Vypľutá mentolka

Horizont a mraky zo Slnka vyrobili hamburger. Pol ôsmej. Obklopený ovocnými stromami sa snažím myslieť. Ešte že to nejde. Opustené štále, psí brechot, za oplotkom dobytok... Svet, pre ktorý sa oplatí žiť. Možno nie naplno. Možno len napoly. Iba tak trošku. Požičaná červená lady oddychuje obďaleč po sparnom dni. A ja mám v hlave kľud. Kľud vypľutej mentolky. Popravde- je to fajn. Kým to zas nepríde. Čo? Tiež by som rád vedel. Nateraz stačí zvuk ticha. Mám pocit, že takto by sa cítil Don Quijote, keby neexistovali veterné mlyny. Prázdno a maska. Sebavedomie, občas drzosť, humor... A ľudia vás berú. A vám sa to páči, lebo toto ste chceli. Mal by som byť šťastný. Pán Maslow by mal ešte navýšiť svoju pyramídu. Niečo totiž chýba. Možno vzťah k Bohu, možno poznanie lásky. A možno prach prosté lentilky. Kto vie? Normálny rozhodne nie som. Vtáci štebotajú a zlomené slnečnice už nemajú šancu. Tik v ľavom oku. A stratený syn sa vrátil z práce.