Matka zomrela 7. februára 1993, v nedeľu nad ránom. Pôvodne som zamýšľal, že k hlavnej časti príspevku pripojím jej fotografiu, kde sme aj spolu s bratom - z čias letnej dovolenky (my sme boli vtedy len školáci na základke), všetci sa usmievame od ucha k uchu, všade naokolo je nádherná príroda, dokonca aj na fotografii je akoby zhmotnený vtáčí spev, bzukot najrôznejšieho hmyzu a z celkového záberu priam srší šťastie, pohoda, ľahkosť...
Áno, vždy, keď sa stane nejaká katastrofa, nehoda... si snažím rozpomenúť na tie najvydarenejšie zážitky a všetky súvislosti ... zaslúžia si to.
Sesternica Milena, ktorá zomrela 13. apríla 1994... bude v mojej galaxii neurónov robiť opičky na verande, vidím ju, ako sedí na lehátkovej opalovni (tak tomu hovorila), ako perfektne a vo všakovakých oblastiach dokázala diskutovať, gestikulovať, ...na strednej škole hrala divadlo, možno to mala v krvi, alebo iba jej bohatá duša nazhromaždila skúsenosti za troch ("N" ?) ľudí...
Kňaz István Szekeres zomrel 9. marca 1994 a jeho neopakovateľne precítené slúženie svätej omše... jeho: "Skrze Krista, s Kristom a v Kristovi, máš Ty, Bože Otče všemohúci, v jednote s Duchom svätým, všetku úctu a slávu..." mi vždy vyvstane z pamäte, keď chcem v modlitbe čo najvrúcnejšie prosiť Boha o čokoľvek...
Tých bytostí, tých ľudí... je samozrejme viac. Iba som si spomenul na nich a zároveň - plne v duchu PIETY a smutného času po výbuchu muničného skladu v Novákoch... som chcel pripomenúť všetkým tým, ktorým chýbajú milovaní a blízki ľudia "NEZABÚDAJTE NA NICH, okrem smútku - rozpamätávajte sa aj na všetko to, čo bolo počas ich života: krásne, vzácne, neopakovateľné, originálne a aj dnes je to a bude to, kým sa s nimi nestretnete..."
Myslím, že viac netreba dodávať.
