New York Marathon

Ranne vstavanie o 5:00 rano uplne peklo. Smradlavy Ashley z Londyna co tiez dosiel na maraton buntosil uz od 4:30. Ashley je typ ludi co v poho zaznu uprostred noci svetlo na dobrych 20 minut a vobec ich netrapi (pravdepodobne ani nedojde) ze ostatni by uprednostnili tmu. Potom co konecne zhasol a hlasito nechal tresnut dvere o 4:50 som v supis nalade vstal aby si nasi sploubyvajuci nemysleli ze buntoseniu je koniec. Ashley isiel na bus kam bolo treba dojst skor, ja som isiel na Staten Island Ferry co odchadzala o 6:30. Kol 5:30 som sa vytrepal z hostela do silnej klendry lutujuc ze som predsa len na izbe nechal dlhe bezecke gate.

Cab ma vyhodil pred Staten Island, kde som si chvlku na terminali schrupol, nasadol do ferry, zas schrupol az kym sme tam nedorazili. Tam nas cakali busy nasadol som a dal som sa do reci s jednou zenskou co vyzerala byt nie moc drsna bezkyna. Ze ake bezecke veci ma na seba a tak. Ona ze sice je vonku dost fresh ale ze je to na kratasy. Potom z nej vypadlo ze ma 10 maratonov za sebou a v kratasoch bezala aj maraton co bol cely cas pod Celziovou nulou teda presnejsie povedala ze bolo 20 Fahrenheita. Ked sme dosli zacal som sa starat o interface na vylucovaciu sustavu. Mal som v zivej pamati ako som s mechurom na prasknutie bezal v Madride, az kym som nenasiel prvy strom bez povzbudzujucej verejnosti co bolo az po 18 kilakoch. Nastastie tu problem s hajzlami nebol, dokonca som ich pocas doby cakania na start navstivil viackrat. Ono totiz start bol 10:10 a my sme tam dorazili o 7:15.

Ked sa konecne priblizil vytuzeny start som sa stihol natlacit seljakych power-barov for free a medzicasom sa aj vyrazane oteplilo. Start uz bol za prijemneho slnka v zatylku. 10:10 start a mafos Frankie nam spieval jeho New York, New York. Nalada medzi bezcami vskutku vyborna, skoro vsetci nahlas hulakali. Vtedy som si prvy krat povedal, toto bude nieco ine ako maraton. Hned po prechode startom sa islo na Verrazano Bridge smerom na Brooklyn. Cize na prvu milu sa stupalo. Koleno okamzite povedalo ze toto nie je to co chce robit, ale dufal som ze to bude pocas celeho behu v znesitelnej norme. Tento most bol vskutku dlhy, ludia boli vyteseni, okolo salela US AirForce na nakom bombarderi a asi 6 helikopterach. Po Verrazano sme vbehli do Brooklynu kde nas cakali prvi povzbudzovaci krikluni. Netrvalo dlho a pri trase bola prva live kapela. Tych bolo pocas trasy zhruba 100, vsakovakych druhov, gospel, depresivne znejuci grunge, standardny Rock'n'Roll, cool niiga rap, jazz. Brooklyn je jeden velky mix kultur, cernosi, bieli, hispanci, muslimovia, zidia. Ziju si tam zrejme v pohode co dokazuje pritomnost kostolov, mesit a synagog v tesnej blizkosti vedla seba. Tu som postrehol typka co bol disabled bez obidvoch noh a bezal na takych elastickych ohybnych latkach. Uplne peklo chlapik mal moje tempo a isiel do takych tlacenic ze keby mu niekto jemne tukol do tych jeho nahradnych noh tak padne a neviem jak vstane. Naky Richard z UK, mas moj obdiv!

Z Brooklynu sa bezalo do Queens znova cez nejaky most, ale ten som z nejakeho dovodu moc nepostrehol. Viem len ze sme boli na moste ked bola znacka polovice trate. A na polovici trate som mal brutto cas 1:58 co rusilo vyhliadku osobaku. V Queens stoji za zmienku ze uz z dielky sa tyci mrakodrap Citibank okolo ktorej sa bezi. Pocas celeho behu lemovali strany doslova vrestajuci ludia, nechapem ako mohli mat tolko energie 3 hodiny vrestat kym okolo nich vsetci prebehli. Ludia co mali na trickach napisane meno boli povzbudzovani, tak som sa navesil na nakeho starousa co bol tiez Ivan a mal podobne tempo ako ja. Cize ked ho povzbudzovali, tak povzbudzovali aj mna. Okrem toho som vyhliadal aj nejake pekne terciky za ktore by som sa mohol navesit, ale v tomto smere to bola bieda (tercik = pekna kost s esteticky vyformovanym prdakom). Co sa tyka vody, tak to nebol vobec problem ako to byva, voda a sladky gumidzus bol na kazdej mili. Problem bol jedine ako to pit pocas behu, z papierovych poharov sa pije dost blbo, v tomto smere boli Kosice s tymi cervenymi flastickami "vymakanejsie".

Po Queens nastup na Queensboro bridge smerom na Manhattan. Tu sme bezali obcas v tme, lebo sme boli na spodnom leveli mosta. V tej tme zacal kazdy bezec neunavne zavijat a robit ine skopiciny, ja som sice participoval v hulakani, ale mal som rispekt lebo som pred sebou nevidel vobec nic len som dufal ze sa nezosypem lebo to by v tej tme vyvolalo chain reaction. Tu mi zacalo dochadzat ze bezim, bezim, mam za sebou 25 kilakov ale som dost fresh. Ked sme zbehli dolu na Manhattan vtedy som zazil dalsi sok pre kolko NY-ludi je tento den vynimocny a idu von povzbudzovat 37000 hrdinov. Z tohto titulu ten mission statement zhora tiez nebol presny, lebo nezahrnal vsetkych tych co sa na tomto endurance megazure zucastnili. Ti co bezali sa namakali dost ale niektori co povzbudzovali toho nevypotili o nic menej. Na Manhattane stali a povzbudzovali ludia natlaceni ako Petrzalcania v rannych autobusoch v niekolkych zastupoch a vydavali taku energiu co isla priamo do noh. To sa ani nedalo moc ovladat, clovek zacal bezat takym tempom co je az drzost na 26 kilaku. V tomto duchu sme prebehli od 57. East hore do Harlemu. A z Harlemu cez dalsi most smer Bronx.

Na zhruba 32 kilaku pri vystupe na most jedna povzbudzujuca pani s veeelmi horuucim zemiakom v ustach zahlasila: "Weeeeeeeelcome to Bronx eeeeeeeeeverybody!". Tak som sa na nu usmial a podakoval, bezal dalej. Tato cast bol dost zlom pre vela ludi a hufne zacali kracat. Na jednej strane to vadi ze ludia zavadzaju v ceste prave vtedy ked clovek ma nohy ako Pinocchio a hocijaka zmena rytmu moze byt kriticka. Na strane druhej neviem co je to za psychologicky jav (zrejme to ma suvis s jednookym v kralovstve slepych) ale prave ta unava ostatnych sa prejavi ako sila vo vlastnych nohach. Zacal som bezat dost silne tempo znova, takze som z Bronxu moc nevnimal.

Potom zas Manhattan a tu som mal na chvilu pocit slabosti ze zas ten beh cez nekonecnu Ave. Mam pocit ze to bola 5ta ale nie som isty. Ale hulakanie nepricetneho davu povzbudzujucich New Yorkcanov a unava partakov v behu urobila svoje takze som bezal zase dost v pohode. Len Ave bola uzka pre tolkych ludi (bezci a nebezci) tak bolo castokrat otravne predbiehat a nebolo kade. Konecne sme dorazili k Central Parku kde atmosfera uplne picturesque, krasne pocasie, park, silne pozitivna nalada z fandov a necele 4 kilaky pred nami. Povedal som si ako vzdy, kamosko toto je ako beh od Auspicu po Most Lafranconi a spaet, tak to snad das. Samozrejme trvali pridlho, boleli, ale dal som. Brutto cas 3:50, netto 3:46, v druhej polovici paradoxne rychlejsi o dobre dve minuty, co dokazuje kolko spravi ked ta vyburcuje dav sialenych New Yorkcanov.

New York to nebol maraton to bol zur. Vdaka vsetkym tym co nas hnali, vdaka vsetkym co na mna mysleli (vy viete kto) a special thanks goes to Elvira za transparent ktory som zial v tej megamase neuvidel.