Na lavičke oproti, odhadom dva-tri metre odo mňa, sedela matka malého chlapca (vekom druháka či tretiaka na základnej škole), pri nohách jej „trónili“ plné tašky…
Matka malého chlapca čítala noviny a bola tak zaujatá čítaním, že si veru nemohla všimnúť, že zo zadu sa blíži jej syn. Tesne za jej chrbtom skríkol, a to s jednoznačným úmyslom naplašiť matku.
Matka malého chlapca sa síce na okamih mikla, no šikovne chytila syna za ruky a veľmi hlasno sa na neho osopila:
„Koľkokrát ti mám hovoriť, že dvakrát opakovaný vtip už nie je vtip?!“ zahnala sa na neho a až v bezprostrednej blízkosti zastavila.
A vtedy prišiel ten diamant živého diania udalostí. Chlapec na plné ústa vykričal svoju výčitku: „Ale ako to? Fico môže a ja nie? ((chvíľa, keď sa zdalo, že sa presunie do amoku a bude kopať, skákať, kričať)) Aj ten furt opakuje dokola o sankciách a ja som ťa naplašil len dva razy!“
„Netrep a nezlosti ma! Aký Fico?! Nabudúce povedz radšej premiér alebo predseda vlády… Nepásol si voly s Ficom, tak sa kroť a prestaň mi tu ziapať!“
„No dobre, keď premiér vlády… Vy dospeláci vždy iba zavádzate! A vari nemáš Fica radšej ako mňaaa…“
