...Som racionálne mysliaci človek a prípadne vlastenec?
Priznajme si, že nežijeme v ideálnom svete. Nežijeme v „Utópii“ ani v raji – a v nebi tobôž nie.
V ostatnom čase sa akosi rozmohlo značkovanie – ty si xenofób, ty si rasista, ty si radikál, ty si extrémista, ty si útočník, ty si nenávistník (hater?), ty si multikulturalista, ty si »slniečkár«, ty si naivka, ty si neziskovkár, ty si mimovládkar, ty si... to či ono, ba aj tamto. (Ak som zabudol na nejakú »živú« značku, pokojne si ju doplňte sami).
Ani jedna strana nechce ustúpiť, každý má svoje argumenty, všelikomu ide o niečo, niekomu len o zábavu, iný zas prepadol „svojmu“ totálne, ďalší len občas, niekto mimochodom...
A pri tom všetkom sa obe strany akosi vôbec nepočúvajú a predbiehajú sa, kto použije echtovnejšie „ťahy“ voči oponentovi...
Ó (OMG), skúsme si namodelovať vhodnú a prijateľnú diskusiu všetkých „zainteresovaných“. Zídeme sa v príjemnej kaviarni, najlepšie za slnečného dňa, všetko je príjemné, nič nás neruší, každý si naleje do pohára (alebo šálky) to, čo má rád – kávu alebo čaj, nie silné víno alebo miešaný nápoj s nízkou dávkou alkoholu (to aby neotupil neuróny)... nech nič neruší dialóg – a pokojne sa dajme „do toho“...
Jeden názorový (postojový?) „tábor“ si povie čo-to k nastolenému »problému«, naznačí svoje argumenty alebo náhľad – oponenti sa nad tým zamyslia, aby doslova „vychutnali“ TO, čo bolo vypočuté a takisto za seba vysloví svoju odpoveď si súbor svojich slov – a o tom zase tamtí prví pekne krásne popremýšľajú...
Úžasný ideál, nie? Tu by v základe nemalo záležať, či sa obe strany (strán môže byť ako tých – východ, západ, sever, juh) rázne líšia, ako markantne sú odlišné, ba až nepriateľské a likvidačné – netreba sa náhliť k urážkam...
Veď vravím, že by to bolo fantasticky lákavé, keby sa to takto ukážkovo riešilo – lenže realita nie je čítankový návod, niet modelových čačaných cestičiek – nuž, niet ich...
Takto je to len a jedine o tých vulgarizmoch, ráznych nátlakoch, manipulačných formách, podfukoch, o nepočutí toho druhého – je to o nevychádzaní v ústrety v snahe nájsť kompromis (východisko) - - - žiadna snaha vypočuť alebo pochopiť tú druhú stranu...
Pozor, netvrdím, že som svätý. Netvrdím o sebe, že sa nikdy nenechám strhnúť. Áno, občas prepadnem doslova amoku... Nemám anjelské krídla. Nemám svätožiaru.
Napriek tomu mi je ľúto, ak ma niekto považuje za extrémneho „magora“, ktorý by miloval xenofóbiu, nenávisť, vydeľovanie sa, nadraďovanie nad inými a podobne... Tých eventualít je, pochopiteľne, oveľa viac, isto to poznáte aj sami...
Nakoľko ostatné obdobie dávam pozor, čo sa deje vo sfére informácií (médiá), či sa to komu páči alebo nie – momentálne »vyhrávajú« takzvaní „multikulturalisti“ – majú totiž prevahu aj podporu na všetkých frontoch. Tragédia? Ani nie. Ak sme ochotní pripustiť, že nejde o jednotlivcov, ale o samotnú spoločnosť – chcelo by to akýsi prirodzený »vývod« či »vyústenie« - aby to bolo na prospech CELKU, t.j. spoločnosti samotnej.
Tvrdenie „Kto nejde s nami, ide proti nám“ je známe z čias socialistickej totality. Ak sa onen CELOK nedopracuje či »nedozreje« k plodnému zmieru – budeme tu mať novodobé „hony na bosorky“ – kto má rád históriu, tak si azda spomenie na McCarthyho (USA) a jeho obviňovanie nevinných zo sympatií ku komunizmu a naopak, v sovietskom bloku zase prenasledovanie sympatizantov kapitalizmu (slobodného sveta za oponou)... Bola by to taká obdoba pre toto storočie.
Ak sa kriticky pozriem na seba – možno som sa nedokonale vyjadril vo svojich článkoch, že som za zdravú, primerane prísnu politiku k obom skupinám migrantov (utečenci aj ilegálni imigranti) – plne v znení zákonov Slovenskej republiky a príslušných dohovorov v rámci EÚ či OSN. Ale hneď dodám, už som spomínal, že nič nie je ideálne – takže aj preto moje rôzne varovania a kritický pohľad „na to všetko“.
Nemienim zapierať, že si ctím múdrosť našich predkov, vážim si naplno všetky tie ich snahy o pokrok, o humanitu, o zachovanie rodu či vlasti, plne rešpektujem úspechy všetkých bojovníkov za slobodu občanov, uplatňovanie rovnosti pred zákonom, skláňam svoju pokornú schránku pred ich životmi, viem si spomenúť na ich obety (aj svojho vlastného života) – lebo oni spolu spôsobili, že si my dnes žijeme v relatívnom pokoji, a to v ako tak ešte slobodnom štáte, kde je ctený a dovolený názor jedinca... Teda, zatiaľ to tak je... Len nehodno zabúdať, že za slobodu je treba sústavne bojovať, aby nás jej niekto nezbavil (neobral)...
V istom slova zmysle som už starý „kus“ človeka – pamätám si roky normalizácie po okupácii roku 1968 – nie je také ťažké si znova spomenúť na to nehorázne pokrytectvo, dvojtvárnosť, kedy sa iné hovorilo na verejnosti a iné zase doma. Bola to ideológia komunistov, ktorí sa báli o svoje teplé miestečka, o svoj vplyv v spoločnosti – vtedy sa tiež nariaďovalo, čo je „správne“ a čo už nie je, kto je „triedny nepriateľ“ a kto zase kolaboroval, lebo sa to tak hodilo.
Dnes to znova zaváňa kadejakou politickou korektnosťou, multikulturalistickými fantáziami, prešpekulovaným vymývaním mozgov, neo-marxizmom, dokonalými mediálnymi hrami, vydeľovaním nechcených názorových skupín obyvateľstva, stará propaganda z čias Tretej ríše a Stalinovej gubernie sa iba posunula využitím nových technologických hračiek o »vyšší level«...
Potom sa dožívame prekvapivo úžasných aktivít „skvelých“ ľudí, ktorí sa spojili vo vznešenom záujme (ochrany »ľudskosti«), pospájali sa elitní páni a dámy, ktorí zaručene seba vyhlásia za novú elitu – ktorí očakávajú jednoznačný rešpekt či uctievanie – ako keby mali zaručený „patent na rozum“ či »svätú« pravdu (alebo skôr PRAVDU!)... A v žiadnom prípade teraz neprichádza do úvahy pripustiť, že by sa mohli »spolčiť« aj bežní občania (iba robotníci, iba zamestnanci, iba nezamestnaní, iba bezdomovci, iba bedári, iba zberatelia, iba študenti, iba čitatelia, iba voliči a podobne) - - - a keď je nutné, nazvú sa xenofóbmi, rasistami, hlupákmi, opovážlivcami, spodinou a kto vie, čím ešte, ktoré do toho všetkého vznešeného nemajú čo nediplomaticky „brblať“ – a nech nezavadzajú... Lebo na vás pošleme koho už len bude treba...
A páni novinári či panie novinárky – tie to, samozrejme, podporia, lebo medveď, lebo to, lebo tamto... čo sa hodí... (Česť výnimkám!)...
Tak veru, je hodno položiť otázku, či nie som xenofóbom, ako si to podaktorí namýšľajú? Základná definícia naznačuje, že je to strach z neznámeho alebo z cudzincov. Zaujímavé! Dnes, kedy niet tak enormného problému si zistiť všetko, čo sa neskryje, že nie je veľká prekážka dozvedieť sa aj to, čo by kedysi nebolo nijako možné - - - dnes sa odporúča skôr chrániť sa pred nadmierou informácií (vyberať si)... Ako by som sa mohol báť neznámeho?
To pravé neznámo a cudzie – nie je z tohto sveta – BTW.
Dnes je relatívne „ľahké“ zistiť si »všetko« o: ...judaizme, katolicizme, evanjelikoch, kalvínoch, husitoch, baptistoch, pravoslávnych, koptoch, budhistoch, hinduistoch, taoistoch, ateistoch, nacistoch, fašistoch, socialistoch, marxistoch, liberáloch,..................... a aj o islamistoch (o mohamedánoch). O džiháde, o šariji, o burkach, o halali, o kalifáte, o nezmieriteľnom rozhodnutí likvidovať všetko, čo nie je mohamedánske... O borení chrámov, o ničení starobylých pamiatkových artefaktoch (ktoré vytrvali stáročia, kým...).
Dnes ľudia spolu komunikujú skrz mobily, internet, skajpovanie, turistiku, zoči voči – je to o čosi vyššia kvalita aj kvantita, než tomu bolo pred 50, 100, X rokmi...
Bude sa mi niekto čudovať, ak sa považujem za realistu? Áno, ochotného pridať sa k pomoci všetkým núdznym v zmysle Ženevských dohovorov ochrany pravých utečencov – ALE aj k tým našim núdznym (nemaľujem si skutočnosť na ružovo a vidím aj zažívam mnohé nedostatky pomoci našim biednym, zabúdaným, chudobným, hendikepovaným)...
Mojou „ťažkou“ chybou či nedostatkom je ALERGIA na falošné či predstierané hlasy (výkriky), búchanie sa do pŕs, aký je kto BOREC, kto je väčší »humanista« - na vykrikovanie hesiel vo virtuálnej verejnosti (internet, médiá) – a ono známe „Kto nie je s nami, je proti nám!“ – a to odsudzovanie, posudzovanie, výčitky, ataky – hulákanie do xenofóbnych sebcov a tak podobne... A tie nádherné na ružovo maľované vízie o tom, že čosi je len tak zadarmo (miesto onoho kruto-reálneho „nič nie je zadarmo“)...
Prečo niekto ignoruje, že si veľmi dobre pamätám, ako sme ešte v šesťdesiatych rokoch prijali neznámy počet Vietnamcov (mnohí sa tu liečili, podaktorí v kasárňach sa učili bojovať proti imperialistom), ktorí sa zžili s domorodcami, ale aj Kubánci, neskôr sa pridali Afričania, emigranti z bývalého ZSSR a dodajme, že aj Česi, Poliaci, Nemci, Kurdi atď – v pohode sa zapojili do spoločnosti, bez nejakých vypuklých drobností – mohli by byť príkladom našej budúcnosti...
To, čo sa mnohé týždne a mesiace deje, som komentoval v ostatných článkoch dostatočne, nemienim sa opakovať.
Ako celosvetový problém považujem jediný ideologický súbor, ktorý odmieta podstatu tých ľudských práv, ktoré sú známe z »Deklarácie OSN o ľudských právach« - - - všetky XY ZQW väčších či menších náboženstiev a súborov vier sa navzájom nechcú zničiť alebo likvidovať, až na jednu jedinú – pre toto som VRAJ xenofób, že o tomto viem a nemaľujem si skutočnosť na ružovo (tváriť sa, že to tak nie je, hoci to tak je)? Prečo sa OSN nedopracovalo k tomuto uznaniu krutej pravdy? Prečo je skôr tendencia trestať za poznanie skutkovej podstaty? Je víziou byť trestaný za čosi, čo je mimo nás?
Viem si dokonale predstaviť, že by sa našla dostatočne veľká skupina ľudí, ktorí by verili v trojhlavého draka, alebo v zeleného jednorožca, alebo čokoľvek raritné – a nič by to nezmenilo na chode nášho sveta – a nezabúdajme na ateistov, ktorí majú nárok na život ako ktorýkoľvek iný jedinec sveta... Som za právo človeka veriť si hoci aj vo vílu Amálku.
Ak už hrozí niečo iracionálne a neuveriteľné, tak to je skôr hrozba, že my, čo sme prežili jednu totalitu – sa nakoniec azda aj dožijeme novodobej exkomunikácie, kliatby, odsúdenia!
Len nech mi nikto netvrdí, že je to kóšer, OK, v pohode.
Zostáva mi iba nádej, že ten „strašiak“ je rovnako slamený ako ten z »Alici v ríši divov«...
