Na vedľajšiu lavicu si sadli otec so synom, ktorý mohol mať asi desať rokov plus mínus. Krátko na to padla tá otázka: „Oci a kto sú to tí utečenci?“ Nechtiac som sa stal na chvíľu „voyeurom“, ktorý odpočúva intimity cudzích rozhovorov, a nie je pritom zamestnancom štátnej bezpečnosti ako za Komančov.
No, to som zvedavý, ako sa k tomu postavíš! – pomyslel som si mimovoľne.
Neznámy muž OTEC neokolkoval: „Utečenci sú tí, ktorí pred niečím utekajú…“
Ja uschnem! (Bol som na zlomok sekundy sklamaný a už už som chcel poďakovať Bohu za to, že mi nedal takéhoto „otca“).
„Vieš, Samko, pojem utečenec alebo utečenci – je príliš široký, mnohorozmerný, môže za tým byť všeličo a takisto, koľko ľudí, toľko vysvetlení. Z dejín vieme, že ľudia zvykli utekať, keď im hrozila smrť, bieda, hladomor, vyschol prameň vody, ale často ich vyhnali z domovov vojny…“
Fíha!? Cítil som nenápadný mráz, ako mi lezie po chrbáte. A ja som mu krivdil!
„A prečo ich tu nechceme?“ nedal pokoj syn Samko.
„Hmm, ako ti to…
Pamätáš si, ako som ti raz rozprával rozprávku Citadela? To je súbor všakovakých rozhovorov medzi otcom panovníkom a jeho synom, ktorý raz má byť na jeho mieste, ale sú tam aj príbehy ľudí z neveľkého mesta, ktorému tróni citadela, čo je názov pre pevnosť, ktorá chráni blízke územie a obyvateľov onoho mesta.
A jeden z tých príbehov hovorí o tom, ako ľudia jedného mesta, kde sa do výšin k oblohe vynímala citadela – zažili príchod utečencov, o ktorých nikto nič nevedel, nikto nič netušil, nikto ich nepoznal…
Ľudia mesta citadely otvorili svoje brány z hĺbky svojich dobrých sŕdc a vpustili utečencov k sebe do mesta.
Ľudia mesta citadely boli poctiví a pracovití majstri, robotníci, remeselníci, žili medzi nimi ošetrovatelia, koniari, kuchári, krosnári, krajčíri, bylinkári, liečitelia, roľníci, údržbári, pestovatelia ovocia aj zeleniny, mali svojho panovníka, ktorý však viedol svoj ľud ku skromnosti a starostlivosti o svoje domovy a napomáhal im k smene… počkaj, ako ti to – aby sa ľudia toho mesta dokázali zameniť tým, ako žijú, čo robia, čo vytvárajú a že vlastne v nich samotných dochádza k premene a stávajú sa tými, ktorí sú schopní vytvoriť DIELO, a to napokon mení ich…
Ale, teraz som sa trochu stratil…
Aha! Už to mám. Utečenci.
Prešlo pár dní, prešiel týždeň dva a utečenci sa fyzicky pozviechali. Na prácu a tvorbu zvyklí ľudia mesta citadely očakávali, že utečenci sa pustia do nejakej práce, do nejakej tvorby – do niečoho, čoho sú schopní, čo by dokázali…
Lenže sa časom ukázalo, že utečenci sú potomkovia bojovníkov, ktorí len prehrali jednu z vojen a sami museli opustiť svoje územie, aby hľadali svoju vlastnú záchranu. A nič okrem boja nedokážu, nevedia.
Zásoby mesta citadely sa nenápadne stenčovali, pretože boli obvykle rozpočítané na pôvodný počet obyvateľov mesta citadely.
Mesto začalo nenápadne chradnúť. A aby toho nebolo dosť, začala rásť nespokojnosť jedných aj druhých.
A konflikt bol na spadnutie. Keď sa nepokoje rozrástli do neúmernej podoby, utečenci sa chopili svojich zbraní, pobili takmer všetkých domorodcov, vyplienili ich domovy a mesto citadely opustili.
Utečenci sa pobrali inam.
Mesto spustlo a o niekoľko rokov by to hrdé mesto nikto nebol býval spoznal, aj keby sa v ňom pôvodne narodil. Príroda dokončila skazu a po meste zostali iba ruiny.
Utečenci sa presunuli inam a kniha o nich už ďalej nespomína ani slovo.
A to je koniec rozprávky.“
„Teda oci, to bolo odporné!“ povedal syn Samko.
„Takéto knihy sa písali pre varovanie. Aby ľudia nerobili ako nejaký samovrah, ktorý zoberie tabletky a zapije ich kyselinou, alebo si podreže žily, alebo podobnú sprostosť, ktorá sa nedá vrátiť naspäť…“
„Takže sa budeme brániť?“
„Ale nie! Ako som už povedal, nič nie je iba čierne alebo iba biele.
Kedysi dávno bol na Slovensku hlad a bieda – a tak sa vybrali všetci zdraví a práceschopní muži do Ameriky za more, tam sa chytili do toho, čo boli schopní robiť, mnohí využili svoje zručnosti alebo dôvtip a po nejakom čase si nadobudli peniaze, postavenie, usadili sa, ba dokonca posielali svojim rodinám ušetrené peniažky…
A tie mestá, kde sa usadili, ich prijali medzi seba, vžili sa do tamojšieho spoločenstva, platili dane, vzájomne sa mnohorako obohatili…
Niektorí sa tam usadili natrvalo, niektorí sa po rokoch vrátili späť domov… Spomínaš si, ako sme pozerali »Tisícročnú včelu«? Tam tiež ukázali, ako sa tamtí vo svete radovali, lebo naši majstri budovali celé štvrte ich miest a zostala za nimi nezmazateľná stopa – dodnes tam nájdeš niektoré stavby, ktoré sú pamiatkovo chránené…
Takže, nie je utečenec ako utečenec.“
A vtedy som musel odísť po liek do lekárne (časenku som držal v ruke a čas nečaká).
Priznávam, že by som si rád vypočul ďalšiu časť výkladu neznámeho otca – lebo aj ja viem, že POJEM „utečenci“ je ešte širší a eventualít či variácií je neúmerne viac. A trochu mi je ľúto, že som nemal pri sebe nejakú obdobu magnetofónu – normálne by som sa postaral o vloženie tohto výkladu na internet pre celú verejnosť – toto je iba spomienka a slovné spojenia či zvraty boli azda aj sem tam iné – zostala podstata.
A tá dvojica „otec a syn“ vliala do mňa nádej, že ešte existujú rodiny, kde výchova a vzdelávanie nie sú neznámymi pojmami…
