Pootvorené dvere do sveta modelingu

Na ulici ma odchytilo pekné vysoké a štíhle dievča a do ruky mi strčilo vizitku. Vraj – príď sa ukázať. Tak som o pár dní prišla (musím podotknúť, že to bola naozaj lukratívna modelingová agentúra so sídlom v centre historickej Bratislavy, z ktorej doteraz vychádzajú svetoznáme dievčatá). Viac-menej zo zaujímavosti, trochu s očakávaním, čo sa bude diať. Urobila mi polaroidom pár fotiek, chvíľu sme si pokecali a ona sľúbila, že sa ozvú. Aj sa ozvali. Prišla som teda znovu a tentoraz som bola zoznámená (zrejme) s dvorným fotografom a šéfkou agentúry (mala veľmi pekné meno – spomínate si na seriál na MTV o zasmušilej čiernovlasej intelektuálke???). Neskromne musím poznamenať, že som sa im asi páčila. Dostala som inštrukcie, ako schudnúť dva – tri centimetre v páse a bokoch (čože??? ešte viac schudnúť?? to sa ešte dá???) a poslali ma domov. O pár dní znova telefonát, ktorým som bola pozvaná na regulérny casting so zahraničným klientom (pokiaľ si dobre spomínam, boli to Japonci). Prvé kolo som bravúrne zvládla a na druhé som mala prísť o niekoľko hodín aj s plavkami. To som si už ako podporu vzala so sebou aj svoju mamku. Stáli sme tam v húfe dievčat a ich mamičiek ako dve zblúdilé dušičky. Mamka nevedela, či má byť na mňa hrdá alebo sa o mňa báť. A ja som začala pociťovať stále viac, že do toho sveta nepatrím. „Jééééžííííš, ja mám červené uši...“ (a pridŕžala si ich ešte silnejšie...)„Nestretli sme sa na castingu v Košiciach?“ (hmm...nie, nikdy som totiž na žiadnom nebola...)„Koľko máš rokov? Ja štrnásť...“Mnohé z tých dievčat vyzerali omnoho staršie ako ja a ich svet pozostával z trochu iných maličkostí. Zvierala som v ruke otázky na prijímacie pohovory na PFUK a plavky, ktoré nikdy ani neprišli do módy, nieto aby z nej niekedy vyšli. Začala som sa báť. Ostatné mamičky organizovali svoje budúce nádejné modelky (niektoré si asi realizovali svoj vlastný dávny sen) a tá moja tam stála zmätene a trochu ustráchane. Klinec do mojej závratnej kariéry asi bol, keď som videla svoje konkurentky v plavkách a s lodičkami na nohách. V tom momente som si uvedomila, že ja mám na sebe len svoje rozčaptané a špinavé turistické topánky (no predstavte si tú kombináciu aj s nemodernými plavkami...).„Mami, poďme preč.“„Si si istá?“„Prosím...“Nemiestne, zbabelo a so zlým pocitom som odtiaľ zdrhla. Samozrejme som dostala ešte jeden telefonát, v ktorom mi vysvetľovali, že takto sa to nerobí. Vraj som sa pánom Japoncom veľmi páčila a pôsobila som na nich najzrelšie (bodaj by nie, keď som bola ďaleko najstaršia...). Ako to celé dopadlo? Vlastne nijako...Dostala som sa na vysokú školu, už ju aj pomaly končím a moja budúcnosť v modelingu ani nikdy poriadne nezačala. Doteraz sa na tom doma smejeme a hypoteticky uvažujeme, ktoré módne mestá by mi dnes ležali pri nohách. Pravdupovediac, ja tie dievčatá svojím spôsobom obdivujem. Vzdať sa v takom mladom veku svojho bezstarostného detstva, neustále byť na cestách takmer bez domova a tŕpnuť, či nepríde iná zaujímavá tvár, ktorá tú moju vytlačí z titulnej stránky módnych časopisov – to nie je nič pre mňa. Pointa? Vlastne žiadna. Touto kratučkou epizódou v mojom kratučkom živote som pochopila, kto som, kto nikdy nebudem a kam smerujem. Sedím si tu na stoličke nad hŕbou kníh, učím sa na štátnice a je mi (v rámci možností) dobre.BTW: Šéfku agentúry som stretla ešte niekoľkokrát v meste. Prvýkrát to bolo tesne po prijímačkách, kedy som si po dlhom čase vyšla do mesta s úžasným pocitom slobody a beztiaže. Po toľkých týždňoch učenia sa som stále vyzerala dosť nezdravo. Chvíľu sme si pokecali. Vraj – vyzeráš úžasne. Hmm...