Ľudia si dokážu nahovárať aj veci, ktoré vôbec nejestvujú. Ako keby sa klamali, pretože nechcú byť vytrhnutí z prúdu diania okolo, ako keby ich to malo vykoľajiť.
Mohli či mali by sme si začať hovoriť pravdu. Prvým krokom by mohlo byť - začať úprimnosťou aspoň k sebe samému.
Keď som bol prvákom na teologickej fakulte, odhadom asi po mesiaci som sa zobudil na čudesný pohyb. Poschodová posteľ sa triasla. Keď už som bol v stave vnímania, pochopil som. Človek tam hore, namiesto toho, aby odišiel na WC či do spŕch, robil si svoju sexi pohodičku v štýle ja a ja, a to bez ohľadu na to, či zobudí alebo nezobudí kohokoľvek v izbe, kde sme spávali. Pochopil som, že nakoľko sa mu horšie chodí, bol by to pre neho dosť veľký problém, aby si šiel svoju pohodičku robiť do ústrania, do ticha, do intimity.
Evanjelium radí, aby sme svojho brata napomínali najprv medzi štyrmi očami, takzvane face to face (tvárou v tvár, zoči-voči).
Dotyčný poprel, že by sa niečo stalo. Obrátil vec proti mne. To ja som akýsi =čudný= a ako sa vôbec opovažujem... A reku, dobre, čo iné som mohol? Z lásky k blížnemu aj k Bohu som prikryl jeho klamstvo. On sa bál. Však o nič nejde. Ale v štýle zlodej kričí chyťte zlodeja, obvinil on mňa, a to pred vplyvnými, ktorí mu to spapkali aj bez aperitívu. A to je iba taká miniatúrna udalosť, nejdem tu písať pamäti bohoslovca. Neuvádzam ani mená, ani podrobnosti.
Niekto pre svoje klamstvá urobí prvé posledné a žije v nich desaťročia. O nejakom ´prepáč´ nemôže byť ani reči.
Ako ubiehali dni, týždne, roky, všimol som si, že podaktorí klerici obviňovali iných, len aby nepadlo podozrenie na nich. A nemuselo ísť iba o sexuálne motívy. Aj z tohto dôvodu chápem, čo za ťahy boli okolo arcibiskupa Bezáka - veď aké ľahké: obviniť človeka v niečom, čo sa len ťažko dokazuje, pričom pokojne tí, ktorí všetko spískali, mali možno sami za ušami.
Aj tie paškviľné a nezmyselné konglomerátne konštrukty a výmysly okolo tzv. juvenílnej justície - čítal som ten prapôvodný článok ruskej televízie s matkou, ktorá žila v Nórsku a zobrali jej dieťa - samozrejme v písomnom prepise a aj v hroznom preklade bez diakritiky - =nádherný= výtvor, hodný Ruska a krajiny Dostojevského, Tolstoja, Puškina - akurát dať tomu opačné čiže mínusové znamienko - poriadne zatriasť najprízemnejšími pudmi, strachmi, obavami, neznalosťou - a je na svete nové ťaženie za pseudo-svätosťou, za akože-očistou od všetkých úchylákov, dementov, exotov - a však sa niečo nájde...
Jediné klamstvá, ktoré ja osobne viem pochopiť, sú tie, ktoré sme schopní vypovedať či vymyslieť - pre lásku - keď nám zomiera syn, dcéra, matka, milovaný manžel, manželka, priateľ, strýko a podobne - a opýta sa nás, tak čo, čo to povedal pán doktor, do kedy ešte budem žiť? Ako na tom som? - Jedine vtedy akékoľvek dobre zahrané a spískané klamstvo, ktoré predĺži nádej, čas nášho spolu-bytia - jedine takéto klamstvo má moju poklonu...
Všetky tie ostatné klamstvá - ba až podvody, keď niekto sťaby druhý Šavol prenasleduje tamtých či iných, ale bez akéhokoľvek podkladu a ide a robí všetko pre to, aby im strpčil život, aby ich negoval, prispieval k likvidáciii - a bohvie, či nie je horší od nich - lebo to robí iba preto, aby sa na neho nepoukazovalo...
Samozrejme, nič nie je iba čierno-biele.
Carl Gustav Jung tvrdil: „jediným zmyslom ľudskej existencie je zapaľovať svetlo v temnotách obyčajného bytia."
Jedna z mnohých nepodložených teórií, ako a prečo je to tu na Zemi tak, ako je - opakujem, je to nepodložená, neoveriteľná a nedokázaná teória - tak tá tvrdí, že prichádzame sem na Zem ako duše, ktoré majú vopred svoj plán, čo tu budeme robiť, konať, hovoriť, uskutočňovať a tak podobne, ale zároveň máme možnosť korigovať onen pôvodný plán. Takže niekto prichádza sem na Zem, aby klamal, podvádzal, škodil, ubližoval, táral, vymýšľal, hral politiku, aby rozširoval nenávisť a tak podobne - alebo prichádza sem na Zem milovať, vynaliezať, spolupracovať, napomáhať iným, prinášať krásu, lásku, povzbudzovať, liečiť, budovať, a tak podobne - no a ako bývajú mantinely - tak medzi extrémami sú aj NNN možností byť medzi.
Je mi jasné, že táto teória (pozor, nevymyslel som ju) je akoby z ríše fantastična - ale pri dlhšom zamyslení - dávalo by to zmysel. Až ma napína povedať - škoda, že to nie je dokázané.
Najlepšie je rozhodnúť sa, že človek bude robiť všetko pre to, aby sa blížil k láske a k svetlu, k pozitívnym veciam...
Tak sa mi ľahšie podarí odpúšťať kadejakým lettrichovsko-vojtkovsko-režovsky ladeným bojovníkom za ich víziu, ale aj iné =izmy= či nezmysly skôr odpustím, lebo viem, aké je ťažké žiť a byť na tejto krásnej planéte... Dokonca aj ten niekdajší ex-spolužiak bohoslovec - stačí, keby sa ozval a povedal by - prepáč, aj ja som iba človek, ktorý sa dokáže mýliť či klamať, ak sa ti dá, odpusť - ešte kým sa žije...
A vo všeobecnosti - ktokoľvek a kdekoľvek - by mohli a mali využiť ten čas, ktorý im ešte zostáva - napokon, nikto tu nebude naveky, to genetika či matéria umožní telu a odloží ho podobne, ako keby odkladal župan pred tým, než si ide ľahnúť...
Láska je jediná, ktorá dokáže pretrhnúť temnotu alebo klamstvá...
XXX
PS:
„Vesmír hovorí mnohými jazykmi, ale len jedným hlasom. Jazykom, ktorý nie je narnský alebo ľudský alebo centaurský alebo gaimský alebo minbarský. Hovorí jazykom nádeje. Hovorí jazykom dôvery. Hovorí jazykom sily a jazykom súcitu. Je to jazyk srdca, jazyk duše; ale stále je to rovnaký hlas; je to hlas našich predkov, čo hovoria skrze nás a hlas potomkov, čo čakajú, aby sa narodili; je to tichý pokojný hlas čo vraví: =Sme jedno, nezáleží na krvi, nezáleží na koži, nezáleží na svete, nezáleží na hviezde. Sme jedno, bez ohľadu na bolesť, bez ohľadu na temnotu, bez ohľadu na straty, bez ohľadu na strach.= Sme tu, zhromaždení spolu pre jednu vec, aby sme uznali túto jedinečnú pravdu a jediný zákon, a to, že musíme byť k sebe láskaví, pretože každý hlas nás obohacuje a zušľachťuje a každý stratený hlas nás oslabuje. Sme hlasom vesmíru, dušou stvorenia, ohňom, ktorý osvetlí cestu k lepšej budúcnosti. Sme jedno." (G'Kar) (Babylon 5)
„Existuje väčšia temnota ako tá, s ktorou bojujeme. Je to temnota duše, čo stratila svoju cestu. Vojna, ktorú bujujeme, nie je proti moci a princípom, je proti chaosu a proti beznádeji. Horšia ako smrť tela je smrť nádeje. Smrť snov. Proti tomuto ohrozeniu sa nikdy nesmieme vzdať". (kniha G'Quan) (Babylon 5)
„Pre deti svetla je aj v temnej noci deň". (Svätý Cyprián)
