V Európe i v ostatnom svete sú krajiny s jednou zdravotnou poisťovňou ako aj krajiny s viacerými poisťovňami. To, či tam zdravotníctvo funguje lepšie alebo horšie však nesúvisí s počtom poisťovní. Ďaleko dôležitejšie sú iné veci: či sa meria a vymáha kvalita v nemocniciach, či sa monitorujú a skracujú čakacie listiny, či je jasne zadefinovaný rozsah starostlivosti, na ktorý má pacient nárok a podobne.
Vládny zámer vytvoriť monopolnú poisťovňu však žiadne z týchto spomínaných vecí nerieši.
Podľa medzinárodného indexu EHCI, ktorý hodnotí ústretovosť/orientáciu zdravotných systémov k pacientovi, dosahujú lepšie hodnotenie krajiny s pluralitným poistným systémom. V Európe je za najlepší zdravotný systém považovaný holandský. Je pluralitný, poisťovne sú akciové spoločnosti, môžu dosahovať zisk, môžu si konkurovať a pacienti sú s týmto systémom spokojní.
O zdravotných systémoch, ktoré majú len jedného platiteľa, platí, že sa tam zvykne dlhšie čakať na plánovanú zdravotnú starostlivosť. Čakacie doby vo Veľkej Británii sú legendárne - kto má peniaze, platí v hotovosti súkromným lekárom alebo má uzatvorenú komerčnú zdravotnú poistku. Inak čaká, a to i na banálne ambulantné vyšetrenie.
Samotnou zmenou systému z pluralitného na monopolný nezískame automaticky lepšiu, dostupnejšiu, kvalitnejšiu starostlivosť. Bude to mať pritom nemalé transakčné náklady. Napríklad na vyrovnanie s doterajšími majiteľmi (ktorí na tom zrejme neprerobia) alebo na zlučovanie informačných systémov. Pričom tieto peniaze by sa mohli použiť v prospech zdravotníctva, nie v prospech finančných skupín.
Vyplácať majiteľov súkromných poisťovní z peňazí občanov odmietam a nemyslím si, že spojenie zdravotných poisťovní akýmkoľvek spôsobom zlepší fungovanie zdravotníctva, skôr naopak.
(článok bol publikovaný v Zdravotníckych novinách a je uverejnený so súhlasom adminov)
