Írsko 8: Ak nemáš kde byť, hľadaj nový byt

Jedna z vecí, ktorú som neznášal v krajine keltského tigra v období jej  hospodárskej prosperity, bol zúfalý nedostatok dobrého bývania za prijateľnú cenu. Ak ste sa ocitli v situácii, že ste boli nútení do nejakého termínu nutne sa presťahovať, niekedy ste museli vziať aj také, do ktorého by vás za normálnych okolností nik nedotiahol ani párom volov. Potom ste museli už len dúfať, že vaše prvé zlé dojmy z neho sa časom ukážu ako prehnané, napokon si naň zvyknete a možno neskôr dokonca aj obľúbite. Prirodzene, mohlo to vypáliť aj horšie. Niekedy bolo ťažké vôbec nájsť niečo také, čo by sa riadnemu bývaniu aspoň trocha podobalo.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (29)

Teraz si teda pospomínam na zopár zážitkov pri hľadaní bývania po tom, ako som sa dozvedel, že môj pracovný kontrakt trvá aj naďalej. Čo bolo veľmi fajn, pretože som už nemusel hľadať prácu novú, avšak už predtým som ukončil svoj podnájom na Mountain View Drive a bol som teda znova postavený pred úlohu, nájsť si nejaký nový.

Aj keď som pritom s tým už jednu nepríjemnú skúsenosť mal a sám by som o sebe myslel, že už budem pri výbere ďalšieho miesta na bývanie ostražitejší, nemal som k tomu ani príležitosť. Bolo to dané spomenutou núdzou, pretože nech som celý január hľadal akokoľvek intenzívne, toto obdobie bolo v Bray ako zakliate. Voľné izby v okolí, inzerované na internete, boli v podstate nielen dosť drahé, ale ešte aj dosť ďaleko od centra. Napokon som sa horko-ťažko dopracoval k aspoň nejakým ponukám.

Prvú možnosť mi, vôbec nič netušiac, určitým spôsom prihrala Caroline, moja francúzska kamarátka. Ona sa totiž sťahovala z miesta, kde bývala dovtedy, k nejakým svojim známym. To, že to robí, som vedel, nie však to, že keď ma oslovila jedna zákazníčka v práci, či nemám záujem o izbu, šlo vlastne práve o tú, z ktorej odchádza Caroline. Nachádzala sa v dome, ktorý patril spomínanej zákazníčke a jej manželovi, obom už v dôchodkovom veku.

Dom bol vlastne iba prízemný domček a úbohé zariadenie ponúkanej miestnosti dopĺňal poriadny rároh – akýsi starý stolný fotbal, pochádzajúci možno pôvodne z nejakého miestneho pubu. Okrem toho, že človek by teda vlastne býval skôr v sklade, než obytnej miestnosti, obaja manželia fajčili prvú ligu a tak celý dom pripomínal udiareň, pričom najvyúdenejšou miestnosťou bola jednoznačne kuchyňa. Tam ma domáci prijali na pohovor a tak sme tam preberali podmienky prenájmu. Keď som odtiaľ po asi polhodinovom rozhovore vyšiel, šaty mi smrdeli tak, akoby som vyliezol z komína. Aj napriek tomu, že v danú chvíľu som nevedel o žiadnej inej možnosti bývania, po krátkom rozmýšľaní som túto ponuku zamietol. Vlastne som si povedal, že ak by už v Írsku nebola voľná jediná izba a ja by som musel odletieť domov, tak tam už nevkročím.

K tomuto mám ešte dve doplnenia. Prvé je to, že od momentu, keď som neskôr majiteľke domčeka oznámil svoje rozhodnutie, som ju pri mojej pokladni v Tescu už v živote nevidel. Len občas som zazrel čosi ako tieň, ktorý sa na ňu podobal, mihať sa poza môj chrbát.

Druhé sa týka Caroline. Po tom, čo som sa neskôr dozvedel, že v izbe so stolným futbalom bývala nejaký čas práve ona, som si o nej začal myslieť, že musí byť asi skutočne silnou fajčiarkou, keď to tam vôbec mohla vydržať. Aké bolo ešte neskôr moje prekvapenie, keď som zistil, že vôbec nefajčí! A tak teraz vôbec neviem, či by som ju mal obdivovať, že tam dokázala bývať, alebo pochopiť, že viedla asi tak pestrý spoločenský život, že si ani nestihla všimnúť, kam vlastne chodí prespávať. Naozaj, neskôr som sa s ňou ešte dosť vídal, ale toto som s ňou nikdy neprebral.

Od podobných pocitov, aké ma ovládli po návšteve tohoto podnájmu, som nebol veľmi ďaleko v nasledujúcom prípade. Jednalo sa o izbu, inzerovanú na tabuli oznamov v Tescu, pričom nebolo vôbec uvedené, o akú lokalitu sa jedná. Keď som zavolal na telefónne číslo z inzerátu, chlapík mi dokonca ani nechcel uviesť presnú adresu, na ktorú by som mal ísť. Mali sme sa len stretnúť u konečnej zastávky autobusu vo štvrti, kde som nikdy predtým nebol.

Tajnostkársky nájomca na miesto v dohodnutý čas potom skutočne prišiel a viedol ma k domu, kde býval. Môj nepríjemný dojem z toho, ako do poslednej chvíle tajil svoje bydlisko, bol ešte umocnený jeho osobnosťou. Bol vraj z Egypta, čo by samé osebe nevadilo, avšak nemohol som si pomôcť, z jeho arabsky rezanej tváre vyžarovala akási nečestnosť a ak by nebolo trúfalosťou, tvrdiť také čosi už po prvých pár minútach, čo som ho poznal, povedal by som, že až zákernosť. Jeho veľký byt sa nachádzal v trocha skľučujúcom bloku domov, veľmi natesno postavených. Dnes, po určitých skúsenostiach, sa domnievam, že asi šlo o štátne byty, pôvodne určené pre sociálne odkázané rodiny.

Prenajímaná izba mala steny omietnuté nahrubo tak, že pôsobili dojmom vonkajších múrov nejakej továrne. Nalíčené boli divokými farbami – tuším tam bola krvavo červená, kombinovaná s krikľavou modrou. Nábytok pozostával z nejakých políc a veľmi sparťansky vyzerajúcej postele. Celkovo to pôsobilo ako v nejakom africkom väzení. Tam som síce nikdy nebol, ale tak nejako to tam asi zariadené musia mať. V Egypťanovom byte sa ešte nachádzala jeho približne osemnásťročná, neveľmi dôveryhodne vyzerajúca, írska manželka s bábätkom a v kuchyni starší Ír, popíjajúci pivo z plechovky. Ten tam na mňa pôsobil ešte ako najnormálnejší element.

Pretože som v tom čase nevedel o žiadnej inej ponuke na podnájom a predchádzajúcu som odmietol, Egypťanovi som povedal, že mu do troch dní dám vedieť, či to beriem. Vravel som mu to aj napriek tomu, že ako som odtiaľ odchádzal, najradšej by som sa rozbehol, aby som už bol odtiaľ preč. Sám sebe som si však vravel, že nemôžem odmietať všetko, lebo inak nedokážem predpovedať, kde onedlho môžem skončiť.

Ďalšie dni som sa snažil hľadať ešte intenzívnejšie niečo iné, ale nebol som vôbec úspešný. Taký írsky majiteľ mohol v tom čase kľudne tridsiateho januára uverejniť oznam, že má izbu voľnú od prvého februára a pokiaľ nepýtal za to nejaké prehnané nájomné, tak izbu mal za deň, či dva okamžite obsadenú. A ak niekto inzeroval podnájom už mesiac pred jeho uvoľnením, tak mal potom naň toľko záujemcov, že mal asi hlavný problém len s tým, koho z toho množstva vybrať.

Podobne, ale asi aj trocha inak, to bolo v prípade nasledovného inzerátu z internetu, kde sa jednalo o izbu v dome, ktorý sa nachádzal blízko centra Bray. Bol som sa tam pozrieť – jednalo sa o malú izbičku v domčeku, kde býval jeden približne štyridsaťročný celkom sympatický Ír a dve, asi tridsaťročné, cudzinky. Domček bol skromný, každý mal svoju izbu a okrem iného tam mali aj pripojenie na internet. Ako som pochopil, išlo im hlavne o to, pozrieť si záujemcu o izbu a potom sa rozhodnúť, či im vyhovuje. Dohodli sme sa teda, že mi dajú do dvoch dní vedieť, či ma berú. Mne by tá izba bola dobrá, čiže z mojej strany bol zájem jednoznačne prejavený.

Neviem prečo, ale keď mi potom prišla esemeska, že ma neberú, tak ma to naozaj vzalo. Už bolo pár dní pred termínom, kedy som mal odísť z vtedajšieho podnájmu a ja som teda skutočne nemal kam ísť, čiže to určite k tomu prispelo, ale hlavne sa ma akosi veľmi dotklo, že som pre nich nebol asi dosť dobrý. Dodnes skutočne nerozumiem, prečo ma to vtedy tak mrzelo, pretože s tým človek musel počítať.

Zaujímavé bolo ale to, že inzerát na toto miesto som videl na internete ešte veľmi dlho potom, čiže tam si vyberali akosi veľmi dôkladne a dodnes ani len netuším, o čo im vlastne išlo.

Naveľa som však bol po tomto odmietnutí skutočne v totálnej depke. No a keďže som práve vtedy predsa len na tabuli oznamov v Tescu objavil ďalší, úplne čerstvý, na voľnú izbu, nachádzajúcu sa pár krokov od centra na Herbert Road, zavolal naň, šiel sa tam pozrieť a hneď sa s majiteľmi dohodol, že sa môžem nasťahovať do celkom pekného „double room“, s vlastnou kúpeľňou, za prijateľných štyristo euro mesačne, tak som si myslel, že som urobil dobrý obchod. Veľmi dobre mi padlo hlavne to, že tam mi nikto nepovedal, že bude o mne rozmýšľať a neskôr mi zavolá, či ma berie. Potreboval som bývanie okamžite a to sa mi podarilo získať. Prirodzene, neskôr sa na ňom ukázalo, že má svoje muchy. O nich, ale aj o jeho dobrých stránkach, sa rozpíšem v ďalšej časti a myslím, že budem mať o čom písať.

Môžem však už teraz uviesť, že aj keď som ani na tomto nasledujúcom mieste nepobudol tak dlho, ako by som si želal, čiže už po celý zvyšný čas môjho pobytu v Írsku, tak aj za tú skúsenosť som dnes vďačný. A ak si spomeniem na to, čo som tvrdil o bývaní v podnájme a síce niečo také, ako že prináša, veľa ráz za cenu nepohodlia a nepríjemností, možnosť skutočne hlbšie spoznať ľudí (dúfam, že práve také niečo som uviedol, lebo teraz sa mi nechce listovať späť), tak k bývaniu samému kľudne prirátam aj to hľadanie, stretávanie sa a spoznávanie rôznych obyvateľov cudzej krajiny. Pretože potom, mnohokrát po zlých skúsenostiach, si človek dokáže viac vážiť to dobré, ak to už nájde a pochopiť, že ono nemusí byť samozrejmosťou. A s touto morálnou poučkou (bože, aký ja som to len múdry!), túto časť končím.

Andrej Vitek

Andrej Vitek

Bloger 
  • Počet článkov:  20
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Osamelý asteroid, nehlučne letiaci davom. Zoznam autorových rubrík:  ÍrskoSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

SkryťZatvoriť reklamu