Brigádoval som za pásom už veľakrát, to áno. A každou tou minútou som myslel na ľudí, ktorých celoživotným osudom sa stal pás. Každá minuta bola utrpením, nekončnou nudou a prázdnotou, keď človek, ktorého duch je schopný rozbiť atóm či pristáť na Mesiaci (som patetický, ja viem) je redukovaný na biostroj, vykonávajúci nekonečnú sériu pohybov. Keď hodinky sú najlepším priateľom, pretože sa na ne pozriem za hodinu dvadsaťkrát a želám si aby tento deň už skončil.
Nie som lenivý (no, iba trochu) ani fyzicky slabý. Oveľa radšej som v kameňolome vláčil fúrik naplnený bahnom ako mulica, či kopal na páliacom slnku jamu. Takto mi bol, ako človeku, ponechaný aspoň malinký kúsok samostatnosti, aspoň štipka práva zvoliť si spôsob, akým prácu vykonám, prejaviť aspoň nepostrehnutelnú činnosť ducha. Ale ponuka nie je vždy ideálna, takže som často strávil deň rytmom raz-chyť sáčok-dva-daj do bedne-raz-chyť sáčok-dva...Jediným vykúpením bola vidina pevne stanoveného konca, keď sa toto utrpenie o pár dní skončí a brána haly sa za mňou zavrie.
Úspešne odtrhávam roky zo štúdia, takže takáto budúcnosť mi asi nehrozí, ale píšem toto ako zamyslenie nad ľuďmi (v inzerátoch sú zväčša rafinovane nazvaní ako operátori linky). Obdivujem ich a zároveň nechápem, ľudí, ktorí roky, desiatky rokov pracujú za pásom, aby udržali v chode kapitalizmus. Chápem, že bez pásovej výroby by neexistovala dnešná spoločnosť. Viem, že niekto dával klávesnicu. na ktorej píšem, do škatule, niekto iný zas namotával kábel, ktorým je pripojená k počítaču (wireless kašlem). Majú tí ľudia takú silnú psychiku, že dokážu vypnúť a zmeniť sa na stroj? Ale potom predsa majú vypnutú tretinu života? Alebo dokážu utiecť v myšlienkach do iných svetov, ako sa o to snažievam ja, ale moc mi to nejde? Alebo sú proste spokojní a nežiadajú viac?
Neviem odpoveď. Len viem, že by som radšej kľudne zavrhol túto spoločnosť a žil ako jaskynný muž, alebo ako squatter vyhrabával smetiaky, ale nikdy, nikdy by som sa nedokázal prispôsobiť monotónnemu rytmu pásu!
