Bolesť. Za ňou nasledovalo prudké biele svetlo. Strhol som sa a otvoril oči. Poobzeral som sa okolo. Bol som vo svojej spálni. Na ľavo odomňa sa nachádzal nočný stolík, na ktorom bol budík. Ukazoval 6:30. Za ním bolo maličké okienko, jediné v mojej spálni, ak sa teda tak dala nazvať. Bola to malá miestnosť, zaprataná kopami oblečenia a niekoľkými rozhádzanými knihami, zopár z nich bolo rozčítaných, no nikto sa zrejme o ne ďalej nezaujímal, keďže na nich bolo už možné postrehnúť tenkú vrstvu prachu. Posadil som sa. Zasiahla ma ďalšia vlna bolesti. Zacítil som ju v oblasti chrbtice. Starnem, pomyslel som si. Nemal som čas ďalej sa bolesťou zaoberať. Bol najvyšší čas obliecť sa a vyraziť do práce. Vstal som z postele a začal na seba naťahovať oblečenie. Dnes bude pekne, pomyslel som si pri krátkom pohľade z okna na ulicu, kde bolo vidieť ako jasne svieti ranajšie slnko. Podišiel som do kúpelne a začal si čistiť zuby. Ďalší kŕč. Tento krát bol silný, ledva som sa udržal na nohách. Zajtra by som mal ísť navštíviť doktora..Možno by som mal ísť už aj dnes, ale dnešok je pre moju firmu kľúčový. Mali sme uzavrieť obchod, ktorý nás mohol v budúcnosti vyniesť veľmi vysoko. Prešiel som cez kuchyňu do chodby. Cestou sa mi pohľad zastavil na chladničke. Zjedol by som niečo, ale nemal som už čas. V podstate som neraňajkoval už zopár rokov. Usmial som sa pri spomienke na mamu, ktorá mi hovorievala, že raňajky nesmiem vynechávať, že je to nezdravé. Najem sa po ceste, zastavím sa v nejakom fast foode. Obliekol som si sako a obul sa do nových kožených topánok. Už inštinktívne som sa pozrel do rohu stáli v nich topánky z ktorými som prežil väčšinu detstva. Kanady značky Dr. Martens, moje boty z čias, keď som hlúpo veril, že svet sa ešte zmení k lepšiemu a ja bojujem proti skazenej väčšinovej spoločnosti. V duchu som sa usmial, aj keď som sa snažil zmeniť svet, nepochopil som tú podstatnú vec. Svet nechce byť zmenený.
Sedím v aute. Dlhá kolóna áut sa tiahne predomnou, vyzerá nekonečná. V ruke držím hamburger a postupne z neho odhryzujem. Cítim ako vo mne stúpa nervozita. Už sa pomaly neviem sústrediť ani na riadenie. Konečne sa dostávam na koniec kolóny, kde zisťujem aj jej príčinu. Nehoda. Na ceste sú tri autá. Zdá sa, že nejaký vodič predbiehal druhého a neodhadol vzdialenosť medzi ním a autom idúcim z protismeru. Skončilo to katastrofou. Na ceste bolo vidieť veľa krvi. Z jedného zničeného auta práve vyťahovali jeho šoféra. Bola to mladá upravená žena. Zjavne bola už mŕtva. Ako ju vyťahovali zadíval som sa na ňu, upútali ma jej oči. Nevyzerali vystrašene. Zdalo sa, že smrť ju zastihla veľmi nečakane. Zamrazilo ma. Dokonca sa zdalo, akoby si ani smrť neuvedomila. V očiach bolo ešte teraz na diaľku cítiť obrovskú nervozitu. Akoby sa ešte aj po smrti ponáhlala na miesto kam mala namierené pôvodne. V podstate celá vyzerala strhane, bolo to vidieť aj cez poranenia, ktoré mala. Vyzerala akoby čoskoro mala doslova vybuchnúť, ak sa nedostane kam potrebuje. Znovu som zacítil bolesť. Bola silná. Ako ma od nej strhlo, mykol som volantom a takmer nechtiac zišiel z cesty. No, podarilo sa mi udržať na vozovke, ťažko som sa vydýchaval.
Zabočil som do poslednej zatáčky a uvidel pred sebou parkovisko mojej firmy. Zaparkoval som a vystúpil z auta. Vošiel som do budovy. Chvíľku mi trvalo kým som vyšiel na moje poschodie do mojej kancelárie. Keď som vošiel z úľavou som si sadol do kresla a pozrel na hodiny. Do porady som mal ešte asi pol hodinu. Stlačil som gombík na spustenie počítača a zadíval sa do obrazovky. Bola to sekunda. Sekunda, kým sa obrazovka rozsvietila. Na tmavom displayi som uvidel odraz mojej tváre. Najvýraznejšie boli oči. Bola to jedna z mála vecí na ktoré som bol na sebe hrdý. Keď som bol mladší, pri pohľade do mojich krásne svetlomodrých očí sa zamilovávala každá žena. Ale teraz boli iné aké som ich poznal. Divné, strhané. Striaslo ma. Oči čo som videl na mieste nehody nepatrili tej žene. Boli to moje oči. Oči plné nervozity a zvláštneho strachu. Presne také isté oči, aké mal aj môj otec. Oči, ktoré mu zostali až do smrti. Vždy som sa bál tých očí. Znamenali pre mňa, pre dieťa, ktoré verilo v naplnené životy a záhranu ľudstva, niečo čo tomuto presvedčeniu odporovalo. Znamenali pre mňa beznádej.
Postavil som sa a vzhliadol k dverám. V tom ma zasiahla ďalšia vlna bolesti. Tentokrát bola taká neznesiteľná, že som sa zvalil na zem a zostal ležať neschopný dožadovať sa čo i len pomoci. Schopný postaviť sa som bol schopný až po pár minútach. Vyšiel som z kancelárie a vyrazil k východu z budovy. Jednal som inštinktívne, nevedel som kam idem, ani prečo tam idem. Vedel som len o tom, že musím odísť z tejto budovy. Šiel som pomaly po ulici. Potĺkal som sa po celom meste. Deň sa pomalu chýlil ku koncu. Začínalo sa stmievať. Uvidel som pred sebou starý park, ktorý som poznal z detstva. Dnes už doň nikto cez deň nechodil. Stal sa útočiskom fetákov, bezdomovcov a podobných nie pre tú ,,lepšiu" spoločnosť prijatelných ľudí. Tak či tak, park mal čoskoro aj tak prestať existovať. Malo na ňom vyrásť nové obchodné centrum. Vstúpil som do parku a chviľu sa prechádzal. Hľadal som jazierko, u ktorého sme kedysi s kamarátmi radi sedávali a debatovali o všeličom možnom. Keď som uvidel jeho trblietajúcu sa hladinu zacítil som bolesť zasa. Ale tentokrát som nepadol na zem. Pokračoval som na ceste k jazierku. Bolesť sa stupnovala ako som sa blížil k vode. Nakoniec sa mi podarilo dostať sa pod veľký strom, ktorý bol pri jazierku a pomaly som si uňho sadol. Deň sa chýlil ku koncu. Slnko zapadalo. Posledné lúče sa odrážali od vody a aj tie sa pomaly začínali sťahovať. Upokojovalo ma to. Mal niekedy môj život zmysel? Zamyslel som sa. Možno mal, jeho začiatok. Vtedy som sa o niečo snažil, nepodarilo sa to, samozrejme, no nieje dôležitý čo i len pokus?
Nadránom, dňa 10.7.2015 bol nájdený v oblasti mestského parku mŕtvy človek. Nachádzal sa v oblasti rekreačného jazierka. Pravdepodobne to bol jeden zo skupiny feťákov, ktorí sa v parku zdržiavajú. Muž mal vraj na tvári zvláštny úsmev, takže nieje uňho vylúčené použitie omamných látok. Polícia prípad vyšetruje...
