Potom to prišlo. Áno sú to ony. Konečne ich poznávam. Nie som jediný blázon. Úžasné zistenie. Je nás tirnásť (Pán Boh pri nás). Trinásť báb s tak trochu chorou mysľou, čo tajne dúfalo, že študovať dejepis spolu so slovenským jazykom bude hračka. Ako sa vraví: " Nádej umiera posledná". Už nadišiel jej čas.
Prvý zimný semester bol pred nami. Konečne sme spoznali aj ich. Všemohúcich a ako niektorí z nich sa občas tvária tak aj neomylných. Ale čo by sme boli bez nich. "Blúdne ovečky, masa, v ktorej sa každý prediera sám za seba bez vedomostí a s prázdnym indexom a zápisným listom."
Dni ubiehali ako voda. Nastal čas skúšok. Ach jaj! Deň čo deň ma trápili žalúdočné bolesti. Pred skúškou to zas boli obavy, že buď v tej hlave fakt nič nemám, alebo som len stratila prístupové heslo k uloženým informáciám. Našťastie to druhé. A našťastie heslo sa v pravý čas našlo. Takto to išlo dookola. Nakoniec sme to predsa len zvládli a v pôvodnej zostave sme začali opäť zbierať nové informácie. Nebolo ich málo, ale nezaobišlo sa to všetko bez veľkej srandy a zábavy.
Po smiechu ale býva plač. A nastal večer a ráno, deň druhý. Skúškové obdobie. Ach jaj! V mojom prípade bolo oproti tomu zimnému neopísateľne pokojné. Na pár výnimiek. S priebehom a výsledkom som však v celku spokojná. No čo je hlavné, už som takmer druháčka.
Dosť už ale škola, teraz si idem užívať prázdniny.
