Ako vzorový deň vyberám pondelok, ktorý nasleduje po ľubovolnom sviatku. Normálne býva počet pasažierov ovplyvnený viactýždňovým cyklom ich pobytu za hranicami (cestuje sa do Brna, alebo ďalej do Prahy), ale cez sviatky chcú byť všetci doma, teda v pondelok chcú ísť naspäť.
Desať minút po šiestej vyskakujem z MHDčky na stanici. Čaká tam už pekná skupinka ľudí, ktorá sa exponenciálne rozrastá s pribúdajúcimi minútami. 6:20 prichádza trenčan, s pomerne luxusným strojom, ale berie len s miestenkami, čo som aj čakal, takže ostávam čakať na prievidžana, ktorý ide o dvadsať minút. Dav sa preriedil, ale my, ktorí sme veteráni pondelkového cestovania do Brna vieme, že miesto bude maximálne pre šesť-sedem vyvolených. Takticky nosím len naprataný malý ruksak, ľudia s kuframi a kabeliskami majú krutý handicap. So spolužiakmi odhadujeme, kde zastaví, a budujeme pozície na útok. Že sa nestojí v rade podľa príchodu, ale v neforemnom zhluku hádam nemusím vysvetlovať. Autobus mešká asi 15 minút, začínam byť nervózny- už sa stalo, že autobus sa vôbec neukázal.
Prichádza. Modrá, životom ťažko skúšaná Karosa so zadýchanými oknami. V Piešťanoch vystupuje jeden človek a hlavy v uličke neveštia nič dobré. Po zastavení sa mi podarilo previesť výpad a som medzi prvými (a zároveň aj poslednými) dnu. Kartičku od miestnej SADky mám deň prepadnutú, a to, že tá ich unimobunková búda bola nečakane v piatok otvorená až do 10:30 je bezpredmetné. Čo už, 170sk miesto 119 ma nezabije. Horšie, že ten spotený smrad namačkaných tiel a beznádejne vydýchaný vzduch asi áno. Ostávam stáť v chodbičke, ale chudákovi spolužiakovi sa zatvoria dvere pred očami. Je to ale mimoriadne cieľavedomý typ, a tak keď beži niekoľko metrov pri vodičovom okienku rozbiehajúceho sa autobusu, nakoniec aj hlasy pasažierov obmäkčia šoférovo srdce a pustí ho dnu.
Cesta prebieha pokojne, ba dokonca dobiehame stratu. Vrbové-nestojíme, Brezová-nestojíme, Jablonica-nestojíme. Myslím na ľudí, ktorí tam čakali na autobus. Možná čakajú dodnes. Stojíme až v Senici, aj to mimo stanice. Niekto vystupuje, hoci vodič nemá v pamäti nikoho s cieľom Senica a pasažiera si ostro prezerá. "Zaspal som," ospravedlňuje sa. "A kam ste šli?" "Do Piešťan," smutne povie chlapík a autobus vybuchne v smiechu. Čakal ho iste rušný deň. Na hraniciach má prievidžan tajomnú a mocnú protekciu, a tak prechádzame s zhruba pätnástimi stojacimi ľuďmi, hoci vodič nás opakovane upozorňuje že "by sa to nemalo."
Apropo vodiči. Po troch rokoch poznáme ich tváre aj jazdné charakteristiky. Majstri svojho remesla, spoľahlivo prevádzajúci preplnený črep kopcami v lete, v zime. Zatiaľ. Sú zväčša pohodoví, hoci niekedy musia byť tvrdí, aby zvládli občasné rebélie pasažierov. Problémy nerobia ani tak partie robotníkov, ktorí sa rozbijú už na stanici a potom obohacujú spektrum pachov o liehový a vyhukujú na celé kolo "keby mi dali za to dva milióny, tak Dzurindu odjebem a kľudne si to pôjdem osedeť!" Nie, umravňovať musia buď čiernych pasažierov (ktorý nevystúpia, kde majú- raz sa kvôli tomu skoro strhla bitka, ale pasažierik nakoniec rýchlo ušiel so sklopenými ušami pre šoférovým drsným pohľadom), alebo občasné trenice o životný priestor. Pamätám si, že raz, plný presvedčenia, že som zaplatil toľko čo sediaci a mám teda rovnaké právo sedieť ako oni, som si sadol na zem v uličke. Yo sa nepáčilo niekomu vpredu, koho som ani poriadne nevidel, a vyletel na mňa prúd osočení. Ten zmiatol ďalšieho pasažiera, ktorý poslal nadávky späť a chvíľu sa navzájom vyhrážali bitkou, hoci si neboli istí ani kto je kto. Poteší aj občasné pozvracanie, alebo omdletie slabších pováh, ktoré nezvládnu postojačky kopčeky Malých Karpát.
Kedysi sme frflali a nadávali. Dnes sa už len smejeme a robíme si z týchto ciest srandu. Odpadne niekto? Budú nadávky? Dostaneme sa tam vôbec? A pôjdu aj nejakí ožrani? Proste, cesta autobusom do školy je skvelé dobrodružstvo! P.S. Prečo si nekupujem miestenky- áno, na jeden autobus v nedeľu a jeden v pondelok je možné si kúpiť miestenky, čo som spravil asi dvakrát v živote. Prečo? Na vychytené dni je ich treba kúpiť takmer týždeň dopredu- teda vyslať pre ne mamu, lebo cez internet sa nedajú kúpiť. A sú drahšie. A hlavne- vzdávam sa slobody rozhodnutia, kedy pôjdem- či už v nedeľu, alebo ak sa mi véľmi nebude chcieť tak v utorok. No a naviac, vzdali by ste sa toho skvelého dobrodružstva ísť bez miestenky??
