Írsko 13: J & H

Uvedené odbočenie sa viazalo k momentu, keď som opúšťal v poradí už štvrtý podnájom. A i keď miest pobytu som teda v krátkom čase vystriedal vtedy už celkom dosť, tak si myslím, že napriek zopár zvláštnostiam som nenaďabil pri tom vlastne na nič priveľmi cudzokrajné a odlišné od toho, čo by sa mi snáď mohlo pritrafiť i u nás doma.

Prečo o tom sa tuto zmieňujem? Robím to preto, lebo so zážitkom cudzokrajnosti, ba priam až exotiky, sa môžete veľmi ľahko stretnúť i v Írsku a ja som si v dobe, keď som odchádzal od Alexa a jeho ženy na ďalšiu novú adresu, na chvíľu myslel, že i mne sa to asi práve stalo.

Aby som ale vysvetlil, ako to myslím: Ak teda napríklad pôjdete v Dubline po Henry Street, čiže ulicou, idúcou priamo centrom najcentrovatejším tohoto európskeho hlavného mesta, ocitnete sa v zmesi ľudí s pokožkou toľkých odtieňov, koľké podľa mňa v Bratislave neuvidíte počas desiatich rokov. A ak v tej dublinskej zmesi nejaká farba občas prevládne, často to nebude biela.

Samozrejme, toto má potom odraz aj v tom, že s príslušníkmi rôznych národov, národností a rás sa stretávate nielen na ulici, ale títo vedľa vás nakupujú, či vás i obsluhujú v dublinských obchodoch, čistiarňach, bankách, úradoch, reštauráciach, fast foodoch, alebo kaviarňach.

Takáto internacionálna príchuť írskeho hlavného mesta potom presakuje aj smerom do vnútrozemia, i keď sa mi zdá, že tam postupne slabne.

V Bray je však ešte natoľko cítiť, že keď som po neblahých skúsenostiach s mojimi lotyšsko-ruskými domácimi hľadal miesto, kam by som mohol uniknúť z ich dosahu, čiže keď som si hľadal nové bývanie, už som bol aj ja spomínanou kozmopolitnou ingredienciou ovplyvnený.

A prejavilo sa to tak, že keď som zbadal na výveske v Tescu inzerát na voľnú izbu, zatelefonoval naň, dohodol si s prenajímateľom stretnutie, na ktorom sa z neho vykľul potmavší exemplár rodu Homo sapiens, vôbec som nezareagoval tak, akoby som to asi urobil inokedy, čiže neotočil som sa na opätku a neodišiel. A to napriek tomu, že s ľuďmi podobnej farby pleti som si určité skúsenosti – nie veľmi príjemné - z našich zemepisných končín určite priniesol.

A dobre som urobil. Keď mi totiž vyšší a štíhly cudzozemec, s čiernymi, nakrátko pristrihnutými vlasmi, predstavil ponižšiu, rovnako štíhlu partnerku, s pleťou podobného kávového odtieňa, ako bol ten jeho, rovnakých havraních, no na rozdiel od neho dlhých vlasov a potom ma autom značky Audi odviezli do ich rodinného domu, kde mi ukázali inzerovaný „room“, hneď som vedel, že je to dobrá voľba. Izba na poschodí, s jednou single posteľou, šatníkom a ešte ďalšou skrinkou so zásuvkami, skoro až žiarila čistotou. Fajn bolo aj veľké okno s výhľadom na kúsok záhrady a niekoľko ďalších rodinných domov obďaleč. Podobne čisté, ako izba, boli aj ostatné priestory domu, ktoré som ako budúci nájomník mal zdieľať spolu s majiteľmi – kúpeľňa, kuchyňa s jedálňou a predsieň.

Super bolo i to, že vedeli počkať, ak by som sa nedokázal sťahovať hneď a dokonca depozit, ktorý som mal zložiť, bol menší, než polovica mesačného nájomného. Takže sme sa hneď dohodli, ja som sa asi o dva týždne nasťahoval a tak odštartovala ďalšia časť mojej ostrovnej anabázy – a to pod strechou domu filipínskych manželov Paula a Delaine.

Pri rozprávaní o tom, ako sa mi tam vodilo, začnem najprv tým, ako to dopadlo s pocitom, že možno u ľudí, pochádzajúcich z takej diaľky, ako bol ich domov, zažijem čosi exotické.

Nuž, veľmi rýchlo som zistil, že Paul (volal sa vlastne Frascuelo, ale asi kvôli jednoduchšej výslovnosti pre Írov sa premenoval) a Delaine, sa okrem farby svojej pokožky až tak veľmi nelíšili od Európanov. Spolu síce hovorili jazykom, ktorému som nerozumel, s ostatnými zase trošku zahuhlane anglicky (síce tiež som občas trocha nerozumel, ale dalo sa dohodnúť), varili na filipínsky spôsob, čiže pripravovali veľa ryže, zeleniny, kuracieho, bravčového, rybieho mäsa a všelijakých iných prímesí, ktoré sa dali spracovať na woku, no tam akékoľvek náznaky exotična a odlišnosti končili.

V modernej kuchyni častejšie zapínali digestor, než ja, poctivo triedili a potom odvážali vytriedený odpad; svoje šaty, rovnaké, ako mal domorodci, každú chvíľu prali, sušil a žehlili. Ako som už spomenul, dom bol veľmi čistý a to preto, lebo dosť ho často upratovali a všemožne sa oň starali. Do zamestnania, ktoré mali desať minút chôdzou od domu, jazdili autom hlavne preto, lebo po práci ešte často domov vozievali nákupy. Jednoducho, ich život bol, aspoň na prvý pohľad, veľmi podobný či už tomu nášmu, či životu Írov a žiadne exotično sa napokon nekonalo.

Čo sa ukázalo byť oveľa dôležitejším, boli normálne ľudské vlastnosti „zúčastnených“. Tie totiž spôsobili, že bývanie s Paulom a Delaine sa mi po krátkom čase začalo javiť nie až také super, ako som najprv predpokladal.

Už behom zopár dní som totiž zrazu začal mať pocit, že žijem s Jekylom a Hydeom (áno, práve ich iniciály sa ukrývajú hore v názve tejto časti môjho blogového denníka). A aj keď ste asi viete, že u týchto vymyslených postáv sa jednalo vlastne o jednu a tú istú osobu, v mojom prípade boli dvaja. Rozdelenie úloh bolo pritom také, že kým Paul bol tým prvým z dvojice, tak jeho manželka zastávala roľu druhého.

Aby som priblížil, aký bol Jekyll, uvediem tento príklad:

Raz som potreboval vedieť, ako sa dá najkratšou cestou dostať z Bray autom na dublinské letisko (načo mne, čo som chodil buď pešo, alebo autobusom, bolo treba toto vedieť, teraz nechávam bokom) a pýtal som sa na to práve jeho.

Keďže mi chcel pomôcť, najprv hľadal nejakú dobrú mapu, nenašiel však žiadnu, s ktorou by bol spokojný. Napokon to vzdal a povedal, že ma na druhý deň zoberie autom, vyjdeme z Bray tadiaľ, kadiaľ treba ísť, správnu trasu tak najlepšie uvidím a možno si aj zapamätám.

Musím priznať, že som sa cítil poctený, pretože až s takou veľkou pomocou som nerátal.
Vopred som sa mu poďakoval, ešte sa pritom ubezpečujúc, či ho tým neúmerne nezdržím. Nie, povedal, že to je OK a mávol nad tým rukou.

Nuž, a i keď som teda vedel, že mi preukazuje službu, ktorú by som asi u nás doma len tak od niekoho cudzieho nebol dostal, aké bolo nasledujúci deň moje prekvapenie. Vtedy ma totiž zaviezol skutočne až tam, odkiaľ som už mal bez nejakých veľkých ťažkostí pokračovať k svojmu cieľu. A pretože miesto, kde si už bol istý, že tam neodbočím na nejaký iný, nesprávny diaľničný privádzač ( ktorých tam bolo požehnane), sa nachádzalo dosť ďaleko a my sme potom museli isť po diaľnici dosť dlho, kým sme z nej dokázali zase zísť a vrátiť sa, tak sme pri tejto ukážkovej jazde prešli takých dvadsať kilometrov. Taký bol Paul.

Zato Delaine bola absolútnym opakom. Asi sa to tak nejavilo hneď prvý, či druhý deň, keď mala pred novou osobou v dome ešte aký-taký rešpekt. Keď sa však opar novosti rozplynul, veľmi rýchlo som pochopil, že to s ňou nebude med lízať.

Priznám sa, že snáď až dnes pri ťukaní do klávesnice, snažiac si oživiť spomienky na tie dni, mi plne dochádza irónia vtedajšej situácie. Veď z predchádzajúceho podnájmu som vtedy odišiel tiež aj preto, lebo som pociťoval nepríjemný, skoro až nepriateľský postoj domácej voči mne. Je pravda, že to bolo veľmi umocnené tým, že tá bola stále doma v byte, ktorý sme spolu obývali, a keďže ten bol malý, tak sa tam nedalo vyhnúť.

Ale keď som teda vtedajší podnájom vymieňal za ten u Filipíncov, robil som to s tým vedomím, že moji noví domáci sú obaja zamestnaní a teda sa s nimi doma zrážať nebudem. Ani vo sne ma však nenapadlo, že s novou domácou budem tiež nejaký podobný vzťah, ako s tou predchádzajúcou.

A nielenže to vypálilo práve tak. Navyše som ešte zistil i to, že i ked Filipínci pracujú obaja, tak do zamestnania chodia vo veľmi rôzne časy a tak občas bývame doma cez deň spolu.
No a keď sme boli doma Delaine a ja, hneď som zistil, že jej chovanie bolo skutočne podivné.

Prvý prípad, keď mi to došlo, súvisel s tým, že som bol v dome ešte nový a nemal som teda ešte v krvi pravidlá, ktoré bolo treba dodržiavať. Jedno z nich bolo to, že treba sledovať práčku, ak človek pral a hneď, keď doprala, ísť k nej a ručne vypnúť. Inak totiž ostala v stave stand by a ešte „žrala“ elektrinu.

Keďže však práčka stále vonku, pri stene pod prístreškom za dverami do záhradky, tak nebolo problémom na ňu zabudnúť, lebo zvuk prania ste vnútri nepočuli. No a práve to sa mi stalo, práčka tam stála po vypratí nevypnutá skoro celé predpoludnie a hneď som si to od domávej zlízol.

Keď som však kvôli môjmu prehrešku pocítil odmeranosť z jej strany voči mne, myslel som, že i keď je to reakcia trocha prehnaná, OK, nevadí, veď ono to prejde. Lenže mýlil som sa.

Zistil som, že ju to neprechádzalo. Teraz sa už nepamätám, či som spáchal ešte nejaký podobne „strašný“ čin. Možno áno, dokonca by som povedal, že určite, ale stopercentne sa mi to nepritrafilo každý deň, ani každý týždeň, čo by odpovedalo tomu, ako si pamätám ešte dnes na to, aký som mal skoro pravidelne dojem, keď som v dome natrafil na Delaine.

Ono totiž pocit, že som urobil niečo zlé, som mal v takých okamihoch skoro vždy. A aj keď som ju ako ženu vždy pozdravil, tak zamrmlanie, ktoré malo byť odzdravením, mi skôr pripomínalo odpoveď v duchu Choď do čerta nešťastník, alebo Panebože, zase ty?

Ešteže ten Paul bol stále normálny a kamarátsky. Bolo príjemné sa s ním doma stretnúť, často sa v jeho tvári zračil úsmev a na rozdiel od svojej ženy vždy priateľsky pozdravil, prípadne aj prehodil pár nezáväzných slov.

Okrem toho, keď ona nebola doma, v dome bolo naozaj celkom fajn. Na prízemí bola veľká kuchyňa s jedálňou, vedľa menšia obývačka, v ktorej sa ale nikdy nikto nezdržoval a pod schodami, vedúcimi na poschodie, malý záchod. Na poschodí tri spálne, pričom jedna z nich patrila domácim, dve podnájomníkom, z toho jednu som obýval ja sám. No a schody pokračovali hore do attiku, čiže do obývateľnej podkrovnej izby. Ešte spomeniem, že do záhradky sa šlo z kuchyne sklenenými dverami, za ktorými bola už spomínaná práčka a tak ste čisté prádlo z nej mohli hneď vyvesiť na šnúry, natiahnuté vonku nad trávnikom.

Veľmi mi vyhovovalo, že keď som mal cez deň voľno, tak som zišiel dole do jedálne, urobil si kávu, sadol na gauč v jedálni a buď zapol televízor, či len tak vychutnával kľud, ktorý vládol v dome. Možno to bolo tým, že keďže som trávil hodiny v ruchu hypermarketu, tak som si potom potreboval od toho niekde aj oddýchnuť. Nie sme všetci rovnakí, niekomu by žiadne ticho ani v podobnej situácii vôbec nechýbalo, ale mne to práve takto veľmi dobre padlo.

Lenže celá pohoda bola fuč, ak sa do takej idylky priplietla Delaine. A to sa dialo počas celého ďalšieho môjho pobytu na írskom ostrove často. Nikdy človek nevedel, čo jej je, pretože aj napriek tomu, že sme sa podstate vôbec nerozprávali, stále z nej sálalo čosi nepríjemné.

Mal by som ale uviesť, že v dome som v podnájme nebol jediný. Takto tam totiž ešte bývali aj dve mladé Poľky – Maria a Kaška. Spočiatku sme sa veľmi nekamarátili, doma sme sa prakticky len míňali.

Čo bola škoda. Teraz dosť časovo preskočím, ale uvediem, že keď sa po pár mesiacoch náš vzťah postupne oteplil a my sme sa začali viac rozprávať, tak vtedy som zistil, že ony obe boli na tom voči domácej panej presne rovnako ako i ja. Čiže ukázalo sa, že všetci sme ju mali rovnako radi – čiže svorne sme ju nenávideli.

Tento objav bol potom pre mňa v určitom zmysle oslobodzujúci. Kým som totiž k nemu neprišiel, začínal som si, po pripomenutí mojich zážitkov s Lis, či Akulinou myslieť, že so mnou asi nie je niečo v poriadku.

Ale k nášmu spriateleniu s Mariou a Kaškou prišlo naozaj až o dosť neskôr, čiže ešte predtým som sa dokonca znova začal preventívne obzerať po inom bývaní. Ako však už pred časom, tak opäť sa ukázalo ako je to v Bray s podnájmami ťažké. V tom období som nič slušné nenašiel. Bol som na troch miestach a všetky boli strašné – zhodou okolností všade sa jednalo o írskych majiteľov, ktorí ponúkali za veľa peňazí tak otrasné brlohy, kam sa mi za žiadnych okolností nechcelo ísť.

Ono totiž darmo – u Filipíncov, nech už to s naším Hyde-om bolo hocijaké - som si veľmi zvykol na čistotu a poriadok. A z toho sa potom ťažko odchádzalo.

A tak napokon som na hľadanie hocijakého iného podnájmu rezignoval. Povedal som si, že v najhoršom prípade – čiže, ak ma skutočne budú chcieť z vtedajšieho vyhodiť – tak až potom to budem riešiť. No a tak to nakoniec ostalo tak, ako to bolo. A aj keď ma nikto nevyhodil, všetko sa potom i tak vyvíjalo úplne inak, než by som bol predpokladal.

O tom ale až nabudúce.