Írsko 2: Na jazykovej škole

Do Írska som cestoval kvôli angličtine. Pre začiatok som si zaplatil jeden mesiac v jazykovej škole, pričom som si to plánoval neskôr predĺžiť aspoň na tri mesiace. Chcel som sa však najprv ubezpečiť, že škola, na ktorú som nastúpil, bude naozaj tak dobrá, aby som neľutoval peňazí a času, ktoré ma celý ten špás mal stáť. Počítal som aj s tou možnosťou, že v prípade, ak mi škola vyhovovať nebude, zmením ju za nejakú inú v Dubline, pretože som vedel, že je tam takých podobných ešte dosť. Nakoniec to ale všetko vypálilo inak.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)
Obrázok blogu
(zdroj: Andrej Vitek)

Naša škola sídlila v obyčajnom staršom dome blízko morského nábrežia. Dom, síce dvojposchodový, ale rozlohou nie veľký, určite nebol pôvodne stavaný s tým zámerom, aby v ňom bola akákoľvek škola. Neviem, či majitelia školy ho už mali kúpený, alebo tam boli len v prenájme, v každom prípade boli do budovy vrazené len tie najnutnejšie peniaze, aby sa tam dalo vyučovať na takej úrovni, akú som tam zažil. A tá nebola nijako slávna.
Ako to teda vyzeralo?

Skupina, do ktorej zaradili mňa a takisto aj moju spolubývajúcu Žanu, mala vyhradenú väčšiu miestnosť, kde boli stoličky pre nás, žiakov, menší stôl pre vyučujúceho a tabuľa, na ktorú sa písalo fixkami. Okrem toho tam bol krb, v ktorom sa nekúrilo, ale na jeho rímsu ste si mohli odložiť kabát, alebo čiapku. To bolo dobre, pretože v miestnosti nebol na zavesenie šiat jediný vešiak. Stoličky mali na operadle naklápaciu dosku, ktorá, keď sa preklopila pred sediaceho, nahrádzala školskú lavicu. Bola však tak malá, že keď som si na ňu položil pracovný zošit formátu A4 a roztvoril ho, už tam nebolo možné mať čokoľvek niečo navyše.

Myslel som, že sa budeme učiť z nejakých poriadnych učebníc, ale kdeže. Niekedy sa hodina zaobišla úplne bez knihy, najčastejšie ale učiteľ rozdal väčšinou nejaké paperbacky typu Headway, ktoré po hodine zase pozbieral späť. (Pre niekoho je možno Headway OK, pre mňa ani náhodou). Veľmi často rozdal iba odkopírované strany z týchto paperbackov – buď po jednej , alebo po dvoch. To malo výhodu, že si ich človek mohol nechať a zobrať zo sebou. Výhodu to malo aj tú. že všetok ten pozbieraný šalát, ktorý mi potom ostal, som nakoniec zahodil do koša.
Až na vyučovaní som sa asi na druhý, či tretí deň dozvedel, že by sme mali mať slovník, pretože ten bol vhodný ako pri robení domácich úloh, tak i na vyučovaní. Ostatní slovník mali, ja som svoj nechal doma, pretože som mal ťažkú batožinu, takže som ľutoval. Tu musím povedať, že toto považujem samozrejme za moju chybu. Blbé bolo to, že slovník anglicko-slovenský v Írsku človek nekúpi(i keď, samozrejme, slovník poľsko- anglický úplne bez problémov).

Ešte niečo o celej škole. Na prízemí bola na vstupe recepcia, čiže za stolom sedela pani, ktorá sa starala aj o iné veci, ale takisto dohliadala, aby do budovy chodili len tí, čo tam mali čo robiť. Toto bolo dosť dôležité pri tej študentskej bande, ktorá sa tam grupovala. Ďalej bola dole menšia jedáleň, kde si človek mohol aj uvariť čaj, či kávu a aj miestnosť s počítačmi, kde sme mali prístup na internet. Sedávali sme tam väčšinou až po vyučovaní, ktoré končilo približne o tretej. Keď mal človek notebook s možnosťou bezdrôtového pripojenia, mohol si ho doniesť napríklad práve do spomínanej jedálne, ktorá bola vedľa, a ísť na internet odtiaľ. Okrem toho bola na prízemí miestnosť pre učiteľov, teda niečo, ako zborovňa. No a triedy na vyučovanie boli na prvom a druhom poschodí. Bolo ich tuším štyri až päť.

Učitelia na škole boli väčšinou dobrí a to trocha vyvažovalo všetko ostatné. Problém bol však vtedy, keď sa zastupovalo. Náhradný učiteľ bol väčšinou učivom, čo nás učil „vedľa, jak tá jedľa“. Nijako nenadväzoval na látku, ktorú sme mať mali pôvodne. Napríklad jeden takýto zastupujúci sa nám skrúšene a úpenlivo zdôveroval, že írsky systém starostlivosti o starých ľudí je úplne chorý. Bol to vlastne jeden monológ, teda len vyplnenie času, aby nás zabavil. Čiže, žiadne nové slovíčka, žiadna gramatika. Čo som sa dozvedel, bolo jedine to, že ak dáte svojho príbuzného do domu dôchodcov v Írsku, bude vás to stáť majland. Uznám, že aj to je informácia, ale z dvoch vyučovacích hodín si odniesť len toto mi pripadá predsa len ako mrhanie časom. Navyše časom, ktorý sme si my platili.

Čo bolo pre mňa osobne najdôležitejšie, bolo to, že nás bolo v triede veľa. V propagačných materiáloch o škole, ktoré som videl ešte na Slovensku, bolo uvedené, že v triede malo byť 8 až 15 žiakov. Čakal som, že by bola veľká smola, ak by aj v novembri bola škola tak obsadená, že by to skutočne dosiahlo k tým pätnástim. No ale bola. A to spôsobilo, že sme sa dostali len veľmi málo krát cez hodinu k slovu. Myslím, že v iných triedach bolo žiakov menej, kto však bol v našej skupine, mal smolu. Dosť rýchlo som si uvedomil, že na nejaký rýchlejší pokrok v angličtine môžem pri tých podmienkach zabudnúť.
 
Ale musím dodať ešte to, že určité malé šťastie som predsa len mal. A síce to, že Slováci a Česi sme tam boli na celej škole dokopy len asi štyria. A aj týchto pár ľudí, čo sme si rozumeli, sme boli rozhodení po viacerých triedach, takže na hodine sme si nemohli radiť a pomáhať navzájom. To hlavne takí Španieli to mali horšie. Bolo ich tam pomerne dosť, vždy si v triede sadli vedľa seba a potom nielen cez prestávky, ale ešte aj cez hodinu trkotali medzi sebou. Aj keď ich učiteľ sem tam rozsadil, väčšinou sa im podarilo udržať pospolu. Bavili sa potom navzájom, samozrejme, aj cez obed (a to my, „Čecho-Slováci“, bohužiaľ tiež) a domov šli takisto spolu ( a my, somári, zase tiež). Dobre bolo ale to, že ja som býval so Žanou, s tou sme sa bavili len po anglicky (dal som si v duchu záväzok, že rusky s ňou nepoviem ani slovo), s domácimi takisto, a tak sme na tom boli lepšie, než tí spomínaní Španieli. Tí bývali dosť často spolu na študentskej ubytovni a často som ich potom vídal pokope v uliciach Bray. Myslím, že namiesto chodenia do jazykovej školy v Írsku, mohli pokojne ostať aj doma a učiť sa anglicky tam. Naučili by sa toho asi rovnako veľa, ako takto. Inak jeden z nich, istý José, mi vravel, že mu to vadí.

A to vôbec nehovorím o Nemcoch. My sme na škole nemali žiadneho, pretože chodili do nejakej inej školy v meste, ale vídal som ich takisto v uliciach. Tiahli vo veľkých tlupách, približne veľkosti desať až dvadsať ľudí, pokrikovali po sebe tak, ako im zobák narástol a podľa miest, kde som ich stretával, sa väčšinou presúvali buď zo školy do pubu, alebo z jedného pubu do druhého. Oni tam v podstate boli len na akýchsi prázdninách. Až sa divím, kde sa tí Nemci naučia anglicky. Poznal som totiž neskôr dosť takých, čo anglicky vedeli a nie zle. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Keďže som teda videl, že na škole sa toho veľa nenaučím, rozhodol som sa s ňou skončiť. Ako som už spomínal, pôvodne som chcel v učení pokračovať možno na nejakej inej, bol som však natoľko deprimovaný s touto prvou skúsenosťou, že som zmenil rozhodnutie. S učením angličtiny na škole som pre tú dobu skončil a rozhodol som sa, že si najprv nájdem prácu, pretože som musel z niečoho žiť, ak som chcel v Írsku ostať aj ďalej. Myslel som, že možno sa do nejakej školy ešte vrátim, ale ak áno, rozhodne až neskôr.

Nemôžem ale povedať, že by som považoval čas, strávený na jazykovej škole v Bray za úplne stratený.
To, že na tej škole boli moji spolužiaci v absolútnej väčšine cudzinci, prispelo k čomusi. Človek si uvedomil, že všetci sme naozaj rovnakí ľudia, pri učení cudzieho jazyka teda častokrát rovnako natvrdlí. A či človek pochádzal z doteraz relatívne chudobného Slovenska, alebo takisto len relatívne bohatšieho Talianska, Francúzska, či Španielska, to nehralo napokon žiadnu roľu. Boli sme si úplne rovní. Pre mňa to bolo naozaj cennou skúsenosťou.

Prečo o tom hovorím? Pre mňa to bol totiž naozaj dosť nový a objavný pocit. Keďže som si ešte dosť odžil za socializmu, tak som stále ešte pamätal tie dojmy, ktoré som pociťoval pri stretávaní s ľuďmi zo Západu vo vtedajších časoch. Napríklad keď som bol v Bulharsku, alebo v Rumunsku s rodičmi na prázdninách. Pamätám si, že aj keď nejakí západniari kempovali s veľkými prívesmi v kempingu, kde sme v stane bývali aj my, predsa len väčšinou bývali v hoteloch, alebo dokonca vo vyhradených hotelových rezortoch. Tam mali okrem ubytovacích komplexov, kde smeli len oni a len pre seba vyhradené pláže.
Alebo ak sa v tých časoch našinec s veľkým úsilím dokázal vybrať na dovolenku niekam na západ od našich hraníc, často sa vzhľadom na svoje finančné možnosti musel tam vonku cítiť ako chudák. A to dokonca nielen za socializmu, kľudne si to môže priemerne zarábajúci Slovák zažiť ešte dnes, ak si zájde do Viedne, nie?
 
No ale potom si v Írsku sadnete na stoličky v jednej triede vedľa seba, Stredoeurópan a „západniar“. Kým ešte nepríde učiteľ, tak spolu družne ponadávate na počasie, alebo možno aj cenu piva v írskych puboch. A neskôr, keď učiteľ vyzve triedu, aby sa žiaci porozdeľovali na dvojice, tak si sadnete dohromady raz s Francúzkou, inokedy so Španielom, či Japoncom. A ešte neskôr, keď už riešite spolu nejakú úlohu, sa musíte navzájom často sami na sebe rehotať, keď zbadáte, že ste z tej anglosaskej hatmatilky obaja rovnakí blbci. A je jedno, odkiaľ človek pochádza, každý z nás musí rovnako zabrať a ukázať, čo v ňom je. Nakoniec práve toto bol pre mňa naozaj dobrý pocit. 

SkryťVypnúť reklamu

A keď človek odíde z tej školy, tak keď stretne neskôr spolužiakov, s ktorými sedel v tých „English courses“, rád sa s nim pozdraví a porozpráva. A možno mu aj poradia tak, ako mne. Veď ja som získal prácu len vďaka Francúzke, ktorú som spoznal práve na jazykovej škole. I keď, tá vlastne nebola moja spolužiačka. Ale stretol som ju tam.

Andrej Vitek

Andrej Vitek

Bloger 
  • Počet článkov:  20
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Osamelý asteroid, nehlučne letiaci davom. Zoznam autorových rubrík:  ÍrskoSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

56 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

722 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
SkryťZatvoriť reklamu