Mnohí ma poznáte, ale predsa na úvod najstručnejší životopis: 51 rokov lekárskej praxe, z toho 45 rokov vo vedúcich funkciách, 21 rokov ako anestéziológ, 27 rokov plný úväzok na záchranke plus 18 rokov nepravidelne. Učiteľ na univerzitách 44 rokov, 24 rokov vo vedúcich funkciách v odborných lekárskych spoločnostiach, dostal som najvyššie vyznamenania za urgentnú medicínu, darovanie krvi, prácu v lekárskej spoločnosti a Rad Ľ. Štúra I. triedy. Vyhral som celosvetovú súťaž záchranných služieb.
Na afére „tender na poskytovateľov záchrannej služby“ nie je zaujímavé len to, kto licencie dostal, ale aj kto nedostal. Čo sa stalo, že dvaja poskytovatelia s 21 ročnou skúsenosťou v záchrannej zdravotnej službe, bez škandálov, nedostatkov, ktorí skoro ako jediní v systéme vzdelávali pregraduálne aj postgraduálne záchranárov a lekárov, záchranky porovnateľná s najlepšími záchrankami na svete v medzinárodnom kontexte naraz s lekármi a záchranármi učiacimi na 3 univerzitách na Slovensku nie je hodná ani jednej licencie? Našich zamestnancov, ktorých sme na vlastné náklady 20 rokov vzdelávali a dostávali na prestížnu úroveň si prisvoja firmy ktoré v oblasti záchraniek doteraz nespravili nič a teraz zlíznu smotanu. Je to fér? Takáto nespravodlivosť sa vráti ako bumerang a dúfam, že sa toho dožijem.
Prečo sa vyjadrujú dehonestujúco odborári, polopravdami/klamstvami politici. Rovnako sa týka koaličných aj opozičných. Lekári blúznia o ekonomike, politici o odbornej úrovni. Ako počas kovidu všetci všetko vedeli a pár odborníkov bolo prehlušených hulákaním primitívneho davu. A zatiaľ bokom od hlučného davu zomrelo štyrikrát viac chorých ako v civilizovaných krajinách.
Netvrdím, že mám vo všetkom pravdu, ale tu je môj názor. Úroveň záchrannej služby má niekoľko zložiek, opíšem úroveň odbornú, organizačnú a menežerskú. Záchranná služba na Slovensku je medzi top 5 na svete. Od roku 1999 sa zúčastňujem záchranárskych súťaží, 20 rokov ako hlavný rozhodca medzinárodnej súťaže. Presne poznám úroveň záchranárov v Európe, USA, Kanade, Japonsku a Turecku. Objektívne sme konkurencieschopní s najlepšími, pravidelne bývame na pódiu podľa hodnotenia rozhodcov z celého sveta. Naši záchranári majú vzdelanie top 5 na svete, k dispozícii prístroje a lieky top 3 na svete. Blogovať názory, že treba zlepšiť záchranku na úroveň Česka je demagógia, odborne sme porovnateľní. Organizačne sa od nového roka posunieme na európsku úroveň. Pred 30 rokmi mohol operátor operačného strediska poslať na adresu volajúceho príslušného obvodného lekára, výjazdovú pohotovosť, záchranárov, lekára, vrtuľník alebo prevozovú sanitku (6 možností). Po revolúcii ostalo pre tiesňovú linku len vrtuľník, záchranári alebo lekár (3). Po terajšej reforme pribudnú znova prevozy kedy netreba zdravotnú starostlivosť, len transport na vyšetrenie. Pribudne stretávací systém s lekárom, ktorý nebude musieť všetko doprevádzať do nemocnice, uvoľní sa skôr a počet lekárom ošetrených pacientov sa môže aj viac ako zdvojnásobiť. Budú rôzne druhy záchranárskych posádok podľa stavu a potrieb pacienta a tiež bude regulovaná asistencia pri hromadných podujatiach (7), naviac linka na rady a osvetu bez blokovania tiesňovej linky a potreby výjazdu záchrannej služby, pretože v posledných pár rokoch sa zvýšili počty výjazdov k chronickým stavom dvojnásobne a tým sa blokovali záchranári pre stavy ohrozenia života. Plynule sme prešli k menežmentu záchrannej zdravotnej služby. Záchranka na adresách s teplotami, bolesťami chrbta, brucha a vozením na výmenu močového katétra neriešila stavy so zlyhávaním orgánov, len nahrádzala nefunkčnú prvú líniu, všeobecných lekárov a špecialistov. Takmer tretina výjazdov sú telesné prejavy porúch psychiky, ako neurózy, fóbie, úzkostné stavy. O život ide tým, ktorí s ohrozujúcim ochorením čakajú až sa uvoľním od babičky, ktorá je smutná, lebo jej pred mesiacom zomrel manžel. Je mi jej ľúto, ale záchranka má zachraňovať, nie utešovať.
Nemiestne veľa „politodborníkov“ volá po zoštátnení záchrannej služby. Môže byť, ale čo štát riadi lepšie ako súkromník? Možno atómovú elektráreň, tam chýba porovnanie 😊. V Európe sú záchranky štátne, súkromné, založené neziskovými organizáciami, hasičmi, Červeným krížom, Johanitármi, Samaritánmi, mestami, samosprávou, dokonca aj automotoklubom. Väčšinou je to v rôznych krajinách mix a nie sú ani dve krajiny, kde by to bolo rovnaké. Napriek tomu všade záchranka funguje na celoštátnych (ako u nás), spolkových, regionálnych pravidlách, pretože vždy a všade má štát záujem, aby o jeho ľudí bolo dobre postarané. Na Slovensku príliš často a okato porušujeme ústavný princíp o rovnocennosti foriem vlastníctva. Štátne je dobré, súkromné je fuj. Ale pozrime sa na nemocnice neštátne a štátne. Štát za 36 rokov postavil len jednu policajnú nemocnicu, štátne produkujú dlžoby, štátna poisťovňa každý rok stráca poistencov, záchranky sú financované rovnako ale len štátne robia občas dlžoby a jedna už bola na okraji bankrotu. Záchranky fungujú bez ohľadu na pôvod podľa rovnakých legislatívnych, finančných, personálnych, materiálových noriem. Viac ako pol milióna pacientov ročne netuší, či boli ošetrení nemocničnou, štátnou alebo súkromnou záchrankou. Viem si predstaviť, že by záchranky boli súčasťou nemocničných oddelení urgentnej medicíny a personál by sa striedal vo výjazdoch a pri práci v nemocnici. Nie je proti ničomu, ak by záchranky boli jednotne organizované podobne ako hasiči a horská služba v rámci ministerstva vnútra. Ale odborne by sa nič nezmenilo. Zoštátnenie by určite nijakým spôsobom nezvýšilo odbornú úroveň. Viac mi vadia malé záchranky s 1-5 posádkami. V prípade nehody, nakazenia sa infekčnou chorobou končia v službe a nemá ich kto nahradiť, lebo jedna posádka je v službe, jedna po službe a jedna pred službou. Keď už je limit na najviac 25% na jedného poskytovateľa, mal by byť aj minimálny limit napr. 5%. Nemocničné záchranky používajú peniaze pre posádky podľa finančného výmeru Ministerstva financií na rekonštrukciu WC na nemocničnom oddelení, nie na zvyšovanie kvality, vzdelávanie, nadštandardné prístrojové vybavenie Ambulancií a personálu záchrannej služby. Rovnako je riziko, že nemocničné záchranky si budú voziť do svojej nemocnice aj pacientov, ktorí hospitalizáciu až tak nepotrebujú a zvýši to tržby od zdravotných poisťovní, pretože dokázateľne máme o tretinu postelí v nemocniciach viac ako treba. VÚC chcú záchranky ako v Čechách. Teraz plačú, že in štát pridáva kompetencie ale nie peniaze na ich výkon. Pridá im štát záchranky aj s peniazmi. Po skúsenostiach sotva.
Pozývať českých odborníkov do výberovej komisie nezvýši transparentnosť, lebo sa navzájom poznáme a stretávame niekoľkokrát ročne. Pripomínam, že Agel, Penta sú významní aj u susedov. Robiť výberové konanie podľa najlacnejšej ponuky je cesta do pekla. Zníženie miezd presunie záchranárov do inej firmy, lebo ich je málo a kto vie cestovať do služby 20 km, čo je bežné, nájde si najmenej dve firmy v okolí. Zníženie financovania povedie k používaniu Ambulancií – sanitiek až do havarijného stavu, používanie prístrojov do rizika akútneho zlyhania pri zachraňovaní života. Kto chce riskovať, že pri prevoze do kardiocentra s infarktom, kde rátame každú minútu zlyhá nie pacient, ale motor, brzdy, monitor, defibrilátor, lebo šetrením budú za hranicou spoľahlivej životnosti? Cena je dôležitá pre niektorých kupujúcich v Lidli, múdry človek nekúpi najlacnejší vysávač. Kto kupuje skutočne cenné veci neberie najlacnejšiu ponuku. Odvolanie ministra aj za evidentné pochybenie nezvýši transparentnosť ďalšieho tendra. Nech ostane, napraví čo sa dá a potom nech politici diskutujú o jeho odvolaní.
Záverom: ohodnoťme odbornú úroveň doterajších poskytovateľov za 20 rokov, údaje na to sú, čo funguje netreba meniť, noví a neznámi nech začínajú s nižším počtom a uvidíme ako sa osvedčia.
Kto má záujem o odlišnosti a similarity prednemocničnej neodkladnej zdravotnej starostlivosti, nech si pozrie publikáciu Data book: Emergency Medical Services System in the EU, Report of an Assessment project coordinated by WHO (2008, www.euro.who.int, WHOLIS No E 92039, 200 s.)
