Nás privítali uchádzajúce asfaltky, dediny podobné našima nekonečné ovocné sady a vinice. Páliace slnko vytváralo prímorskúidylku (hoci tam more nie je) a kľudným tempom sme si to mierili dosedemsto tisícového Kišineva. Po pár kilometroch nás stopla policajná hliadka.Mierne prekvapená exotickými špztkami skontrolovala zbežne papierea zaželala dobrý deň. Mierne nás šokovalo, keď sme hliadky stretali zhrubakaždých 10-15km. V hlavnom meste naviac stáli pri každej väčšej križovatke(neriadili, len stáli). Tomu hovorím bezpečnosť!
Moldavsko má jeden problém – nemá more, ani horya najviac historických pamiatok ostalo v rumunskej časti historickéhoMoldavska (umne rozseknutého Stalinom). To nám potvrdila bábuška zo stánkuv hlavnom meste, keď na otázku:„Kde jest historično centr?“ odvetila:„Net...“Preto sa tu s turistami zatiaľ príliš nepočíta.Zaklincovala to najväčšia perla Moldavska – Cricova. Dedinka s obrovskými(120kilometrov, neklamem!) podzemnými vínnymi pivnicami s najlepšímimoldavskými vínami (nie že by som sa nejak vyznal, pijem zväčša krabice). Vchodvyzeral impozatne- vjazd do dediny po novej ceste s rampou, majestátnyvchod, tabule s mapami obrovského bludiska. Naťešení sme prespali pripotoku a na druhý deň ráno nadržaní fičali späť. Vrátnikove „Dnesvoskresenje, my nerabotaet!“ nám zmrazilo úsmev. Tak najväčšiu atrakciu majú vnedeľu zatvorenú! Turisticky samovražedné.Nemali sme ďalší deň, tak sme aspoň nakúpili haldumiestnych vín (za fľašu zhruba 40sk).
Našťastie, dojem zachránili ľudia. Bijú sa turuská/ukrajinská kultúra s rumunskou (čo vyústilo do podnesterského konfliktu),ale rusky sa dorozumiete s každým. Prekvapujúce je aj slušné rozšírenieangličtiny u mladých ľudí (na Ukraine sme boli bez šance). Príklad za všetky- na jednom aute z našejdvojčlennej kolóny vypadla zarážka z brzdového obloženia a zasekla sav kolese. Zhodou okolností sa to stalo asi 50 metrov od servisu. Chlapíkkúsok želiezka na mieste vybúchal kladivom za vatikánsku menu (Ale nakoniecdostal aspoň plechovku Bažanta). Iný príjemný zážitok s miestnymi sme maliv pohraničnom mestečku, kde sme chceli minúť zvyšné lei v miestnejpizzerii. Mladá čašníčka opäť hovorila anglicky a neustále sa okolo nászvŕtala, zatiaľ čo jej kolegyne si sadli k vedľajšiemu stolua očumovali „exotických“ turistov. Čašníčka, neskazená turizmom, veselokonala proti všetkým pravidlám stolovania (čo poviete na nonšalantné opretie sao zákazníka, ktorý listuje v jedálnom lístku?), čo sme odmenilikráľovským sprepitným (aj slovenskí študenti sa môžu niekde cítiť ako králi!).
Čierny bod utŕžilo Moldavsko až na hranici. Colník s výzoromoceľového eštébáka začal rozhadzovať rukami a rusky do nás valil niečoo tom, že nás nemá v počítači a neskrývane si pýtal „dengi napivo.“ Kedže lei sme takticky minuli a eurá mu z neznámeho dôvodunevoňali (nechal si ukázať aj peňaženku, kde ho zaujala len slovenskádvadsaťkorunáčka...) Po štvrť hodine ho to konečne omrzelo a pustil násvon. Škoda tohto škrábanca, za dva dni sme videli krajinu,ktorá žije svojím životom, zabudnutá zvyškom Európy, s netradičnouatmosférou a milými ľuďmi (tradičné klišé konštatovanie, ale čo už keď jeto pravda...). Rád sa tam vrátim. Asi nie na trojtýždňovú dovolenku, aledva dni zďaleka nestačili na obsiahnutie tejto hádam najexotickejšej krajinyEurópy foto: Rišo .)
