Naozaj som ostal zaskočený.
Nielen zaskočený, ale aj veľmi preľaknutý.
Prišiel som totiž na to, že naše Košické Štátne divadlo sa už volá Národné divadlo.
Som zmätený. Vždy som si myslel, že Národné divadlo môže byť len jedno a to v hlavnom meste. Jedna zlatá kaplička. Ale zdá sa, že slovenskému národu jedno divadlo nestačí. Otázkou je teda, že ak Slovenské Národné Divadlo je v Bratislave a patrí slovenskému národu, akému národu teda patrí to Košické. Rozmýšľam, či by mohlo patriť aj Maďarom, Rusínom, alebo Rómom, prípadne zvyškom nemeckého národa v Medzeve, či na Spiši, alebo mojim drahým priateľom Ukrajinským utečencom. Okrem toho sa pamätám, že sa to divadlo volalo pred 25 rokmi aj Divadlo Janka Borodáča. To neviem, či ešte sa tak volá, alebo už je len Národné. Ako to zoberú národy v Bratislave a v Košiciach, že každý má svoje Národné divadlo? A národ oboril sa na národ ! Som zmätený.
Špeciálne v Košiciach mať Národné divadlo je prekérna záležitosť.
Košice sa vyvíjali odlišne ako celý zvyšok Slovenska. Dalo by sa povedať, že sa jeho vývoj viac podobá slobodným mestským štátom ako Florencia, alebo Janov. Dôvod tohto odlišného vývoja je v tom, že Košičania zabili svojho nepriateľa (oligarchu Abu Omodeja) a to hneď dvakrát ( aj synov) . A na dôvažok zachránili život kráľovi. Keďže za záchranu života kráľa sa udeľoval záchrancom erb, Košice sú prvým mestom na svete, ktoré získalo erb. Takto ho vlastne kráľ povýšil do šľachtického stavu. Tieto udalosti spôsobili, že sa Košičania stali sebavedomým a úspešným národom. Sebavedomie plodí taktiež nadhľad, súdržnosť ( kde nie je závisť ) a do istej miery aj schopnosť odľahčene a často sebaironicky ( irónia je výsadou sebavedomých ) reagovať aj na tie najťažšie okamihy v histórii. Sebavedomý človek sa totiž nebojí , že príde niekto , kto to urobí lepšie, alebo kto viacej vie, alebo je šikovnejší. Nebojí sa iných ľudí, aj keď sú to cudzinci, nebojí sa iných kultúr, zvykov, jedál, jazykov. Ako píše kniha Košická moderna :
„Košice, ako dobová križovatka rôznych kultúr podmieňovali fakt, že nijaký parcializmus, či osihotený a dodnes všade okolo prekvitajúci agresívny nacionalizmus tu nemali až do roku 1938 , ale vari až dodnes , žiadne domovské právo. V známej anekdote hovorí jeden Košičan druhému : „Predstav si, mal som krásny sen. Z Košíc odišli všetci Maďari. A po nich všetci Slováci. A všetci ostatní....Iba my – Košičania sme tu zostali.“
Dokonca, tieto atribúty sebavedomej veľkomestskosti sú patrné, ( aj keď samozrejme v obmedzenej miere ) aj v súčasnosti po 700 rokoch. Je to zázrak, potvrdzujúci hypotézu, že aj keď je vyspelá civilizácia dobytá, alebo obsadená menej civilizovanou, má dobyvateľská civilizácia tendenciu preberať všetko dobré z pôvodnej vyspelejšej civilizácie. Možno pre to môžeme tieto znaky pozorovať aj dnes, aj po tom, čo tretina košických občanov – židov -skončila v koncentrákoch, mnohí občania sa vysťahovali do zahraničia, časť Maďarsky hovoriacich občanov asimilovala a do Košíc koncom päťdesiatych rokov prišlo viac ako 100 000 ľudí z vidieka. Aj napriek snahám a akejsi móde v poslednom čase vydávať Košice mylne za východniarsku metropolu, kde sa hovorí nárečím, ostali v niečom Košičania veľkomestskí, kozmopolitní, sebavedomí, povýšení nad slovenské národnostné problémy a nad slovenský folklór.
No a teraz mi niekto teda poraďte – aký národ by si mal prisvojiť a osvojiť naše Košické divadlo ? Ja myslím že Košický. Najlepšie by bolo keby sa to divadlo volalo Košické. Som presvedčený že my Košičania nemáme žiadne ambície pretekať sa z Bratislavou, ktoré divadlo bude viac Národné.
My Košičania v našom teraz už v našom nevyžiadane Národnom divadle vítame s otvorenou náručou všetkých inonárodných príslušníkov ( inostrancov ) a vďaka nim, napríklad Vere Nemirovej, opernej režisérke, rodáčke národa Bulharského, teraz však už roky Nemke, alebo geniálnemu nemeckému architektovi Stephanovi Braunfelsovi sa naša národná opera Krútňava vymanila z gýčového národného folklóru a stala sa udalosťou v priestore Európskeho národa.
Ešte že z tej národnej bašty Bratislavy je do Košíc tak ďaleko, inak by sme možno nemali príležitosť tak pretvárať národnú kultúru.
Takže Vážená pani ministerka , prosím premenujte košické divadlo na Košické.
Ďakujem.






