V NRSR prebehla rozprava o novele Zákona o kybernetickej bezpečnosti, ktorá sa snaží znovu zaviesť možnosť blokovania škodlivého obsahu. Som presvedčený, že je to veľmi zlý pokus a veľmi zlé riešenie. V aktuálnej situácii, keď sa všetci venujú vzniknutej politickej situácii by sa mohlo ľahko stať, že tento zákon bez povšimnutia prejde. Lebo presne tak sa to často deje - o slobodu sa veľmi ľahko prichádza práve nezáujmom.
Tomáš Garrigue Masaryk kedysi povedal: „Demokrace toť diskuze“. Diskusia znamená verejný stret rôznych, často protichodných názorov. Bez tejto spoločenskej konfrontácie odlišných názorov sa demokracia vytráca. Jednoznačne dodávam, že sloboda slova nie je zárukou existencie ideálneho spoločenského systému, pretože nežijeme v ideálnom svete. Temnejšou stránkou je, že sa slobodne šíria aj názory, ktoré sa nám javia ako nesprávne, odporné či neprijateľné. To je cena, ktorú platíme za slobodu. Je to akceptovateľná cena, pretože slobodná výmena názorov ešte nikomu neublížila. No obmedzovanie slobody slova už priviedlo do nešťastia mnohých. Nielen individuálne, obmedzovanie slobody slova priviedlo do nešťastia aj celé národy a celé spoločnosti.
V totalitných a autoritárskych spoločnostiach štát rozhoduje o tom, čo je správny alebo škodlivý názor. Bežný štyridsiatnik si už nepamätá, že napríklad do roku 1990 u nás existoval Slovenský úrad pre tlač a informácie. Centrálne kontroloval informácie, ktoré zverejňovali média. Centrálna kontrola verejne šírených informácií existuje dnes v štátoch, ako sú Čína, Irán či Rusko. Centrálna kontrola šírenia informácií je eufemizmus, jej pravým menom je cenzúra.
V kontraste s tým bola v demokraciách centrálna kontrola informácií donedávna takmer tabu. Samozrejme, šírenie informácii nebolo bez obmedzení, no tieto obmedzenia nevytváral predovšetkým štát, ale najmä jednotliví aktéri verejného diskurzu – médiá, sociálne siete, samotní občania. Sami vidíme, ako to funguje a vieme, že veľa názorov je po zásluhe ostrakizovaných a odsudzovaných. Niektoré formy prejavu sankcionuje štát príslušnými ustanoveniami Trestného zákona, čo je takisto v poriadku, najmä ak ide o nabádanie k násiliu.
Žiaľ, pandémia, vojna na Ukrajine a presadzovanie neomarxistickej ideológie a z nej vyplývajúcej agendy však tabu centrálnej kontroly informácií podstatne oslabuje. Naopak, posilňuje úlohu štátu v jednej z najcitlivejších sfér ľudského života.
Štáty sa snažia pod rôznymi zámienkami (často sa maskujúc dobrými úmyslami) obmedzovať verejné šírenie informácií a dokonca v niektorých prípadoch hrozia trestami. Nežiaducimi sa stávajú aj úplne legitímne kritické názory napríklad na aktuálne geopolitické dianie a štát si nárokuje namiesto občana rozhodovať o tom, aká propaganda je škodlivá a aká je prijateľná. Takýmto spôsobom sa pomaly stierajú rozdiely medzi demokratickými štátmi a autoritárskymi oponentami.
Vznikajú tiež ďalšie znepokojujúce otázky:
Prečo chceme podobne ako autoritárske štáty centrálne kontrolovať informácie a zavádzať cenzúru nežiadúcich informácií a názorov?
Sú naše argumenty tak slabé, že neznesú tvrdú oponentúru?
Nie sme si istí našou pravdou do takej miery, že musíme zabrániť diskusii?
Považujeme občanov za neschopných samostatne rozmýšľať a rozhodnúť k akému z konkurujúcich si názorov sa priklonia?
Prečo by sme mali súhlasiť s predpokladom, že štát má monopol na pravdu?
Myslím si, že predkladatelia novely by mali poctivo a čestne odpovedať na tieto otázky.
História nám ukazuje, že ak sa sloboda začne obmedzovať, tak takýto proces sa obvykle nedá zvrátiť. Príkladom je dianie u nás po roku 1945 i po roku 1968.
O existencii tejto hrozby svedčia viaceré priveľmi pružné formulácie predkladaného zákona maskujúce sa pojmom „škodlivý obsah“. Nie je vôbec jasné, čo sa rozumie pod pojmom škodlivý obsah. Škodlivý pre koho alebo pre aký oprávnený verejný záujem? Dôvodová správa uvádza príklady, ako sú cielená politická destabilizácia alebo radikalizovanie politickej diskusie vo verejnom priestore. Ide o veľmi vágne definované situácie, ktoré sa nedajú adekvátne ani objektívne vyhodnotiť a môžu v prípade nutnosti slúžiť ako zámienky na zásadné obmedzenie slobody slova.
Musíme si uvedomiť, že v blízkej budúcnosti by sme mohli naozaj čeliť veľmi reálnej hrozbe obmedzenia alebo úplného potlačenia slobody slova. Rozhodnutia a opatrenia mnohých európskych vlád a orgánov EÚ sa dnes neriadia predvolebnými sľubmi a programami, ale sú ovplyvňované najmä nátlakom hlučných skupín aktivistov a zákulisnými hrami lobistov, reprezentujúcimi často veľmi sporné a neprehľadné záujmy. Strety medzi štátnou autoritou a slobodnými prejavmi občanov by tak mohli vzniknúť napríklad pri tvrdom presadzovaní agendy Green Dealu či iných opatreniach, ktoré sa bude usilovať politická špička presadiť napriek silnému odporu väčšiny spoločnosti. Veľa príkladov by sme našli napr. v covidových časoch.
Treba tiež upozorniť, že niektoré takzvané falošné správy sa nakoniec ukázali ako pravdivé. A naopak – niektoré informácie, ktoré šírili oficiálne miesta a média, sa ukázali ako nepravdivé.
Preto otvorená a v maximálnej možnej miere neregulovaná spoločenská diskusia je nielen veľmi potrebná, ale aj politicky a intelektuálne ozdravná a osviežujúca. V histórii nikdy neviedli žiadne zákazy v oblasti poznania a myslenia k ničomu dobrému, iba k tragédiám a k intelektuálnemu úpadku. A čím sú predstavitelia akéhokoľvek režimu hlúpejší, o to viac chcú verejnosť akože chrániť pred škodlivým obsahom, no v skutočnosti chránia len svoje obmedzené, často tmárske videnie sveta.
Niekto by mohol namietať, že spoločnosť sa musí brániť proti extrémizmu, hlásaniu nenávisti a vyzývaniu na páchanie násilia. S tým súhlasím, no podotýkam, že ochranu proti týmto excesom máme v Trestnom zákone už dávno – napríklad v ustanoveniach paragrafov
360 Nebezpečné vyhrážanie
360a Nebezpečné prenasledovanie
360b Nebezpečné elektronické obťažovanie
361 Šírenie poplašnej správy
419 Teroristický útok
419b Niektoré formy účasti na terorizme
421 Založenie, podpora a propagácia hnutia smerujúceho k potlačeniu základných práv a slobôd
422 Prejav sympatie k hnutiu smerujúcemu k potlačeniu základných práv a slobôd
422a Výroba extrémistického materiálu
422b Rozširovanie extrémistického materiálu
422c Prechovávanie extrémistického materiálu
422d Popieranie a schvaľovanie holokaustu, zločinov politických režimov a zločinov proti ľudskosti
423 Hanobenie národa, rasy a presvedčenia
424 Podnecovanie k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti
Prijatie predloženého návrhu bez akýchkoľvek pochybností ukrojí ďalšie slobody občanom a súčasne priblíži Slovensko k autokratickému či totalitnému spôsobu vlády, kde štát určuje občanom, čo je pravda a čo môžu verejne hovoriť. Dôsledky takejto zmeny budú pre našu krajinu tragické.
Táto novela nie je len jeden z vyše 100 zákonov prerokovávaných na aktuálnej schôdzi NRSR. Je to úplne principiálny zákon. O slobodu sa ľahko prichádza, ale len veľmi ťažko sa získava naspäť.
