Bus je plný a ja nastupujem posledná. Už viem, že spolu s ďalšími asi troma budem stáť. (Nevadí, snáď to nejako prežijem, veď to bude len trištvrtehodinka. Túžba po domove je silnejšia ako únava a drží ma na nohách.) Platím cestovné a už si skladám z chrbta vak, keď na mňa prehovorí pomerne prísnym tónom pán šofér:
"Slečna, poďte sem..."
Sakra, asi bude chcieť priplatiť za batožinu, ktorú si nevšimol a teraz si zmyslel, že spĺňa príslušné parametre...Už počas jazdy sa dám na cestu uličkou; obúcha ma to o každé sedadlo.
"Sadnite si sem..." a ukazuje na dve šoférske sedadlá vedľa neho s milým úsmevom na tvári. Pomôže mi sedadlo sklopiť, ukáže, kde si mám položiť ruksak a keď mu stojím vo výhľade na križovatku (jasné, celá ja...), pokojne počká, kým mi to docvakne.
A ja sa len v nemom úžase a s plamienkom šťastia v srdci na sedadlo zveziem a sedím tam ticho celú cestu. Rozmýšľam, ako dokáže jeden milý človek zmeniť pohľad na svet; ako jeden okamih dokáže rozohnať tmu nočnej cesty domov. Čakám, či a kedy sa pokúsi o konverzáciu, ale celú cestu domov sme obaja ticho. A ja dúfam, že vie, že ma potešil. A tak len počúvam rozhovory ľudí sediacich za mnou a na tom šoférskom sedadle s ním pocítim akúsi spolupatričnosť.
Nehovoriac o tom, že mám ten najlepší výhľad zo všetkých cestujúcich....
