Bola to vitálna babička. Usmievavá babička. Bola drobná ako tie ostatné, ale tá naša nenosila ako sa u nás vravieva chustky na hlave. Bez upravených vlasov ani na krok. A ako nádherne si vedela ponadávať na hviezdy toho najväčšieho kalibru. ( Jednoducho Mária, Chosé a podobní ) Pri každej návšteve mala prichystanú veselú príhodu a kopec dobrých rád do života. A vôbec nebola staromódna. Taká naša babička..
Asi pred rokom mala babka infarkt. Stratil sa jej z tváre úsmev. Už nerozprávala múdro, ale „z cesty“. V noci sa jej bolo treba báť. Robila divné veci. Nik sa už nedozvie čo sa v nej odohrávalo. Čo sa stalo. Ostanú len otázky bez odpovedí. Divné veci nemám rada. Jedna nám vzala našu babičku. Naša babička umrela. Tak aký zmysel má umieranie?
V deň tejto správy mi zaspalo v náručí dieťa. Neopísateľný pocit. Tomu dieťaťu stačilo počuť môj hlas. Hlas, ktorý mu s láskou spieval. Stačil ten hlas a pocit bezpečia. ( Nový poznatok v mojom živote,. Dokážem poskytnúť pocit bezpečia. ) V tej chvíli som dostala odpoveď na moju otázku. Zmyslom umierania je život. Nový život po narodení a ten po smrti. Každá smrť v sebe obsahuje život. Dva protikladné javy sa bez seba nezaobídu.
Možno to nie je ani novinkou, ale mne to pomohlo. Aj keď bolesť zo straty blízkej osoby ostala, už má zmysel. Zmysel s ktorým som sa cez vlastné pocity stotožnila.
Dodatok: Toto je môj prvý pokus v písaní. A možno neuspeje, ale kladiem si otázku, prečo práve smrť ma k tomu dohnala?
