Veľmi rád sledujem, ak sa dá, historický kalendár. Okrem okamihu samotnej spomienky na tohoktorého významného jedinca, alebo dôležitú udalosť, sa človek môže konfrontovať s relativitou časopriestoru, nanovo sa pozrie na už známe veci..
18. novembra 1626 vysvätili v Ríme Chrám sv. Petra, ktorý je najväčším a najvýznamnejším kresťanským kostolom. Jeho budovanie nariadil ešte pápež Július II. - v roku 1506 – a pri jeho stavbe sa vystriedali bezmenní robotníci, remeselníci, ale zaskveli sa aj architekt Donato Bramante a nádhernú kupolu má „na svedomí“ slávny Michelangelo Buonarotti. Do dejín ľudstva a civilizovaného sveta sa dávno už nezmazateľne zapísal svojou úchvatnosťou, originalitou, honosnosťou... Stálo to veľa umu, dôvtipu a driny, kým sa táto stavba mohla napokon posvätiť. Jediná zvláštnosť, ktorá mi ako prvá príde na um, sa spája so sv. Františkom z Assissi – on prirovnával Cirkev ku Chrámu sv. Petra, ktorý sa v jeho sne rúcal a on ho vlastnými ramenami podopieral.
18. novembra 1307 podľa legendy bájny rytier Wilhelm Tell zostrelil jablko z hlavy svojho syna.
K tomu mám len jednu zvedavosť: vie niekto, ako bolo jeho synovi? Skúste si to myšlienkovo predstaviť: stojíte zopár metrov neďaleko svojho otca a on sa chystá strieľať. Obdivuhodná dôvera!
18. novembra 1901 sa narodil George Gallup – vyznamenal sa ako štatistik - vďaka nemu máme dlho zaužívaný a občas ohováraný – prieskum verejnej mienky. Pán Gallup netušil, že počiatkom 21. storočia bude viac záležať na objednávateľovi podobných prieskumov, než na samotných respondentoch. Aj včera večer sa minister Kukan vyjadril, že oni tých 6,3 percenta neberú smrteľne vážne, aj predtým sa ukázalo, že sa prieskumy mýlia...
Na záver som si tiež humorne pripomenul, že dnes oslavujem 526 mesiacov od môjho narodenia, čo samozrejme iba letmo dodávam, že nikto na to nie je zvedavý.
Ak zalovím v pamäti, spomínam si na deň, kedy som ako 4-5 ročný sprevádzal babku, keď šla po novú plynovú bombu (boli časy, keď sa nerozvádzal plyn tak, ako dnes): bol nádherný slnečný deň, obloha bez akéhokoľvek mráčika a v mojej detskej predstavivosti vládla taká pohoda, že som jeden okamih pomyslel na to, že „takto nejako nádherne vyzerá nebo“ a nikto mi to v tom momente nemohol vyhovoriť. S odstupom času sa mi na to nadväzuje iný výrok: „Človek si buduje nebo alebo peklo už tu na Zemi.“
Apropó: dnes ráno na hlavnej pošte v Nitre. Keďže sa rozdávali sociálne dávky, tak - na prvom poschodí pri okienku číslo 10 nezvládala administratívna pracovníčka nápor „podozrivých“ (pre ňu podozrivých) indivíduí a hysterickým rozhorčovaním sa a slovným nadávaním „zmierňovala“ onen tlak... pomyslel som si len jedno: „Drahá moja, ďakuj denne päťkrát Bohu, že nie si za okienkom ty, lebo ktovie, čo by si lepšie znášala? Kričať na iných, alebo aby kričali na teba?“ Ja ti odpúšťam, ale v rámci usudzovania nechápem... príjemný deň ti želám a pevné nervy v ďalšej práci s klientami hlavnej pošty v Nitre 1...!
