Keď sa z muža stane OTEC

Písmo: A- | A+

Chlapi, povedzme si to úprimne a bez zábran, my sme nikdy neboli, nie sme a nikdy ani nebudeme pripravení mať deti. Deti si vymysleli ženy a my sa popri tom len zvezieme.

Avšak, keď sa to nakoniec stane, je to niečo úžasné, hrdinské, krásne...i nečakané.

Bol som pri pôrode, keď sa nám narodil syn. Moja úžasná manželka bola hviezda, o ktorej komfort sa staral celý zástup odborných pracovníkov. Samozrejme nechýbal ani ten na slovo vzatý moderátor, fantastický lekár pôrodník.

Na začiatku všetkého sú teoretické prípravy. Taška do nemocnice, taška pre bábätko taška pre hygienické potreby, taška s potravinami, taška so sladkosťami, rezervná taška.

Kým vidíme ako si tie naše polovičky užívajú ultrazvuk a identifikačné prvky, či to bude chlapec alebo dievčatko, tak sme na tom v pohode. Psychicky sa pripravujeme, ako vyštartujeme uprostred noci, keď to bude potrebné, aby sme tú našu časť pôrodu zvládli lepšie ako ženy, že?

Áno, teóriu som ovládal aj ja, kým si manželka nerozmyslela a so synom sa dohodli, že je toho čakania dosť. Odtečie plodová voda, ...moje nervy, taká potopa, ani z práčky toľko nevyletí... a... Chytro, berme tašky a ideme. „Tašky? Ešte tam nemám všetko. Budeš ju musieť priniesť!“ A bác, naša niekoľko mesačná príprava prepravy mamičky sa rozpadne ako atóm. Ale sme pod tlakom a musíme byť pánmi situácie! No nie sme. Mamičky sú proste profesionálky. Tehotné ovládajú seba, nás, dopravu do nemocnice, prípravy na príjem, teda kartičku poistenca, platbu za vyšetrenie, nachystanú večeru, keď sa vrátime, „...a zajtra prídu smetiari, treba vyhodiť smeti...“, nakŕmiť psa, mačku, poslať svokre peniaze a ďalších sedemsto vecí, na ktoré my potrebujeme písaný zoznam.

Keď sa príjem vybaví, a mamička sa udomácni na izbe alebo priamo na sále, určitý stres z nás opadne...šak už je v nemocnici, nie? Veru nie, ten stres aj keď trocha v inej podobe pokračuje ďalej.

Na pôrodnej sále bola situácia harmonizujúca a neopísateľná. Chýbala tam už iba televízia, kamery, štáb, ktorý by pobehoval hore-dole s take-away coffee. A potom to príde...

Vo svetle nemocničných reflektorov sa to stalo. Na svet prišiel náš krásny syn. Vidieť miniatúru seba samého, bol taký magický moment, na ktorý sa nedá zabudnúť. Poriadne som si vydýchol, lebo mi moja drahá s jej dovolením konečne pustila ruku. Keď sa do prstov obnovilo prúdenie krvi, bolo to zase OK. No, nie je to sranda, keď sa vám ruka dostane do zveráka, z ktorého niet úniku. Našťastie skvelý personál ukázal absolútnu toleranciu k prvopečeným rodičom. S pochopením pre nás pripravovali príchod malého človiečika na svet. Keby situácie mali svoje farby, tak teraz by bola ružová, svetlozelená a slniečkovo žltá. 

Gól celého nakoniec bol, keď moderátor zahlásil: „Je to dievčatko!“ Samozrejme, keďže my chlapi tiež vieme držať spolu, naše pohľady sa stretli a hneď to bolo nad slnko jasné, že je to dobrá sranda. Hlavná sestra, sestričky, sesternice, a tie ostatné ženy sa len s otáznikom v očiach pozerali po nás, či je všetko v poriadku.

Našťastie sme sa zasmiali a každému bolo všetko jasné. Úsmev mi zamrzol, keď mi lekár strčil do ruky nožnice a oznámil, že: „Otecko, odstrihnite pupočnú šnúru.“ Ten prvý moment som myslel, že je to vtip, ale keď som si v rukách uvedomil nožnice, ovalil ma studený pot. Duša mi vystúpila z tela a dobre sa na mne zasmiala. No ale bolo treba konať. Pristúpil som k tomu a zaujal správnu polohu. Ale nastala dilema. Kde to treba strihať? Vyššie? Nižšie? Bude to bolieť? Nebude? A v tom si človek uvedomí, že pod tou šnúrou spájajúcou moje malé ja a matkou syna je všetko možné, čo z tela môže žena vytlačiť. Jatky v priamom prenose, úplne vážne. Ale! Teraz nie je priestor na zamyslenie sa nad nesmrteľnosťou chrústa. To je banalita. Našťastie, my čerstvo pečení otcovia ešte nemáme tie správne krajčírske spôsoby, a zrejme aj preto mi kamarát, kolega z brandže, starý priateľ z detstva, úradujúci lekár ukázal to správne miesto.

Odľahlo mi. Sestry a sestričky a sesternice si potom vzali dieťatko do opatery. Nastalo meranie, váženie, kontrola veľkosti topánok a bolo vymaľované. Malý veľký človiečik bol v náručí mamičky. Ešte posledné úpravy mamičky a bolo po všetkom.

Vo mne sa dvíhali mexické vlny jedna za druhou. Pri pohľade na to malé kozliatko si chlap hrdo povie: "Toto je moje dieťa, Môj syn!" Pýcha, hrdosť, radosť, slabosť...všetko naraz. Samozrejme nechýbali ani fotografie synčeka, mamičky so synčekom, personál so synčekom, lekár so synčekom, zase synček, zase mamičky so synčekom a nakoniec rodinná aj s ockom.

Až keď sme na sále ostali sami sme si mohli oddýchnuť. Je po všetkom a našťastie všetko dobre dopadlo. Napadlo ma v tej chvíli, že to mám osláviť panákom? ...veru nie. Eufória pretrvávala nasledujúcich niekoľko hodín.

Aj preto obdivujem mamičky, čo dokážu a v čom sú nedosiahnuteľné. Ďakujem svojej manželke, priateľke a milenke v jednej osobe, že mi darovala moje druhé ja.

Skryť Zatvoriť reklamu