Predstavme si modelovú situáciu: idete ráno pešo po úzkej ulici a ste hlboko zamyslený, nikde nikto a zrazu vám od chrbta zareve veľký nepríjemný pes... Ak nie ste mŕtvy alebo tibetský mních, ktorého ani politika Obamu nerozhádže, isto vás to vykoľají či rozruší z pôvodného pokoja. Čo urobíte?
Samozrejme, vykonať sa dá všeličo, každý človek je neopakovateľný originál. Najlepšie by bolo byť tým smelým zajkom v Afrike, ktorý zvládne prežiť aj rok 2000 a nepustí zo seba bobky...
Ak sa držím otázky v názve článku, tak sa k takému prekvapeniu dá pristúpiť dvojakým spôsobom: alebo maximálne razantne a vy »seknete«, alebo čelíte nebezpečenstvu ráznym zvýšením svojej okamžitej pohotovosti, čiže „iba“ tasíte...
Ešte trochu inak: ak má niekto »slabé nervy«, môže šok (prekvapenie) riešiť aj tak, že si slovne uvoľní pretlak – t.j. zanadáva si ako pohan alebo ako kočiš alebo ako XXX (dodajte si svoje slovko namiesto nadávky)... Niektorí psychológovia tvrdia, že vždy je lepšie vulgárne nadávať, než dostať infarkt či nejaký blok.
Majiteľ psa, pokiaľ má skúsenosti a zdravý rozum – prípadné nadávky odignoruje, alebo sa pragmaticky vytratí z miesta činu. V našich zemepisných šírkach sa nepredpokladá, že by sa majiteľ onoho psa ešte rozzúril a vŕšil sa mstivo na tom človeku, ktorý by na ulici nadával na psa akokoľvek šťavnato alebo hoci aj úboho...
A teraz si dovolím prejsť na iný LEVEL – neviem, či si niekto všimol, alebo si isté veci vôbec (či málo) už nevšímame, ale SLOBODA SLOVA alias SLOBODA PREJAVU v rozmeroch Európy – dostáva na holú.
Čo hovorí „Európsky dohovor o ľudských právach a slobode prejavu“? V desiatom článku sa píše: Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať aj rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok desať nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym, filmovým spoločnostiam.
Výkon týchto slobôd, keďže zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam, sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia či morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci. (Koniec citátu z dohovoru).
A teraz od teórie k praxi v Európe - - - v týchto dňoch je nemilá pripomienka, a to desiate výročie uverejnenia karikatúry pseudo-proroka „M“ v nemenovanom dánskom denníku, ktorý miesto turbana mal nakreslený na hlave náznak bomby, kde horí knôt (a už len len vybuchnúť)...
Výsledkom uverejnenia „spornej“ karikatúry boli precízne organizované masové demonštrácie po celom svete, kam majú dosah koránisti – zomrelo odhadom päťdesiat plus mínus organizovaných demonštrantov koránistického zamerania... (ktorí nemuseli zahynúť, ak by KTOSI tieto protesty nepovzbudzoval).
Po všetkých tých miestach demonštrácií pálili dánske vlajky, obliehali dánske veľvyslanectvá (v Bejrúte horelo), dokonca bojkotovali výrobky dánskeho štátu.
Čo myslíte, čo sa stalo za tých kritických desať rokov?
Európa je tak poXXXXná, že sa ako poslušný psík (nie ten rozzúrený pes z vyššie spomenutého príkladu) prispôsobila. Európa ustráchane ustúpila tomu „neviditeľnému“ nátlaku, tomu tlaku zvonka – aby sme nezabudli, do krajín koránistických obyvateľov nikto žiadne karikatúry nedovážal, nešíril ich tam, nikto nemal v úmysle ovplyvňovať tamtých obyvateľov... ale ako sa zdá, KTOSI z úzadia to organizoval, chcel, uskutočnil.
A Dánsko? Pri tom desiatom výročí neuverejnili žiadne karikatúry – a to nie z úcty k tomu koránistickému živlu (nebezpečenstvu), ani nie pre snahu byť ústretový - - - ale iba a výhradne pre ekonomické výhody – aby sa nestalo, že sa vývoz Dánska zmenší čo len o stotinu percenta.
Ak by sme si vážili v Európe našu tradíciu, naše hodnoty, našu slobodu – tak v ten deň, presne desať rokov PO by vyšli vo všetkých – opakujem – vo všetkých novinách aj v časopisoch vtedajšie plus nové karikatúry – a ľudia by ich podporili.
Lenže ono – s tou slobodou – to je zrejme trochu inak a asi úplne inak, než si mnohí obyvatelia Európy namýšľajú.
Akási Frau Merkel zavelí, že prijme milión imigrantov a kto bude proti, bude nazvaný za xenofóba, nacistu, rasistu a bude mať s tým fakticky riadne problémy a milióny Nemcov stiahne „uši a chvost“ a držia hubu a krok...
Či to náhodou nie je tak, ako to naznačuje už Orwell – že budú časy, keď ľudia za kus žvanca a zdanie pokoja zapredajú svoju vlastnú dušu a slobodu vymenia za pokorné otroctvo.
Výskum verejnej mienky priniesol informáciu, že deväťdesiattri percent koránistov v Dánsku si namýšľajú, že inkriminovaná redakcia dánskeho denníka sa nezachovala rozumne. Domorodí Dáni si takmer na sto percent vytvorili opačný postoj – ALE – boja sa to povedať nahlas. Mlčia. Taja to.
Dáni sa boja.
Ale kto vie? Možno o pár dní či týždňov sa naučia báť aj zvyšní Európania.
O hrozbe prílivu státisícov koránistov, ktorí sa valia do Európy, ste azda už počuli, čítali. Kadejakí pseudo-humanisti, stúpenci multikulturalizmu a šikovných neziskoviek – ich vítajú s otvorenou náručou. Oni by nikam žiadnu karikatúru neuverejnili. Biznis je biznis. A sloboda? Dôležitejšie sú zisky! Čo je nás po akejsi budúcnosti našich detí!?
Európa a Európania už nebudú to, čo bývali. A aby sme si to my, starší, pripomenuli - - - pojem »karikatúra« je o humore – sú rôzne tipy – satiricky kritické, sarkastické, komické, jemné, zjednodušené – a je jedno, či ide o kresbu (maľbu), literárne dielo, televízne alebo filmové spracovanie. Základom je nadsádzka, zveličenie, prosto HUMOR. A humor je predovšetkým o slobode slova, o slobode prejavu. Bolo to v Európe tradíciou, zvykom, pohodovkou...
Až kým neprišiel príval koránistov, z ktorých ide strach. Reálny strach, ktorý je opretý o skúsenosť, o zažité – žiadna iracionalita.
Ak sa presuniem na začiatok – písal som (spomínal som) o tom človeku, ktorý ide po úzkej ulici a vystaší ho takmer na smrť rozzúrený pes. Po správnosti – v duchu slobody Európy – by mal majiteľ psa ignorovať akékoľvek nadávky onoho vystrašeného človeka. Prečo? Lebo mu toho psa nezastrelil, nehádzal do neho kamene, nevytiahol mačetu a nepresunul sa aj k majiteľovi samotnému. Ideálom by bolo, ak by sa majiteľ pripojil v nadávaní, ale to už je nonsens...
Absurdné a nemysliteľné by bolo, ak by sa vyrútil majiteľ psa a nakopal toho vystrašeného okoloidúceho – ba ešte by zavolal policajta a vyrúbili by mu pokutu či ho zavreli do väzenia.
Ale kto vie – možno sme sa dožili nových časov – že namiesto nadávok budeme platiť výpalné, že sme toho psa vôbec prežili...
Don't worry be happy
