Moje oči mojimi očami

Dnes to beriem ako svoju súčasť, ale v mladšom veku som kvôli tomu prežívala niekedy doslova muky. Všetci vieme, aké vedia byť deti niekedy zlomyseľné a neľútostne úprimné, takže ani mne sa nevyhli typické prezývky spojené s okuliarami – okuliarnik indický, popolníky na očiach a iné lichôtky. V škole som sa (pre mňa teraz už z nevysvetliteľných dôvodov) bála povedať, že na tabuľu nevidím, a tak som počas písomky otravovala spolusediacu, aby mi predčítala zadanie príkladov. Z takmer každej telesnej výchovy som prišla domov s rozbitými okuliarami v potiacich sa rúčkach a hanbiac sa za to, aké som drevo (neskôr som si ich pri vybíjanej povinne skladala z očí a uložila na lavičku). V čase prvej lásky som krvopotne hľadala vhodnú príležitosť, ako mu povedať, že nosím okuliare. A teraz?Ležíme na posteli tvárou v tvár a ty tú svoju naťahuješ rôznymi grimasami, vyplazuješ jazyk, mračíš sa...„Prestaň, ja Ťa vidím!“„Tak potom vidíš všetko...“„Nie, nevidím; vidím iba Tvoje obrysy.“„Ale ja by som to chcel pochopiť..“Ale ja to neviem vysvetliť. Nevieš si to predstaviť tak, ako ja si neviem predstaviť hľadieť na svet ostrých a čistých tvarov; tak, ako si nevieme predstaviť hľadieť na svet bez zvukov, bez farieb, ako žiť a nekráčať po zemi či nedotýkať sa vecí naokolo, necítiť, nebolieť...Dnes nosím kontaktné šošovky a okuliare beriem ako módny doplnok (aj keď v mojom prípade ide o pomerne drahú záležitosť – ešteže na nás okuliarnikov poloslepých poisťovne úplne nezabudli...hihi). Viem, že niektoré veci budú pre mňa vždy problematickejšie, no na druhej strane viem, že krátkozrakosť je choroba žiaľ dosť bežná (čo však neznamená, že ju treba podceňovať!!). A za to, že sa mi zhoršovanie zraku nakoniec zastavilo, môžem byť len vďačná.Večer pred spaním pozeráme správy. „Ja si teda skladám svoje druhé oči, môžeš to už vypnúť...Dobrú noc!“„Dobrú.“