriacich nádherne sám ukazuje, že ide o mystickú realitu Toho, ktorý sa predstavil slovami „Som, ktorý som“...
*
PS: „Nemôžem vás dosť dobre nútiť, aby ste ma milovali iba preto, že vás nepodmienene milujem.“
