Sledujem svetlá protiidúcich áut. Kvapky padajú na čelné sklo, stierače len sem-tam lenivo rozotrú vodu do nepriehľadnej vrstvy. Zvuk motora sa miesi s monotónnym prívalom mainstreamových odrhovačiek a reklám a vytvára dokonalú kulisu ticha. Nikto nad ničím nerozmýšľa, každodenné starosti sa topia medzi tým všetkým hlukom. Nikoho ani nenapadne, kto ide oproti a len zťažka reagujeme na brzdy auta pred nami, nadávajúc na vodiča bez toho, aby sme vedeli o koho ide.
Totálna anonymita. Alebo aspoň jej zdanie.
Ľudia na uliciach sa odnaučili zdraviť, prechádzajú sa so sluchádlami v ušiach a hľadia si svojho. Traja skíni dokopali študenta na výmennom pobyte na smrť. No a čo? Nie je to môj problém, kráčam ďalej.
Ignorujeme okolný svet, pozeráme si pod nohy a ani tomu nevenujeme pozornosť. Všetci kráčame a pritom sa ani nesnažíme definovať kam, alebo nebodaj prečo. Hlavne že kráčame. Každý niekam inam, ale všetci vlastne rovnakým smerom.
Cítime sa v bezpečí. Žijeme v zdanlivej bubline anonymity, všetci sa predsa správame rovnako. Vďaka tomu sme však vypočítateľní, manipulovateľní a nakoniec (no nie naposledy), najmä v dnešnom svete, rozhodne nie anonymní.
Už dlhé roky tu funguje tento systém, z ktorého niektorí ľudia dokážu ťažiť. Dokážu sa na nás priživovať, pretože sú nám ukradnutí, kým nás nasýtia novou dávkou Smotániek, reality show alebo telenovelou. Prekladať to treba reklamami. Čím viac, tým lepšie.
Vychovali si z nás slepé, hluché, dôverčivé stádo, ktoré odovzdane kývne na akúkoľvek neprávosť. Nie, žeby sme mali energie nazvyš. Ľudia drú od svitu do mrku, len aby mali čo do úst a preto si radi nechajú po večeroch z televízie vymývať mozgy.
Nezazlievam im to.
O to hlasnejšie musíme my ostatní kričať, ak niečo nie je s kostolným poriadkom a musíme sa postaviť na odpor, nech to stojí, čo to stojí.
Je mi jasné, že som si dnes pravdepodobne dosť skomplikoval život (nespolieham na anonymitu davu a, niektorí ma možno označíte za pesimistu, bojím sa toho, že najhorší možný scénar je viac ako reálny), ale nedokážem viac kráčať so zavretými očami a sluchátkami v ušiach. Ubíja ma nečinne sa prizerať, potrebujem niečo robiť a chcem, aby to spravilo čo najviac z nás. Aspoň symbolicky. No rozhodne nie anonymne.
Nevysvetlil som zďaleka všetko, na čo som položil otázku a ani to zodpovedať nechcem. Nie hneď. Chcem, aby ste spolu so mnou mohli sledovať moje myšlienky a názory, aby ste si na témy, ktorým sa budem venovať mohli spraviť vlastné, alebo aby ste si osvojili tie, ktoré sa vám páčia. Nakoniec možno zistíte, že odpovede a riešenia sa natískajú tak nejak samé od seba.
Dámy a páni, pripútajte sa prosím, začíname.
