Slnko svieti. Páni, prvý raz po týždnoch. Vyjdem si pred panelák a zhlboka sa nadýchnem. Kýchnutie. Asi ten nádych nebol až tak dobrý nápad. Pritisnem si na hlavu klobúk, do sluchátiek si pustím nejaký starý rock´n´roll a vydám sa na cestu. Myseľ mi zablúdi k predošlému dňu. Nakoniec to až taká katastrofa nebola. Bol som na obede, čitateľa to asi neprekvapí, zrejme aj on zvykne obedovať. Tento obed bol ale s otcom mojej milovanej. Verte mi, nie som práve typ, ktorý by sa pozdával otcom mladých dievčat, som na to tak trochu, otrhaný. Prišiel som na obed a hneď ako si moja lepšia polovička odskočila na toaletu sa na mňa jej otecko zadíval prenikavým pohľadom. Nič iné mi nezostalo a tak som mu ho opätoval. Keď sme sa tak už nejakú tú chvíľu na seba dívali, prišlo to asi staršiemu pánovi trochu divné a tak sa vzpriamil a vznesene predniesol ,, Vieš chlapče, nič proti tebe, ale nemám ťa rád.". Tak som mu na to odpovedal, že ani ja jeho. Bolo zábavné sledovať jeho zabijácke pohľady po zbytok večera.
Dnes ale svitol nový deň, slnečné ľúče sa konečne predrali z popod hustých mračien a začali nám dodávať plné dávky UV žiarenia a vytvárať tak podmienky na tvorbu rakoviny. Kráčam po strede ulice a nestačím sa diviť. Nikde ani živáčka. Prázdne zastávky, na cestách žiadne autá, dokonca ani nikto nevyberá kontajnery. Začínam mať pocit, že sa zrejme musí diať niečo dôležité. Inštinktívne sa pozriem na hodinky a presvedčím sa, či som namiesto ráno nevstal poobede a akurát nebežali nové časti nejakej telenovely. Z údivom zistím, že je naozaj ráno.
Ako pomaly dochádzam na námestie, začína mi tiež dochádzať čo sa deje. Celé mesto sa tu zhŕklo. Nad hlavami ľudí lietajú dva obrovské vrtulníky. Jeden modrý, druhý červený. Namiesto hlavíc po sebe strieľajú nejakými letáčikmi a kričia po sebe niečo cez megafón. Okolo nich lieta ešte niekoľko menších vrtulníkov rôznych farieb, ktoré sa tiež snažia pripájať k bitke, ale veľké vrtulníky si ich veľmi nevšímajú.
Vrtulníky ale, samozrejme, nie sú dôvodom prečo sa tu celé mesto zbehlo. V stánkoch zasypaných pod tonami letáčikov sa totiž dáva pivo zadarmo. Dokonca sa tu hrajú súťaže, ten kto prinesie do stánku letáčikov najviac, dostane fľašu borovičky.
Keďze sa momentálne nikam neponáhľam sadnem si na blízku lavičku a pozorujem to divadlo. Vrchol predstavenia sa ale ešte len blíži. Veľké vrtulníky zrazu začnú pristávať v strede námestia. Keď pristanú, otvoria dvere do veľkého nákladného priestoru. Zacítim jemné vibrácie. Všetci ľudia zrazu začnú nastupovať. Ťahaní akoby nejakými neviditeľným lankom. Nastupujú všetci. Starí dedovia s červenými nosmi, elegantné babičky, ukrývajúce si v kabelkách malé ploskačky z whisky, podnikatelia, tretí sektor. Okolo mňa zrazu prejde dokonca skupina punkáčov, ktorí sú ťahaní tiež. Ich pochod ale vyzerá trochu zvláštne. Idú totiž pospiatku. Predvádzajú nejakú desivú formu moon walku.
U všetkých zavládne obrovský pocit eufórie a začnú behať rovno do vrtulníkov. Vo vnútri sa všetci smejú a zabávajú.
Na nebi sa začínajú opäť objavovať mraky. Za chvíľu začne pršať- opäť.
