Mať rád, ľúbiť, milovať...

Tri úrovne niečoho, o čom si myslíme, že je pre nás typické, ba dokonca charakteristické. Pre nás- ľudí. Pravdu povediac, zvyknem sa rozosmiať, keď pomyslím na dosť širokú skupinu „odborníkov cez lásku“. Každý ju zažil, každý ju videl, každý vie o nej všetko... Lebo politike a láske rozumieme všetci. Rozoberáme ju v teóriách, hovoríme o zaručených receptoch „ako na to“. Škatuľkujeme ju. Ako nakoniec všetko, čo sa nás týka. Snažíme sa do nej dostať systém. Rovnako ako sme ho dostali do nášho života a spoločnosti.
Snažíme sa všetkému okolo nás vtlačiť svoj obraz. Eliminovať to, čomu nerozumieme. To, čoho sa bojíme. To, čo nepoznáme. Zachádzame čoraz ďalej a zrazu kráčame po veľmi tenkom ľade. Snažíme sa totiž zmeniť niečo, čo by malo meniť nás. Vtláčame láske svoju pečať, presadzujeme svoj obraz o nej. Svoje pokrivené predstavy a systém. Ešte aj láska musí mať štruktúru. Relatívnosť a individualitu citov a lásky samotnej nechávame v úzadí. Každý z nás pozná nejaké príklady... Kupujeme si „lásku“, predávame ju, skrývame ju, vymieňame... Stáva sa nedostatkovým tovarom. A pritom je láska citom, ktorý rozdávaním rastie.
Žijeme v informatickej spoločnosti, v globálnej dedine bez hraníc. Zahlcujú nás informácie a my si musíme vyberať, ktoré z nich k sebe vôbec pustíme. Psychológ by to nazval „výberovým vystavovaním sa zdroju informácií“. Dlhé lovné spojenie s jednoduchým významom. Hľadáme informácie len tam, kde sme našli niečo vyhovujúce. Čokoľvek odlišné neberieme na vedomie. Preberáme cudzie obrazy o veciach a tie sa stávajú našimi. Prispôsobujeme sa spoločnosti, v ktorej sa pohybujeme. Prijímame jej masky a slová bez problémov menia svoje významy.
Každý vie, že „láska je obeta, zodpovednosť“. Že láska je to „najkrajšie“, to „najdôležitejšie“. Máme plné ústa týchto slov, ktorým sami nerozumieme. Len sa bojíme priznať, že je to tak. Láska bola obetou. Bola najkrajšou a najdôležitejšou. A už dávno nie je zodpovednosťou. Ticho ju zrádzame a nahrádzame jej sadrovým odliatkom. Je síce pozlátený, ale rozhodne nejde o solídny kov. Pomaly posúvame hranice lásky. Až z nej ostane len akési okyptené monštrum. No my sme sa naučili takéto nepodstatné detaily ignorovať.
Bez výčitiek pri prvom náznaku problémov vyprázdňujeme pozície a hľadáme nové, kde sa môžeme načas zakopať. Nové bojisko, z ktorého asi aj tak utečieme. No dovtedy je ešte časuuuu... Niektoré slová totiž stratili svoj význam a strácajú ho aj dnes. Jediné, čo tieto zmeny prežíva nezmenené je samotná Láska. Niekde v úzadí, v oázach strateného sveta, to s nami skúša stále znova. Lebo ona bude stále rovnaká, nech ju nazveme akokoľvek. Nech jej meno pošpiníme čímkoľvek. Dáva nám možnosť vrátiť jej tvár.
Viem, že to nebude ľahké. No báť sa môžeme iba jedného. Že na tú skutočnú lásku úplne zabudneme. A uspokojíme sa s jej sadrovou napodobeninou.

„Kto si myslí, že miluje málo, vie čo je láska.“ XY

PS: Na všetko v tomto svete existujú výnimky. Teda: česť výnimkám.