Ja sám vstávam dosť skoro. Neviem prečo, ale asi som nikdy nespal dlhšie ako do desiatej. Som ranné vtáča, čo som vždy neznášal, nudil som sa. Postupne som sa naučil si to užívať: popreťahujem sa a započúvam sa do ticha. Úžasného ticha prázdneho domu. Zapnem počítač, na ňom nejakú hudbu a ležím na posteli a premýšlam. Všetko je pre mňa tak strašne nezmyselné, celá moja existencia nemá zmysel. Proste žijem a pozorujem. Ľudí, veci.... myšlienky sa hmýria hlavou. A tam niekde pod povrchom, pod celým tým oceánom reality hraje tiché blues.
Blues o skrachovanom spisovateľovi, hudobníkovi...a o miliónoch ďaľších úplne rovnakých. Viete najhoršie je, keď máte chuť zo seba vypľuvnúť všetky vaše myšlienky a nie a nie prísť na ten nápad. Niečo čo by ich spájalo, ústrednú tému. Lenže na ňu sa prísť nedá, pretože tie myšlienky sú len črepinami. Črepinami kedysi dlhých litánií, ktoré mali hlavu a pätu a prichádzali postupne. Chápete? Prišla jedna a tá staršia bola odvrhnutá ako zlá, tá novšia ju nahradila. Lenže istý okamih, človek ani nevie ktorý, sa všetky z nich, aj tie ktoré už boli dávno niekde na spodkoch archívov roztrieštili----začali platiť všetky, no pritom zároveň žiadna, pretože neboli úplné. No a tieto črepiny sa človek potom snaží dať dokopy, niečo napísať, ale nedá sa to a ponára sa do priepasti, pretože si uvedomuje, že skutočný spisovateľ by to dokázať mal. Mal by vymyslieť príbeh--napríklad o skrachovanom spisovatelovi, ktorý má rád vstávanie po prepitej noci a v tom príbehu by všetky svoje myšlienky pekne logicky uviedol.
Lenže načo? Načo keď je všetko tak strašne nezmyselné. Ľudia sa ponáhľajú a tik, tak odtikáva čas, ktorý aj tak nič nezmení. Človek sa neustále pretvaruje, snaží sa zapôsobiť, nájsť lásku. Ale skutočnosť je, že aj tak zostáva vo väčšine prípadov stále sám. A píše hlúpe články, ktoré keď si ráno prečíta príjdu mu trápne a amatérsky napísané a také aj naozaj sú.
A my chodíme po uliciach, potácame sa, padáme zo schodov a potom po nich zase vystúpavame. Tí čo to tak neurobia, končia pod vlakmi, alebo s dierou v hlave. Potom sú ešte tí, čo sa rozhodli zostať stáť na jednom schode, ktorý sa im páčil najviac. Beznádejní snílkovia, čakajúci na lepší svet. Lenže ten nikdy nebude, pretože na to aby mohol byť lepším, by musel chcieť byť lepším.
A o pár rokov sa ich ilúzia rozbije a zostanú z nej iba črepiny. A pôjdu na pivo do krčmy, kde môžu donekonečna rozoberať čo ich trápi a hrať sa pritom na skrachovaných umelcov, ktorým to proste nevyšlo.
Bože, človek má strašnú chuť proste vypadnúť. Nechať všetko to svinstvo a problémy za sebou a objavovať svet a jeho krásy. Svet je úžasný a pomáha zabudnúť. Lenže potom sa človek nakoniec usadí a všetko sa vráti. Nedá sa utiecť, ale to neznamená, že je útek zlá vec. Aspoň pre mňa nie, ale samozrejme sa môžem mýliť.
Takže tak no...
