Írsko 9: Ako som si nesadol

Keď som sa vo februári dvetisícsedem sťahoval na Herbert Road, mohol som mať na uvedené tvrdenie hocijaký pohľad, nič by to neovplyvnilo. Že si tam s niekým vo veľmi krátkej budúcnosti „nesadnem“, to som ani netušil. Bol som jednoducho len rád, že mám, na prvý pohľad celkom fajn, nové bývanie.

Môj nový „double room“ sa nachádzal v jednom z prízemných bytov dvojposchodového domu, postaveného tak, aby napodobňoval viktoriánsky štýl. Moji domáci, lotyšskí manželia Alex a Akulina, mali svoju spálňu, kúpeľňu a obývačku, ja som mal ešte vlastnú kúpeľňu a spolu sme sa delili o kuchyňu a chladničku.

V izbe s veľmi solídnou širokou posteľou som mal ešte veľkú vstavanú skriňu, dva nočné stolíky, poličku na knihy, elektrický radiátor, káblovú televíziu a okno s výhľadom čiastočne do dvora, čiastočne do parku. Určitou chybičkou krásy bolo to, že izba, orientovaná na sever, mala tendenciu vlhnúť. Preto som hneď na začiatku od Alexa dostal balík starých novín a odporúčanie, že keď sa okno izby pokryje rosou, je dobre ho nimi vytrieť dosucha. To sa však dalo zniesť.

Najväčšou výhodou však nebolo ani bývanie samé, ale poloha. Ako som už napísal, dom, v ktorom sa nachádzal byt mojich domácich, stál na Herbert Road. To samé o sebe nič nevraví, pretože táto ulica je neuveriteľne dlhá a vedie od samého centra až niekam na perifériu Bray, my sme však boli práve na tom konci pri centre. Do práce som mal odtiaľ dvanásť minút pešo a do dvoch, či troch minút na hociktoré miesto v centre. Navyše, ak som chcel ísť do Dublinu, mohol som si vybrať medzi tým, aby som sa zviezol niektorým s viacerých autobusov, čo stáli pár krokov od nás, alebo vlakom, ktorý šiel zo stanice, vzdialenej päť minút chôdzou. Pokiaľ by som chcel ísť do kostola, jeden bol od nás asi stopäťdesiat metrov, ak do nejakého pubu, výber bol ešte ďaleko širší.

Ja som však vtedy viac volil návštevu miestnej knižnice, kde som sa vtedy snažil požičiavať také knihy, ktoré boli, okrem tlačeného vydania, aj nahrané - buď na cédéčku, alebo aspoň magnetofónovej kazete. Potom som si doma vždy najprv vypočul nahrávku, snažiac sa pritom čo najvac zachytiť a porozumieť. Až potom som si otvoril knihu a čítal, prípadne s čítaním ešte znova počúval. Keďže som mal možnosť pozerať káblovku, využíval som to tiež dosť často.

Keďže som sa teda zdržiaval dosť často doma, dochádzal som dosť do kontaktu hlavne s domácou paňou. Ešte som sa nezmienil o tom, že tá bola doma aj preto, lebo sa starala o malého, asi trojročného chlapca a navyše už bol na spadnutie príchod ďalšieho potomka. Smola bola v tom, že človek, s ktorým som si na novom mieste akosi nepadol do oka, bola práve ona.

Ani som nerozumel tomu, že prečo to tak bolo, ale aj dnes, ak pozriem nazad, si pamätám už od prvých dní niečo, akoby až trošička podozrievavý jej postoj ku mne. Možno mala zlé skúsenosti s nejakým predchádzajúcim nájomníkom, alebo som jej pripomínal niekoho iného, s kým nejako nevyšla, jednoducho ani netuším, čo bolo príčinou.

No a ak teda ma podozrievala z niečoho nekalého, čo som zač, tak po tom, ako sme sa navzájom pochytili ohľadom chladničky, som jej to určite len potvrdil. Tú mali totiž klasickú, s vrchným mrazákom, pár poličkami a spodnou priehradkou na zeleninu. Keď som jej vysvetľoval, že mäso sa mi na spodnej poličke, ktorú mi vyhradila, bude kaziť, lebo je tam vyššia teplota, a preto ho dávam pod mrazák, povedala, že takú hlúposť nikdy nepočula. A že ona to musí vedieť, pretože robila asistentku kuchárovi. Takže ako vravím, ak dovtedy mala zo mňa len akýsi nedobrý pocit, odvtedy som už bol u nej určite jasný.

Keď som sa potom rozprával s Alexom, s ktorým som ešte vychádzal celkom dobre, zistil som, že okrem premúdrelých nájomníkov, nemajú moji domáci v láske aj Lotyšov. A to vraj preto, lebo tí sú vraj fašisti. Najprv som to úplne nechápal, ale potom som zistil, že moji domáci síce pochádzajú z Lotyšska, ale sú vlastne Rusi. A asi aj preto, že sa v pobaltskej republike necítili veľmi dobre, odišli odtiaľ do Írska.

A tam sa im dosť darilo. Napriek tomu, že aj po pár rokoch ešte nevedeli úplne dobre anglicky, sa mi zdalo, že sa im podarilo slušne sa uchytiť. Alex mal miesto šoféra a taký dobrý plat, že jeho žena mohla s dieťaťom ostať doma už na druhej materskej dovolenke. Byt, kde bývali, mali síce iba prenajatý, ale s vlastným zariadením, v garáži pod domom im stálo auto a jediné, čo nebolo úplne komfortné, som bol ja, čiže nájomník v byte. Ale to bolo úplne normálne, nájomníkov v dome mali aj mnohí domorodci. Ale ak to zhrniem, domnieval som sa, že moji nájomcovia majú dôvod, aby boli spokojní. Nebolo to však tak.

Prvý raz som to zistil vtedy, keď sme mali s Alexom jeden krátky dialóg pre televízorom. Keď on zvyčajne prišiel domov, ten skoro vždy okamžite zapínal v obývačke, pričom pravidelne som mohol počuť, že sledoval nejaký ruský program. V deň, o ktorom hovorím, som pri míňaní otvorených dverí miestnosti so zapnutým prijímačom zbadal, že na obrazovke vynímočne ide nejaký írsky kanál. Bol to prenos rugbyového zápasu, načo som to, pred v kresle sediacim Alexom, okomentoval, že to je hra, ktorú ja nijako neobľubujem. A dodal som, že aj keď je na ostrove veľmi populárna, takisto nie všetci Íri majú tento šport radi, pričom som spomenul, ako rugby zhodnotil Lannie, takisto domorodec, s ktorým som predtým býval. Ten sa vyjadril, že podľa neho „rugby is a stupid game“.

Príspevok Alexa po tejto poznámke nasledovný. Pohodil plecom a dodal: „Stupid people – stupid game!“ Ako som porozumel, toto bolo približne jeho zhodnotenie domorodcov a asi aj krajiny, na území ktorej sme sa nachádzali. Myslím, že slovo stupid bolo možno trochu príkre a možno význam by lepšie vystihoval prídavné meno zvláštni, nepochopiteľní, alebo nejaké podobné, menej hanlivé. Aj keď už nemôžem doložiť ďalšie Lexiho vyjadrenia na adresu ostrovanov, pretože si ich už jednoducho nepamätám, tak toto jedno mi utkvelo v pamäti a som si istý, že žiadna nasledujúca udalosť mi nevymazala tento základný poznatok, ktorý som vtedy získal - a to ten, že podobne, ako tomu bolo, keď moji domáci žili v Lotyšsku, tak znova sa nachádzali na území cudzích, ak už nie nepriateľských, tak aspoň nepochopiteľných ľudí.

O čo iní boli Marek a Hanka, moji českí známi, ktorých som už spomínal. Tí žili na ostrove asi štyri roky a aj napriek tomu, že sa im po materiálnej stránke darilo horšie, než mojim „Lotyšom“, mali k nemu oveľa lepší vzťah. Hovorili totiž ešte horšie anglicky ( ťažšie sa človek učí cudziu reč, keď má na krku cez päť krížikov), a preto sa im darilo nájsť si len manuálnu a nie veľmi dobre platenú prácu. Práve kvôli práci však prešli celkom slušný kus Írska a i keď prišli pritom do styku s rôzne charakternými domorodcami, vraveli o nich ako celku len v dobrom.

A človeku padlo oveľa lepšie, ak počul o mieste, kde sme boli, o jej ľuďoch, skôr dobré, než zlé. Niekedy totiž aj na mňa padlo trocha clivoty za domovom, niečo sa nedarilo tak, akoby som si želal a vôbec, depka prišla, človek ani nevedel ako. Vtedy bolo super počuť niekoho, kto ťa povzbudil a mne ako také povzbudenie prišlo to, keď títo moji českí známi vyzdvihovali to dobré, čo v Írsku zažili a akých dobrých ľudí veľa ráz stretli. A napriek tomu, že pritom vôbec neskrývali aj tie nepríjemnejšie zážitky, ich rozprávanie malo vždy pozitívny náboj.

Často to vtedy vyzeralo tak, že sme sedeli v ich byte, čo bola jedna izba, slúžiaca ako kuchyňa, obývačka a spálňa dohromady, popíjali kávu, ktorú Hanička navarila a rozprávali o všetkom možnom. Oni často spomínali napríklad na nádhernú prírodu okolo Killarney, juhoírske mesto Cork, alebo iné miesta, kde svojho času žili. A zo všetkých tých spomenok prechádzala na človeka taká dobrá energia, že aj keď som niekedy pôvodne k nim prišiel nie veľmi dobre naladený, napokon som odchádzal s riadnou dávkou optimizmu.

V tom čase som spoznal ešte ďalšieho našinca, Maroša.Tento, približne tridsaťročný chlapík, žil v Írsku už nejaký ten rok a v čase, keď sme sa s-poznali, býval v rodinnom dome, spolu s majiteľkou, asi päťdesiatročnou Írkou. Bolo úplne príznačné, že aj keď som ho zopár ráz navštívil, jeho domácu som nikdy nevidel, pretože to mali perfektne zariadené. V podstate to vychádzalo často tak, že buď bol doma jeden, alebo druhý. A preto potom sme my dvaja mohli sedieť a nikým nerušene debatovať vo veľkej spoločenskej miestnosti, slúžiacej aj ako kuchyňa. Vonku za oknami bola záhrada, celý dom bol prázdny, môj spoločník mi rozprával svoje zážitky z tamojšieho života, a pretože toho za tie roky zažil dosť, tak sme niekedy preklábosili skoro pol dňa.

Porovnával som potom, ako býva Maroš a ako ja. Kým on sa mohol vo svojom bydlisku aspoň čiastočne cítiť ako doma, tak ja určite nie. Nevedel som si napríklad ani predstaviť, že by som si aj ja mohol k sebe niekoho pozvať domov. Alex a jeho žena mali zabranú obývačku, kde v pohode prijímali svojich ruských znamych. Ja som však mal len svoju spálňu.

Okrem toho som nepríjemne vnímal atmosféru v byte.

Bolo to totiž podobné, ako s Lis na Wolfe Tone. Podobnosť tkvela v to, že ako tam, tak i tu sa moja domáca behom dňa zdržiavala skoro stále doma. A bolo to možno ešte nepríjemnejšie, pretože aj keď sme si od nášho „chladničkového“ rozhovoru už nepovedali nič zlého, bolo medzi nami cítiť napätie. Pokiaľ by aj ona chodila do práce, nebolo by to vadilo možno až tak veľmi, pretože by sme sa nevídali až tak často. Takto ale som bol len vo svojej izbe a jej sa snažil vyhýbať čo najviac. S Alexom som sa síce sem-tam rozprával, ale nebol som si istý, či sa z nedobrého vzťahu medzi mnou a jeho ženou niečo neprenieslo aj na neho. Napokon, mohol som si byť istý, že ak sú zlí Lotyši, nepochopiteľní Íri, tak práve ja budem nejakou výnimkou?

Postupne som si začal uvedomovať, ako veľmi mi vadí, znášať takú situáciu a to hlavne po tom, akú pohodu som si užíval na mieste, kde som býval predtým. 

Nakoniec som si povedal, že musím sa pousilovať, aby som si, teraz už nie v nejakom časovom strese, zohnal bývanie nejaké iné, najlepšie nejaké podobné, ako mal Maroš. A hlavne také, kde majiteľ chodí poriadne do práce a netrčí stále doma!

Takže som sa pustil znova do hľadania a aj napriek tomu, že to zase nebolo hneď, mal som šťastie a podarilo sa. Keď som už nový podnájom mal zaistený a oznámil to svojim „lotyšským“ nájomcom, tak moje tušenie, že ani u Alexa nemám veľmi dobrú pozíciu, sa potvrdilo. Začal sa chovať odmerane a dokonca sa mi začal vyhrážať, že mi nevráti depozit, ktorý mal výšku mesačného nájomného. Ako zámienku si vymyslel, že nevytieram okno tak, ako mi kedysi povedal a to vraj spôsobilo, že v mojej izbe začali vlhnúť steny. Bola to zvláštna situácia – pokiaľ by som bol ostal, tak by bolo všetko v poriadku, ak chcem odísť, tak sa hľadali všetky možné dôvody, ako mi odchod znepríjemniť.

Potom si ale, chválabohu, našli za mňa náhradu, akéhosi dospievajúceho ruského chlapca. A to prispelo k tomu, že som odišiel v kľude a aj s mojím ohrozeným depozitom vo vrecku.

Neskôr som ich stretával v Tescu, skoro vždy spolu s ich novým nájomníkom. Chudáka mi bolo aj ľúto, keď som videl, ako ho zapriahli do svojho rodinného tandemu. Zdalo sa, že im ho niekto nielen zveril ako podnájomníka, ale aj do akejsi rodinnej ochrany. Takže, neborák, aj keď už mohol mať takých sedemnásť, či osemnásť, vliekol sa tam s nimi, pomáhal s nosením nákupov a pripadal mi vždy troška ako zmoknutá sliepka.

Čo povedať na záver ku tejto skúsenosti? Snáď len to, že som bol veľmi rád, keď som odtiaľ vypadol. Žiadna múdrosť, ani poučenie to nie je, to uznávam, ale vravím to naozaj od srdca.