Veľké oranžové slnko, nekonečne spaľujúce vyprahutú zem pod ním, sa pomaly presúva po oblohe. Nikde navôkol nevidno žiadnu zeleň. Svet je šedivý, popraskaný a zlomený. Stredom niečoho, čo kedysi zrejme bývalo lesom sa tiahne vyšlapaná cestička. Kráča po nej osoba. Je to postarší muž, vychudnutý, zhrbený. Mastné vlasy sa mu lepia na tvár. Zmätene sa obzerá okolo seba. Zavanie jemný vánok a on sa jemne zachveje, akoby sa bál, že ho zrazí na zem.
Kráčam nesmelo okolo neho. V okamihu keď ho predbieham, mi pohľad padne na jeho tvár. Muž nemá oči. Znepokojene zrýchlim krok. Zvuky zrazu utíchnu, počuť iba dopady mojich nôh na popraskanú zem. Opäť zrýchlim krok, teraz skoro bežím. Kde som?
Vyjdem na čistinku. V strede čistinky je veľký vyschnutý strom a pri ňom húpacie kreslo. Na ňom sedí starček. Keď ma uvidí začne veselo pokrikovať. Keď zbadá moje prekvapenie, začne sa bláznivo smiať. Zamierim teda k nemu.
,, Ako sa opýta sova havrana, koľko je hodín?" Spýta sa ma, keď už som dosť blízko.
,, Nerozumiem."
,, Nerozumieť niečomu je výhovorkou pre hlbší problém. Ak máš hlbší problém, mal by si vyhľadať odbornú pomoc. Neďaleko sa na slnku vyhrieva jašterica, možno pomôže." Zachichoce sa a úplne nepochopiteľne na mňa vyvalí oči, mám pocit, akoby mu mali čochvílu vypadnúť z jamôk.
,, O čo vám ide?"
,, Ide o to, aby o to vôbec neišlo, rozumieš ma." Na chvíľu zmĺkne a pozrie sa na vyprahnutú zem.
,, Už dlho nepršalo.." zamrmle si pre seba a začne sa na kresle zúrivo húpať. Zdá sa, že si ma už nevšíma.
,, Prepáčte, že vás vyrušujem vo vašom húpaní, ale môžte mi aspoň povedať kde to som?"
Strhne sa a pozrie na mňa, akoby ma práve teraz poprvýkrát uvidel.
,, Si tam kde je tvoja myseľ, ale to nie je správna otázka. Správna otázka je, vieš kde je tvoja myseľ?"
,, Nehrajte so mnou tieto hlúpe hry. Je to to sen?"
,, Sen začne byť snom, keď ho snom pomenuješ, v opačnom prípade sa jedná o realitu. Lenže aj realita sa ti môže zdať byť snom, čo je teda snom a čo nie?" Povie a usmeje sa na mňa tým svojím strhaným, šialeným úsmevom.
,, Toto nemá cenu, takto sa nikam nedostaneme."
,, Cena je otázna, trh je zložitý systém. To čo sa môže zdať bezcenné môže získať časom obrovskú cenu."
,, Aha...a kto vlastne ste?"
,, Ja som ja, kto si ty?"
,, Bože, toto je nekonečné."
,, Nie je boh nekonečnom?"
,, Neviem. Je?"
Starec sa znova rozosmeje. Zrazu na mňa pozrie zvláštnym pohľadom. Je iný, ako tie predošlé, šialenostvo sa z neho vytratilo a objavil sa záujem. Starec si všimne môj pohľad naňho a znova sa rozosmeje.
,, Chcel si vedieť kým som. Ja som časom. Niečím čo umelo vzniklo a taktiež umelo zanikne. Budem posledným pilierom stroja, ktorý sa nazýva ľudstvo. Budem posledným o čo tento stroj príjde. Tak, ako som bol prvým čo vynaliezlo a tým najhlavnejším čo ho usmerňovalo." starec sa bláznivo rozosmeje ,, A taktiež tým čo ho zničí."
,, Tomu neverím, ľudstvo nemôže zničiť niečo ako čas. Sme silní, a v buducnosti budeme ešte silnejší, nič nás nemôže zastaviť."
Starec sa usmeje a povie: ,, No, to ukáže len čas.. Teraz ma musíš ospravedlniť. Musím toho dnes ešte veľa urobiť a nemám vôbec žiaden čas."
Zdvihne sa zo stoličky a začne kráčať smerom k druhej strane čistinky. Chcem ho nasledovať, no niečo mi v tom bráni. Nezmohnem sa na nič, iba pozerať ako odchádza a čas plynie.
Žeravé slnko spaľuje túto zlomenú krajinu. Nikde nič nepočuť. Celá planéta akoby ulahla na večný spánok. Neviem kam dalej. Slnko so mňa vysáva všetku silu. Modlím sa..ja ateista sa modlím aby už prišla noc. Unavene uľahám na tvrdú prašnatú zem a apaticky nechávam svoje myšlienky plávať okolitý vesmírom. Keď si myslím že je koniec, stane sa niečo absurdné. Cítim ako na mňa zrazu dopadol tieň. Otvorím oči a neveriacky pozerám na to čo vidím nad sebou. Stojí tam dievča, možno tak dvadsať ročné. Má na sebe biele vychádzkové šaty, ktoré vyzerajú akoby boli z 18.-teho storočia. Nad hlavou si drží slnečník a usmieva sa na mňa.
Podá mi ruku a zdvíha ma zo zeme.
