Možno by teraz jeden čakal, že začnem večne živé litánie o zlom stave MHD (aj keď tam by naozaj bolo o čom...), o psích exkrementoch či všeobecne o živote medzi panelákmi. Nie. Ja som Vám len chcela povedať, že mám Petržalku rada. Má svoje čaro a tiež tajomstvá, ktoré však vyzradí len tomu, kto jej verí. Kto sa započúva do zvukov tej spleti ulíc a pochopí...
Bývam v Petržalke. Na najvyššom poschodí jednej z tých ozrút. Mám odtiaľ celkom dobrý výhľad, a tak sa často pristihnem, ako stojím pri okne a pozerám. Do okien naproti, do ulíc, na cesty. A počúvam. Neprejde ani pár minút a začne sa so mnou rozprávať. Ukazuje mi „svojich“ ľudí, odkrýva mi ich tváre, v ktorých majú napísané to svoje prežité i to, po čom túžia. Niektorých dokonca poznám už celkom dôverne, zatiaľ čo oni o mne ani netušia. Klebetíme. Ja jej rozprávam, čo mám na duši, z čoho ma bolí hlava (alebo je to srdce???), čo ma naposledy rozosmialo.
Musím už ísť. Idem so psom. Beriem kľúče, vodítko a papierový sáčok na psie výkaly. Chodievam za dom, aby ma nikto nevidel, ako ich zbieram. A pritom sa nemám za čo hanbiť!!! Paradox. Kým za sebou upraceme, nalepí sa mi na topánky viac „špiny“ ako som práve vyhodila.
Hm...aj to je Petržalka. A mám ju rada.
