Bolo to na strednej. Bola prestávka a mali sme práve jednu z tých debát, v ktorej každý povie čo si myslí o tom druhom. Čo ho nahnevalo, potešilo, čo sa ho dotklo,... Moja spolusediaca Kačenka ma chytila okolo ramien a s obrovskou úprimnosťou v jej očiach povedala: "Drobček, ty si ma naučila smiať sa." Chcelo sa mi plakať. Bola som práve v tom divnom období, kedy som si hovorila: "Nikto ma nemá rád, všetko pokazím, nič som nedokázala." A niekto mi povie, že vďaka mne sa v jeho živote niečo zmenilo k lepšiemu? Moja vlastná hodnota pre mňa samú stúpla. Stala som sa niekým dôležitým. Aj keď v tej chvíli možno len pre toho jedného človiečika. To úplne stačilo. Dodnes si to vážim.
Vážim si aj Kačenku. Aj keď sa nestretávame, udržujeme aspoň telefonicky kontakt. Patrí k tým mojim naj. Je to asi jeden z naúprimnejších ľudí čo poznám. Pravý priateľ. Nebola tou, ktorá zakaždým prikývla zdvorilé áno. Ak som chcela počuť pravdu, stačilo sa opýtať práve jej. Povedala aj to čo sa človeku ťažko počúva a pripúšťa , aj keď vie, že je to tak. Avšak takáto pravda vás prinúti pozrieť sa na veci inak a zmeniť ich. Bola tou, ktorá nepotrebovala za každú cenu, aby bol každý jej priateľom. Chápala, že jej nie sú všetci sympatický a chápala, že ona nie je sympatická každému. K tým, ktorí neboli jej krvnou skupinou sa správala úctivo, bez opovrhovania. Len im nedala poznať, čo sa skrýva v jej srdiečku. Bola tou, ktorá pre mňa mala vždy dostatok času a pochopenia. Bola mojou priateľkou.
Dúfam, že ňou stále je.
