Priemerný Slovák (33 rokov, stredoškolské vzdelanie, zje 32,2kg bravčového a 207 vajec ročne) si pod eurom predstaví 1 nevýhodu -"všetko pôjde hore, len platy nie" a 1 výhodu - "nebudem musieť chodiť do zmenárne". Vyzerá to úžasne, prísť do Talianska a nemusieť hrkotať korunami po zmenárňach, ktoré ich nechcú.
Ľudia prv mali podobný problém len zriedka. Bola totiž len jedna mena, hoci mala kopu mien, ale podstatu jednu - zlato. Bolo jedno či je na nej zobrazený Ľudvík Hentaký, alebo Mikuláš Onaký, podstatné boli gramy čistého zlata. Mince sa zvážili a zmenný kurz bol na svete. Neskôr mince nahradili papiere, ktoré ste však ľubovolne mohli priniesť do banky, kde ste s ním toľko plieskali o stôl, až vám ich vymenili za presne stanovený kus zlata. Ale samozrejme v jednoduchom použití (a minimálnej možnosti lokálnej vlády meniť množstvo meny v obehu) podobnosť eura so zlatom končí.
Zlatý štandart má kopu výhod a liberáli volajú po jeho návrate. Žiadna centrálna banka, čo by chŕlila papieriky do obehu a ožobračovala tak prostý ľud, zvýšenie peňažnej zásoby bolo možné len vyťažením nového zlata, alebo nájdením pirátskeho pokladu. Ak ste si zašili do podušky kryté peniaze, v starobe mali takú hodnotu ako v kolíske. Žiadne skryté inflačné zdanenie, dávajúce majetok občanov do rúk politikom (pamätníci so slzou v oku spomenú menovú reformu v roku 1953). Trh nedostáva vonkajšie šoky, ktoré by ho vychyľovali (ak sa naň nezačne valiť nové zlato, ako po objavení Ameriky). Prospieva aj medzinárodnému obchodu - nedá sa vyhovárať na "podhodnotených Číňanov."
Celý systém narušila prvá svetová vojna, potreba "rýchlych" peňazí a následné presuny v rámci repatriácii. Skôr než sa ako tak dali meny do poriadku, prišla ďalšia vojna. Zlato sa ešte pár desaťročí držalo vďaka Breton-Woodskemu systému (zamenitelnosť dolára za zlato a ostatných mien za dolár), ale aj ten sa nakoniec v 70.rokoch odporúčal (že by Vietnam?).
Ale nič nie je také jednoduché a odporcovia zlatého štandartu majú tiež svoje argumenty. V prvom rade je to nekoordinovanosť zmeny množstva obeživa a ekonomíckého vývoja, resp. dnes už prakticky minimálna možnosť pridať dodatočné zlato, čo by sa rovnalo konštantnej deflácii. Veľké vojny ukázali neschopnosť rýchlo reagovať v krízových situáciach. Zo zlatého štandartu vyplýva aj chuť vlád regulovať pohyb a vlastnícke práva na zlato. Ani krytá mena nie je zárukou, že vláda nezačne tlačiť peniaze a stratí schopnosť krýť ich. A hlavný problém - ťažko si predstaviť návrat z jednoduchého dôvodu. Zlata je málo - hodnota svetovéých zásob sa odhaduje na menej, ako je obeživa len v USA. Prípadný návrat zlatého štandartu by zdvihol ceny zlata mnohomnohonásobne a urobil z jeho držiteľov (ešte väčších) boháčov. Napriek tomu zlatý (alebo aspoň hociaký komoditný) štandart nedáva mnohým spať (mne dáva, ale cez deň som nervózny)...
