Osobáčik, smutné oči a osud jedného z nás

Trasa Dunajská Streda – Bratislava, niečo po deviatej hodine večer. Sedím v jednom z kupé starého osobáčika. Nie je nás tam veľa a každý viac-menej hľadí oknom von a sníva svoje sny. Len jedna dvojica je trochu iná. Dvaja muži, jeden z nich celkom zjavne opitý. Rozprávajú sa. Opatrne ich sledujem a počúvam (každý z nás sa občas započúva...). Pôsobia na mňa, akoby sa poznali už dlhšie, nie je to ten typický príklad situácie, keď sa opitý človek prihovorí cudziemu spolusediacemu. Práve naopak. Mladší – triezvy ponúka staršiemu fľašku minerálky. Utešuje ho, jedná s ním tak, akoby ho chápal. Mladší vystupuje skôr a pred odchodom srdečne popraje staršiemu veľa šťastia a smutne mu pri tom stíska ruku.Pán osamel. Jeho smutné oči blúdia po zvyšku osadenstva. Keďže sa pomaly blížime k cieľovej stanici, v kupé nás už neostalo veľa. A keďže mám väčšinou to šťastie (alebo to mám nazvať smolou??), že priťahujem podobné situácie, nakoniec si pán vybral mňa. Vstal a podišiel ku mne. Napriek svojmu stavu sa zdvorilo spýtal, či si môže prisadnúť. Tak som privolila (veď som nemala dôvod neurobiť tak..). Spýtal sa ma, koľko zastávok ešte zostáva do Bratislavy. Odpovedala som mu tak trochu dúfajúc, že tým sa naša debata končí. Ale on len vtedy začal.Nerozumela som všetkému, čo rozprával, ale z útržkov som pochopila, že celý život pracoval ako sanitár. Aj teraz tvrdil, že ide na Kramáre kvôli nejakému dôležitému prípadu. Vzhľadom na stav, v akom sa nachádzal a na neskorú večernú hodinu som vedela, že žije v dávnych predstavách. Pozerala som do jeho smutných a ubolených očí, ale nič iné ako utrpenie som v nich nevidela. Potom otvoril peňaženku a do ruky mi vtisol nejaký papierik. Vyzeralo to ako recept či posudok od lekára alebo niečo podobné (veľmi sa v tom nevyznám). Dokázala som prečítať z toho len niečo. Bolo tam napísané niečo v tom zmysle, že pri autonehode zomrela manželka a dcéra dotyčného pána a ten sa (mojimi slovami povedané) z toho už nespamätal. Nedokázal sa po tej traume viac zaradiť do spoločnosti, do bežného života. Zamrazilo ma. V tom okamihu to pre mňa prestal by len opitý muž hľadajúci možnosť porozprávať sa. Vtedy som pochopila jeho smutný pohľad a volanie o pomoc. Nie každý z nás je totiž dostatočne silný na to, aby sa s takýmito údermi vyrovnával bez pomoci. On ju hľadal v zabudnutí, ktoré mu prinášal alkohol. Aj pre mňa bol jeho osud podpásovka, a to som ho nepoznala ani hodinu. Ktovie, či vtedy došiel na tie Kramáre...